Cipárova priama cesta po kľukatej čiare

Bol veľmi milý a uvážlivý človek. Tichý, a predsa výrazný umelec, ktorého dielo sa ešte len zaskvie v plnej kráse, lebo celý život – a osud mu dožičil veľa času: mal 86 rokov – pracoval. Mal skvelú manželku Vilmu, útulný domov v tichom kúte Bratislavy, blízo lesa. V ich dome bolo vždy čarovne a v jeho ateliéri až slávnostne. Rada som počúvala jeho rozprávanie, nemyslel iba na seba. Však som ho aj spoznala ako jedného z kolektívu, z výtvarného zoskupenia Klub grafikov, v ktorom bol aj Albín Brunovský, Orest Dubay, Viera Gergeľová a ďalší. Bolo to síce v rokoch, keď sa začala normalizácia, ale o to naliehavejšie bolo treba niečo robiť. Klub grafikov bola slobodná pôda, na ktorej sa dalo realizovať kvalitné umenie aj vymýšľať projekty.

Tak sme jedného dňa robili s Miroslavom Cipárom a Albínom Brunovským rozhovor o bienále ilustrácií detských kníh, ktoré sa ešte len malo zrodiť. Dostalo zelenú a Cipár to neskôr približoval: „Vtedy sme nemohli chodiť do sveta predstavovať svoju tvorbu, a tak sme vymysleli projekt, vďaka ktorému svet prichádzal k nám.“ A všetko sa podarilo, Bienále malo obrovský úspech a trvá dodnes. Neprekvapilo ma teda, že Miroslav Cipár – múdry a rozvážny, rešpektovaný – bol na čele Verejnosti proti násiliu, a teda aj revolúcie v roku 1989.

Miroslav Cipár zanechal bohaté a nesmrteľné dielo

Fotogaléria 13 fotiek

+10

Dom diskusií

Všetko sa začalo v ich útulnom byte, kde mali priatelia vždy otvorené dvere, kde bola tvorivá a na polemiky vhodná atmosféra. Začalo sa to už na slávnej Michalskej 7, kde bývali Cipárovci ako mladomanželia. Ich pavlačový byt v centre mesta bol priam diskusným klubom, kde sa každý z okoloidúcich priateľov a kolegov zastavil. Čudovala som sa, že sám výtvarník mal toľko trpezlivosti s návštevníkmi, že s nimi pokojne sedel a debatoval.

Manželia Cipárovci vedeli združovať ľudí a dávať horúcim udalostiam smer i formu, mali dosť zdravého rozumu aj intelektuálnej hĺbky. A tak sa výtvarník dostal na čelo občianskeho hnutia VPN. Podnet na stretnutie u Cipárovcov v predvečer revolúcie dal výtvarník Rudolf Sikora, ktorý počul skoro ráno z Hlasu Ameriky alarmujúcu správu o mŕtvom Martinovi Šmídovi. Zavolal práve Miroslavovi Cipárovi a navrhol mu, aby dal dokopy niektorých svojich známych z oficiálnej kultúry. Sám Sikora zburcoval niekoľkých priateľov z alternatívnych štruktúr a stretli sa u Cipára.

Čítajte viac Odišiel posledný zo zakladateľskej generácie Bienále ilustrácií Bratislava

Neskôr sa hovorilo, že to bolo preto, že Cipár mal vlastný dom, ale Sikora spresňuje, že Cipárovi jednoducho všetci dôverovali. Rok predtým si dokonca bratislavskí výtvarníci zvolili Cipára za predsedu svojej mestskej organizácie a odmietli zhora odporúčaného nomenklatúrneho kandidáta. Dovedna ich bolo u Cipárovcov jedenásť a zišli sa okolo desiatej. Okrem výtvarníkov ešte spisovateľ Ľubomír Feldek a filmový režisér Martin Hollý. Nikto z nich tam nebol náhodou, všetci mali už za sebou opozičné vystúpenia, napríklad protesty proti uväzneniu bratislavskej päťky alebo odvážne umelecké diela. Spoločne sformulovali písomný protest, v ktorom žiadali očistu verejného života od stalinských živlov a ich metód. Potom vraj obvolali ďalších známych a už o piatej podvečer sa v Umeleckej besede zišlo okolo päťsto ľudí – základ budúcej VPN. Toľko teda o faktoch, ale zaujímavá podrobnosť koluje medzi pamätníkmi o podiele Vilmy Cipárovej na tomto texte. Cipárova manželka bola aj rozhľadenou a nadšenou sprievodkyňou po Bratislave. Vraj si raz všimla na nejakej starej pamätnej tabuli slová o očiste a tieto slová ju inšpirovali, aby sa ocitli v texte. Skrátka, vývoj udalostí sa dostal do dobrých rúk a pokračoval.

