Novoročenky: Šťastie sa dá aj nakresliť

Grafička Naďa Rappensbergerová Jankovičová (85) je už dnes legendou. Okrem mnohých kníh, ktoré ilustrovala, okrem magických cyklov sa venovala aj drobnej grafike, ktorá má práve v tomto období svoju sezónu.

24.12.2021 06:00
PF 1984 Foto:
PF 1984.
debata (1)

Ľudia si vymieňajú sviatočné želania, posielajú si „péefky“. Dnes ale už skôr virtuálne. Kedysi tieto vianočné a novoročné pozdravenia plnili poštové schránky. Kto mal medzi výtvarníkmi priateľov, dostával „péefky“ priamo od nich.

Tradícia originálnych obrázkov pre šťastie (pour féliciter, skrátene P.¤F.) bola na Slovensku veľmi silná, umelci, ale aj amatéri si každoročne vytvárali svoje aktuálne a vtipné novoročenky. Iste sa v tom aj pokračuje, ale internet prehlušil aj túto oblasť umenia.

Ex libris Margita Figuli. Foto: Archív Nadi Rappensbergerovej Jankovičovej
Ex libris Margita Figuli Ex libris Margita Figuli.

Tie najlepšie novoročenky zostávajú však v umeleckých zbierkach a objavujú sa na výstavách. Tak je to aj v prípade majsterky tohto žánru, Nade Rappensbergerovej Jankovičovej, ktorá však už novoročenky – a ani iné veci – nerobí. Boli sme zvedaví, prečo skončila aktívnu kariérou.

„Také honosné slová ako kariéra ani nepoužívam a v súvislosti s mojou prácou už vôbec nie. Je to však pravda a musím priznať, že bez kreslenia sa mi ťažko žije. Pred ôsmimi rokmi, 13. novembra 2013, ten dátum si presne pamätám, som mala úraz na eskalátore. Znefunkčnil mi okrem iného pravú ruku, ktorou doteraz nevládnem. V ateliéri som nebola osem rokov. Pred úrazom ma tam manžel vozil denne, vo sviatok či v piatok. V kontakte so svojou profesiou som už len cez tlač a televíziu, inak to nejde. Moji drahí kolegovia totiž už nežijú.“

PF 1999. Foto: Archív Nadi Rappensbergerovej Jankovičovej
PF 1999 PF 1999.

Bonbónik do knihy

Žijú však fanúšikovia Nade Rappensbergerovej Jankovičovej, ktorých mala vždy dosť. Okrem samotných péefiek vytvárala aj pôvabné ex libris, ktoré si vzdelanci lepili do knižiek zo svojej domácej knižnice.

Bola to určitá ochrana pred stratou knihy, ale aj ďalší umelecký rozmer knižnej kultúry. Ex libris je malé výtvarné dielo vychádzajúce z osobnosti toho, pre koho bolo vytvorené, je to vizuálny bonmot či duchovná momentka milovníka kníh. Jednoducho – bonbónik. Komponuje sa doň aj meno vlastníka kníh, ako aj výjav, ktorý by ho mal charakterizovať.

Jedlička, 1998. Foto: Archív Nadi Rappensbergerovej Jankovičovej
Jedlička, 1998 Jedlička, 1998.

Táto tradícia tiež nezanikla, ale ľudia si už tak vášnivo a premyslene domáce knižnice nebudujú, takže fajnovosti podobného druhu, ako je ex libris, strácajú živnú pôdu. V množstve novoročeniek, ex libris či iných diel z dielne Nade Rappensbergerovej Jankovičovej sa snúbil pôvab s intelektom, niekedy boli jednoducho krásne, inokedy tajomné. Rozumeli im vždy diváci?

„Nesťažujem sa na nepochopenie alebo nezáujem,“ hovorí grafička. „Celý vtip je asi v tom, že mám veľmi rada ľudí a dôverujem im. Niekedy sa to neopláca, ale ja som celkom spokojná s reakciami, ktoré mi dosť často – a bez vyzvania – hovoria ľudia o mojich grafikách. Povedia mi napríklad, že ich pociťujú ako vlastnú výpoveď alebo že ich nabíjajú energiou.“

Komnata I, 1965. Foto: Archív Nadi Rappensbergerovej Jankovičovej
Komnata I, 1965 Komnata I, 1965.

Hložník a kolegovia

Naďa Rappensbergerová Jankovičová veľmi často vystavovala po celom Slovensku. Takto pred rokom napríklad aj v galérii Toto! spolu s ďalšími ilustrátorkami. Už však výstavy nechystá dva-tri razy do roka, ako mávala vo zvyku. Hovorí však, že sa navystavovala dosť. A čo pri tom zistila? Má Slovensko rado výtvarné umenie?

Na túto otázku odpovedá skepticky, čo je pre ňu tiež charakteristické: „Slováci majú iné starosti ako milovať umenie. Myslím, že tu máme dosť ťažký život aj my umelci. Dokonca ani tí šťastne narodení kolegovia, ktorí majú lepšie podmienky – napríklad príbuzných výtvarníkov s ateliérmi a dobrými kontaktmi – to nemajú ľahké.“

In memoriam Theo H. Florin. Foto: Archív Nadi Rappensbergerovej Jankovičovej
In memoriam Theo H. Florin In memoriam Theo H. Florin.

V jej hlase však nie je zatrpknutosť. Pôsobí ako človek, ktorý má pevnú pôdu pod nohami. Vďačí za to aj ľudom, ktorých mala v živote okolo seba. „Za veľa vďačím profesorovi Vincentovi Hložníkovi, ktorý mal obrovskú charizmu, ako aj kolegom, s ktorými som vychádzala vždy veľmi dobre. Rešpektovali sme sa a ja som bola šťastná, že nie som na svete sama. Na krízy si nespomínam, veď som na ne ani nemala čas“.

Aj pohľad späť má zmysel

Tento rok bol pre výtvarníčku ťažký. V lete zomrel jej manžel Ján Jankovič, ktorý ju inšpiroval aj ochraňoval. Mal tiež charizmu, kreslila ho, dostal sa aj do jej ilustrácií Ovídia. Ján Jankovič bol známy literát, prekladateľ, veľmi priateľský človek, ktorý patril do literárneho, výtvarníckeho aj divadelného sveta (prekladal napríklad populárneho chorvátskeho dramatika Mira Gavrana).

Ex libris Karol Izakovič. Foto: Archív Nadi Rappensbergerovej Jankovičovej
Ex libris Karol Izakovič Ex libris Karol Izakovič.

„Ešte nie som dohodnutá sama so sebou, že ho už neuvidím,“ hovorí umelkyňa. „Neviem sa zmieriť s jeho neprítomnosťou, takže ani nemyslím na budúcnosť, hoci je tu zasa čas novoročeniek. Však šťastných rokov bolo dosť. Možno až nezaslúžene. Bolo to šesťdesiat rokov s Janíčkom,“ uzatvára.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #grafika #ilustrácia #Naďa Rappensbergerová-Jankovičová