Odišiel uznávaný teoretik a historik výtvarného umenia Ľudovít Petránsky. Obdivovala som, s akou noblesou vkročil do veku, keď mohol smelo konštatovať spolu s obľúbeným Malým princom, že od každého treba žiadať len to, čo môže dať… Pán profesor načrel do studnice poznania hlboko. Rovnakým dielom ho dokázal aj odovzdať.
Foto: archív Ľudovíta Petránskeho
Naša spolupráca sa začala niekedy na začiatku 90. rokov minulého storočia. Pán profesor mal dokonalý prehľad o tom, čo skrývajú depozitáre slovenských galérií, aj tých „vidieckych“. Nedá mi, aby som na tomto mieste nespomenula podobnosť s akademikom Jiřím Kotalíkom, ktorý roky úspešne viedol Národnú galériu v Prahe. Aj on sa vždy zaujímal o to, ako sa darí regionálnym galériám, aké akvizície sa im podarilo nadobudnúť.
Foto: Zbierka Oravskej galérie
Pán profesor Petránsky pokračoval týchto intenciách aj v slovenských reáliách a nikdy neodmietol poskytnúť radu či usmernenie. Pri písaní monografií Zola Palugyaya, Jozefa Kollára, Vincenta Hložníka a Ferdinanda Hložníka sa naša spolupráca intenzívne prehĺbila. Citlivo a okom znalca vždy vybral zo zbierok diela, ktoré sa dokázali svojou kvalitou zaradiť k dielam ostatným. Zbierky galérie boli vždy vhodnou príležitosťou analyzovať a hodnotiť rozličné stránky aktivít inštitúcie.
Čo dodať na záver – opäť s Malým princom … "Čas, ktorý si venoval svojej ruži, robí tvoju ružu takou dôležitou.“