Musíš mať v sebe oheň

Nápady Cipára priam atakovali, muselo to byť vzrušujúce. Išiel ako všetci po kľukatej čiare života, ale za jedinečným cieľom. Raz mi o umeleckej tvorbe povedal: „Vieš, keď to robíš, cítiš sa úžasne, lebo v duchu to už vidíš. Aké to bude pekné. A tešíš sa, ideš k tomu. No väčšinou sa výsledok nepriblíži k tej predstave, ale aby si vôbec začal, musíš mať v sebe oheň.“ Pred pár dňami som si na tento jeho nezáväzný výrok spomenula, lebo som sa dozvedela, že je v nemocnici s pľúcami.

Cipár žil teda navonok pokojným životom, pôsobil cudne až asketicky, o to viac sa vedel odviazať v tvorbe. Okolo neho sa to hemžilo všelijakými tajomstvami, dobrodružstvami, príbehmi. Už len počúvať o jeho detstve, o mieste narodenia bol zážitok. Semeteš, Semeteš! Znelo to ako zaklínadlo. (Ľubo Feldek slovo dešifroval ako Sem sa teš!) Však sa tam aj diali veci! Cipárov otec jediný prežil popravu na konci vojny a dostal sa, považovaný za mŕtveho, z hromadného hrobu. V Cipárovom živote bolo veľa zvláštností, ale aj prostých vecí, ktoré ho utvárali a charakterizovali. Napríklad bol veľkým milovníkom čaju. Pri poslednom rozhovore však už popíjal mlieko. Bolo to čarovné. Človek tak začína a aj k tomu speje, pomyslela som si vtedy.

Logo pre Pravdu

S Pravdou mal Miroslav Cipár dobré vzťahy a aj s redakciou spolupracoval. Už v 70. rokoch pre športovú súťaž Pravda – Televízia – Slovnaft vymyslel logo. Na 51. ročník sa tešil, stretli sme sa vtedy na rozhovor. Na logu mítingu Pravda – Televízia – Slovnaft sú tri postavy na štarte. Symbol bol jasný, ale predsa, bola som zvedavá, ako o tomto obrázku rozmýšľa on. Povedal, že logo robil v roku 1975, keď už mala súťaž P-T-S tradíciu, ale dovtedy používali organizátori inú značku. Atletike sa vraj aj venoval len ako fanúšik. V Žiline mali výkonných atlétov a ich profesor matematiky a deskriptívy Berger ich trénoval. „Pomáhal som mu – robil som štatistiky, rozpisy tréningov a tabuľky. Bol som medzi nimi, boli to moji kamaráti, spolužiaci z gymnázia, chodil som na všetky preteky. Bral som ako uznanie, keď sa na mňa obrátili z Pravdy, aby som urobil značku akurát pre atletiku. Bol som nadšený.“

Tešilo ho, keď videl svoje logá v meste. „Pre mňa bolo úžasné, ako tie logá žili. BHS, BIB, P-T-S… Boli na malých vlajočkách, ktoré sa trepotali zavesené okolo kandelábrov. Hýbali sa ako živé. Aj keby som nechcel, uvedomil som si: Aha, už je P-T-S – musím si nastaviť hodinky, aby som nezmeškal prvé preteky! Ja som na logu spravil cieľovú rovinku, tých troch, ktorí sú pripravení na štart. Urobil som to aj kvôli tomu, že sú traja usporiadatelia pretekov – Pravda, Televízia a Slovnaft. A potom – tri postavičky, to je už súťaž, dvaja, to je len súboj.“

Ešte nedávno ho priatelia stretávali na prechádzkach so psom. Pracoval do poslednej chvíle, zostal zdravý do vysokého veku a zanechal nám zdravý odkaz o tom, že sa dá žiť aj pokorne, a predsa byť na čele v umení i v revolúcii.