Vnímali ste prírodu vždy výtvarne? Aj váš otec Štefan Bubán bol výtvarník, maľoval tiež pôsobivé krajinky. Čo z remesla vám odovzdal? V čom ste vy iný?
Môj otec ako maliar dostal do vienka neuveriteľné farebné cítenie. Otec desaťročia maľoval zemplínsku krajinu. Ako dieťa si pamätám, že sme počas cesty z Trebišova k babke do Pavloviec nad Uhom aj niekoľkokrát stáli, aby mohol rýchlo naskicovať nejaký motív či momentálnu atmosféru v krajine. Obrazy, ktoré potom v ateliéri vznikali, neboli realistickou kópiou reality. Boli dokonalou emotívnou esenciou Zemplína. Ich farebnosť bola úchvatná a často až dych vyrážajúca. Dnes sa dopracoval k abstraktným kompozíciám, kde, niekde vzadu, je krajina stále pocitovo prítomná. Práve prácu s farbou som zdedil či naučil sa od neho. Navždy si budem pamätať jeho myšlienky o emóciách farieb. Ja často, keď maľujem, neviem, aké farby používam, všetko sa to deje akoby v tranze. Moja výstava Chodec patrí žánrovo do krajinomaľby. Ja ale nemaľujem krajinu. Maľujem prírodu. To je asi rozdiel medzi mojimi a otcovými krajinomaľbami.
Foto: Stano Bubán
Viete byť v prírode aj sám alebo radšej ste s niekým, kto tiež rád maľuje?
Moja vášeň maľovania v prírode bola dlho v mojej hlave. Posledné desaťročie som sa zúčastňoval na maliarskych sympóziách po celom svete. Často som sa ocitol na nádherných miestach a maľoval som tam rovnaké obrazy ako doma, ale nedalo mi to a začal som nesmelo, len pre seba, maľovať v prírode. Tak som postupne zistil, že to je presne to, čo ma fascinuje. Naplno to prepuklo pred troma rokmi, keď sme spolu s trnavskou výtvarníčkou, mojou bývalou študentkou na VŠVU, Evou Šrubařovou začali pravidelne, každý štvrtok, chodievať maľovať do prírody. Trvalo to dva roky každý týždeň, za každého počasia. Chodili sme tam spolu, ale počas maľovania bol každý sám s prírodou. Nepoznám väčšiu slasť a relax, ako tento tichý vnútorný dialóg s prírodou zapísaný v obraze, ktorý tam na mieste vzniká. Spoločnú výstavu budeme otvárať v októbri v Rosenfeldovom paláci v Žiline.
Foto: Stano Bubán
Vraj sa venujte aj bojovým umeniam a argentínskemu tangu. Inšpiruje vás to k maľovaniu tela a rôznych zvláštnych kompozícií. Vnímate aj pohyb vlastného tela výtvarne?
Vo figurálnej tvorbe som sa snažil, aby jediné gesto, pohyb či spojenie vypovedali celý príbeh. Myslím, že sa mi to párkrát podarilo vďaka tajči a tangu, ktoré majú spoločné to, že každý pohyb a gesto si musíte plne uvedomiť a precítiť. Veľa maľujem a kreslím podľa živého modelu, čo kolega z VŠVU Robert Makar nazval, že oživujem starých bohov. Ja viem, že takú moc nemám, ale ako pozorovateľ života sa snažím moje poznatky sprostredkovať divákovi. Z mnohých by som spomenul cyklus Pokánie, No comment či Opustené postele.
Foto: Stano Bubán
