Tiché rozhovory je spoločný autorský projekt Kati Madarász Decsi a Lucie Veselej vytvorený pre Záhorskú galériu Jána Mudrocha v Senici na základe príbuznosti ich aktuálnej i staršej tvorby.
Autorky, ktoré sa donedávna osobne veľmi nepoznali, minulý rok absolvovali spoločnú výstavu v bratislavskej Flatgallery, kde nadviazali dialóg. Tento dialóg pretrval, ale stal sa skôr tichým, založeným na empatii autoriek, podobnosti ich rozmýšľania a vnímania okolitej reality. Z ich kolaborácie a vciťovania sa akosi prirodzene vyplynulo, že nie je nutné sústreďovať sa na konkrétne autorstvo, čím sa diela v rámci expozície výstavy mohli organicky previazať.
Napriek tomu, že sa Kati Madarász Decsi a Lucia Veselá zaoberajú rôznymi médiami, ich výstava vytvára pomerne symbiotický celok, krehký vo svojej podstate i umiestnení na časovej priamke. Styčnými bodmi sa v Tichých rozhovoroch stali otázky plynutia času, jedinečnosť, ale zároveň aj banálnosť okamihu. Každá z autoriek pristupuje k vyjadreniu týchto princípov špecificky.
Kati Madarász Decsi v Záhorskej galérii predstavuje časti svojich mohutných „time specific“ cyklov Transparentné kusy (od 2011) a Zemobrazy (od 2015). Lucia Veselá prezentuje tvorbu z posledných rokov zameranú na prácu s maľbou a vlastným analógovým fotografickým záznamom, ktorý dopĺňa o objekty, zvukové nahrávky a videozáznam z performance.
Veselá sa sústreďuje na hľadanie foriem vyjadrených najmä prostredníctvom maľby a fotografie, s ktorou však zaobchádza skôr maliarsky a naopak. Decsi využíva experimentálne autorské postupy, ktorých výsledkom sú jemné maľby na rôznych typoch papierov tvorené zeminou a prírodnými šťavami. Okrem maliarskych výstupov tieto princípy integruje aj do epoxidových a plexisklových objektov. Pokračuje v predchádzajúcich veľkoformátových realizáciách – inštaláciách a environmentoch, ale aj v type komornejšej a plošnejšej adjustácie.
U Veselej zase vzniká pomerne členitá štruktúra usporiadania vystaveného súboru tvorená z malieb a analógových fotografií prevažne monochrómnej farebnosti, objektov z krehkých materiálov a prírodnín, zo zvuku a videa, ktoré odkazujú k predmetom a situáciám z každodenného života a atmosférickým svetelným momentom dňa.
Spoločnými menovateľmi výstavy a akýmisi jej atribútmi sa stali dočasnosť, prchavosť, jemnosť, mäkkosť, krehkosť a pominuteľnosť živých i neživých foriem, blednutie, práca s prírodným materiálom, archívom a spomienkami, a tiež náhodné stretnutie podobných motívov rúk, častí prírodnín (konár, steblo) a reprezentácií uzavretého cyklu medziľudských aj prírodných vzťahov. Snaha autoriek o zachytenie času, jeho spomalenie a fixovanie na čas neurčitý je pokusom o hlbšie skúmanie nimi zvoleného média, ale aj bežných životných situácií a nutností, ktorým je vystavený každý z nás. Bez rozdielu.
