Obsiahla expozícia, ktorej kurátorom je Bohumír Bachratý, pripomína však aj iné oblasti Kellenbergerovej tvorby, približuje jeho hravosť aj filozofickú hĺbku. O otcovi nám porozprával syn Martin Kellenberger, ktorý je tiež maliar.
O Ľubomírovi Kellenbergerovi sa hovorí ako o Modranovi, hoci sa narodil v Bratislave. Ako to bolo?
Narodil sa v Bratislave, ale vyrastal v Modre. Mali dom s dvoma slniečkami na Štúrovej ulici. Tam napríklad už ako mladý výtvarník ilustroval knihu Robinson Crusoe. Bolo to v prednej malej izbičke. Mal som k tej miestnosti zvláštny vzťah a keď som neskôr bol u starej mamy, rád som sa pýtal: Tu otec ilustroval Robinsona? Veľmi to na mňa pôsobilo.
Otec mal neskôr ateliér v podkroví na Kapitulskej v Bratislave. Brával vás tam?
Niekedy áno. Videl som, ako pracuje. Keď dokončil ilustrácie, chcel ich napríklad vidieť všetky naraz. Rozložil si ich po celom ateliéri. Boli na váľande, na koberci, na knižnici. Chcel mať istotu, že sú v jednotnom štýle, farebnosti, akoby vytvorené jedným dychom. Tak mi zostali v pamäti napríklad ilustrácie k Zbojníckej mladosti. Po prvý raz tento titul ilustroval v roku 1956, bola to veľmi pekná lavírovaná kresba, ale po desiatich rokoch dostal zasa príležitosť rovnaký titul ilustrovať. Chcel ilustrácie urobiť nanovo, lebo umelecky dozrel a túžil, aby boli expresívnejšie. Tie ilustrácie sú prekrásne, sú to kresby štetcom, až impresionistické.
Niečo ste si s otcom v detstve v ateliéri aj kreslili?
Kreslil som si a keď sa mi niečo podarilo, otec mi dal cukrík – mätu v čokoláde. Ale ateliér na mňa pôsobil ako celok. To je vždy priestor tajomnej alchýmie, sú tam stovky pier, ceruziek, štetcov, dosiek na drevoryty, valčeky, plátna, lišty… Všetky tie výtvarnícke veci úžasne pôsobia a niekedy aj voňajú. Pracovný umelecký svet je nádherný, ale aj náročný. Človek sa v ňom musí vyznať a vedieť, čo berie do ruky. To som sa tam tiež učil.
Čítajte aj Koníky pod Michalskou bránouNeboli ste ešte dospelý, keď otec zomrel. V čom je pre vás nezabudnuteľný?
Napríklad aj v tom, že mal veľmi rád deti. Nielen nás s bratom, ale aj iné deti. Aj na túto výstavu prišiel syn otcovho kamaráta Emo Petrík a priniesol mi ukázať kresbu, ktorú mu ako chlapcovi venoval môj otec. Mal v mobile fotku krásnej kresby lajtry ceruzkou. Bolo to veľmi pekné.
Nechystá sa v Modre aj múzeum Ľubomíra Kellenbergera?
To nie, ale Modra chystá pamätnú izbu modranských výtvarníkov. Boli by tam, okrem tvorby môjho otca aj diela Jozefa Ilečku, Ignáca Bizmayera, Štefana Cpina a Viery Kraicovej, ktorá tiež pochádzala z Modry. Je to pekná plejáda umelcov. A potvrdzuje, že slovenské umenie má aj výborné maliarky!
Ľubomír Kellenberger bol veľmi sympatický človek. Pôsobil priateľsky, veselo, prívetivo, akoby nemal žiadne problémy, ale v jeho diele zaznievali aj dramatické tóny. Vnímali ste ho aj ako filozofa?
Vidno to najmä v jeho tvorbe. Maliari nemaľujú len krásne ženy, ale aj bôle človeka a histórie. Mal to v sebe a vedel to podať. Niektoré diela svedčia o tom, čo všetko nosil v sebe. Vedel, že je na svete veľa pekného, ale aj tragického.
Čo všetko nájdu diváci na výstave?
Známe otcove grafiky, kresby, originály ilustrácií. Vo vitrínach sú však aj hotové knihy s tými ilustráciami. Návštevníkov iste zaujmú aj kolekcie – napríklad vinohradnícky cyklus, vietnamský cyklus alebo cyklus nazvaný Žena. Myslím, že každého zaujmú ilustrácie ku knihe Jozefa Horáka Horou pieseň šumí, k príbehom Márie Haštovej Zo starej horárne, k Africkému zápisníku Ľuda Ondrejova alebo ku Kozliatkam Márie Rázusovej-Martákovej, ale aj ilustrácie k Dáme s kaméliami od Alexandra Dumasa a mnohé iné otcove práce. Vyzerá to perfektne.
Čítajte aj Výstava: Ohňostroj farieb ku Kellenbergerovej šesťdesiatke