Dielo Oresta Dubaya bolo odborne oceňované, ale aj všeobecne obľúbené. V mnohých návštevníkoch vyvolá možno výstava aj osobné spomienky, veď Dubayove grafiky boli známe, viseli v domácnostiach, vo verejných priestoroch aj vo výkladoch obchodov s umením. Jeho ilustrácie zasa poznali ľudia z kníh na poličkách domácich knižníc. Orest Dubay mal jednoducho to šťastie, že jeho dielo sa dostalo do života a teraz sa vracia do galérií.
Čítajte viac Pod grafikami Oresta Dubaya sme spávali
Dubayove čierno-biele grafiky poskytovali silné emócie, boli milé, komunikatívne a vynaliezavé. Jeho rukopis bol výrazný, niekedy pôvabne kostrbatý, skladal sa z mnohých detailov, do ktorých rád komponoval dominantný motív. Jeho obľúbenou technikou bol drevorez či linoryt, ale vymýšľal aj nové postupy, ktoré vyvolávali dojem živosti, žblnkotania, rozvlnenia, pohybu. Za zdanlivo jednoduchými námetmi z prírody, z ľudskej intimity či histórie sa dali tušiť mnohé príbehy, úvahy, rozhľad, kultivovanosť. Veľmi citlivo vnímal aj literárne texty. Približoval sa k nim cez svoj výtvarný názor a pre návštevníkov výstavy môže byť zaujímavé spoznať tento menej nápadný prúd jeho tvorby. Ako vnímal známe literárne diela?
Brunovský, alebo Dubay?
Kurátorka výstavy Beata Jablonská upresňuje, že Dubay často text prepájal so svojimi grafickými listami. „Jeho ilustrovanie bolo postavené na výbere z voľných grafických listov. Ale napriek tomu, že sa Dubayova tvorba len zriedka spomína v dejinách knižnej ilustrácie, na jeho konte je vyše päťdesiatky ilustrovaných titulov. Jeho kresby, drevoryty a linoryty sú súčasťou obálok, frontispisov, ale aj obrazovej výpravy dnes už takých kultových kníh ako Zázračný triezvy koráb od Štefana Žáryho (Slovenský spisovateľ, 1960), Do mesta 30 minút od Laca Novomeského (Slovenský spisovateľ, 1963), Išlo dievča po vodu od Márie Ďuríčkovej (Mladé letá, 1980), Stojí, stojí mohyla. Balady slovenských básnikov (Tatran, 1978). Alebo už ikonických obálok kníh Williama Faulknera: Augustové svetlo (Tatran, 1969) a Citová výchova od Gustave Flauberta (Tatran 1967).“
Tvorbe umelca je venovaná aktuálna výstava v bratislavskej galérii TOTO!.
V texte k výstave sa hovorí aj o tom, že Dubayov spôsob tvorby bol akoby v opozícii voči vtedy prevažujúcej tendencii fantazijnej a imaginatívnej grafiky. Sú to zaujímavé podnety na zamýšľanie sa nad slovenskou grafikou a jej rôznorodosťou. Veď Orest Dubay bol napríklad v Klube Grafikov spolu s úplne inak sa vyjadrujúcim Albínom Brunovským alebo Milošom Urbáskom či Ľubomírom Kellenbergerom, Vierou Bombovou. Každý bol iný, výborne si ľudsky rozumeli a spoluvytvárali podnetnú klímu. Treba všetkých zhodnotiť a takéto výstavy tomu pomáhajú.
Zo spomienok na svokra
Orest Dubay pochádza z Veľkej Poľany z končín pri Humennom (1919 – 2005). Jeho rodná dedina zanikla kvôli vodnej nádrži Starina, ktorá poskytuje pitnú vodu celému okoliu. Marta Dubayová, nevesta Oresta Dubaya, nám pri príležitosti jeho storočnice rozprávala zaujímavý príbeh.
Kedysi sa vraj zistilo, že obyvatelia Veľkej Poľany nesplnili príkaz zasypať všetky studne, a tak viaceré zostali. Jednu aj zrekonštruovali a nazvali po Orestovi Dubayovi, lebo súvisela s farou, v ktorej sa narodil Orest Dubay. Pôsobil v nej totiž jeho otec Dezider ako gréckokatolícky farár. Na tomto mieste je aj zrekonštruovaný vojenský cintorín a ruiny kostola. „Pri návšteve tejto studne môj zať s prekvapením zistil, že Orestovu grafiku, ktorá je použitá na informačných tabuliach, pozná. V detstve pod ňou spával,“ hovorí Dubayová. A tak to mali na Slovensku asi viacerí.
