Do Kunsthalle sa oplatí prísť aspoň trochu oboznámený s kontextom umeleckej tvorby finalistov alebo venovať pár minút ich videomedailónom premietaným v časovej slučke pred vstupom do výstavných priestorov. Nakrútil ich Martin Toldy.
Päť otázok o tele a duši
V Kunsthalle vystavujú svoje diela Luki Essender, Év van Hettmer, Ondřej Houšťava, Tamara Kametani a Viktorie Langer. Kurátormi sú riaditeľ Kunsthalle Bratislava Jen Kratochvil a Lucia Gavulová.
"Každý z nominovaných ponúka svoju alternatívu k celospoločenskému stavu, či už formou analýzy a kritického myslenia, polemiky, konkrétnych foriem odporu alebo prostredníctvom sebazáchovného odstupu,“ píšu kurátor a kurátorka.
Každé z piatich diel má politickú povahu. Svet sa tu odráža v intímnej rovine subjektívnej interiority alebo sa súčasný stav priamo vyjasňuje v asociáciách, symbolike, náznakoch a alegóriách. Umelecké premýšľanie finalistov sa dotýka tém ako netolerancia voči inakosti, sexizmus, rasová diskriminácia, ekologická kríza, strata zmyslu či orientácie vo svete.
Všetky variácie pohybu
Filmová inštalácia Kompozice I. Ondřeja Houšťavu je do detailov premysleným kolektívnym dielom. Vyjadrovacím prostriedkom je pohyb usilujúci sa o nové východiská v priestore ohraničenom svetom, ktorý presne pomenúva, hoci ho nevidieť. Houšťava spolupracoval s choreografkou Silviou Svitekovou či kostýmovým výtvarníkom Tomášom Košarišťanom.
Už pred vstupom do oddelenej výstavnej miestnosti pritiahne pozornosť sound design, ktorý sprevádza performanciu, vytvorený Lenkou Adamcovou. Do intimity pohybu Tonici Hunter zasa nahliada vynaliezavá kamera Denisa Kozerawského.
Dielo je sugestívne a v absolútnej tme, na veľkom plátne stimuluje nielen zmysly a potajme roztancúva, ale núti aj premýšľať. Nad prežívaním tých, čo vybočujú z normatívnych štruktúr (sexuálnou orientáciou či etnickou príslušnosťou) a nemajú rovnaké práva ako heterosexuálna, biela väčšina.
Foto: Leontína Berková
Dvojkanálová inštalácia Koniec v troch častiach Tamary Kametani je špekuláciou o vyústení ľudskej existencie. Ponúka dystopicko-utopický (môžete si vybrať) pohľad na spoločnosť, ktorá sa ocitla dezorientovaná vlastnými možnosťami, chaosom hodnôt a príklonom k absurdnému náboženstvu.
Dielo sprevádza hudba Jonatána Pastirčáka. Kametani pozýva publikum špekulovať, reinterpretovať jej vecné rozprávanie a nadväzovať naň novými úvahami.
Keď dielo prekvapí
Viktorie Langer prehlbuje Platónovu myšlienku, že realitu tvorí myseľ a mysľou ju možno aj meniť. Jej dielo pre výstavu tvoria veľkoformátové maľby, na zemi rozložené matrace a v realite zdanlivo nájdené fragmenty ako skaly, polodrahokamy, kosti a iné prírodné relikvie, ale aj odpadky.
Komponuje ich ako "nájdené“, ako ledabolé, poloprírodné sochy. Inštalácia zvnútorňuje Langerovej únik do vlastnej reality. Umelkyňa sa venuje meditácii a tá je aj akýmsi médiom jej tvorby. Postmeditatívne stavy sú východiskom pre ponor do tvorivého procesu a výsledok autorku, podľa kurátora Jena Kratochvíla, samu často prekvapí.
Dielo Všetci požehnaní Év van Hettmer pôsobí na prvý pohľad ako zbierka transparentov. Maľovala počas lockdownu na kartónové krabice. Krikľavé farby heslovite podkopávajú ideológiu prevládajúcej maskulínnej väčšiny. Vysmievajú sa z postkapitalistických ideálov a vyzliekajú sa z digitálneho pokrytectva instagramových účtov.
Podľa kurátorky Lucie Gavulovej reprezentuje dielo Luki Essender s názvom Spása v ničom inom ako v autoerotizme komplexné sochárske stanovisko, ktoré vzniklo v Bratislave, kam sa umelkyňa/umelec presunul*a zo Štokholmu, kde žije.
Prostredníkmi vyjadrenia neukončeného procesu v živelnom tvorení, ktoré Essender samotné skúma, sú zvárané kovy, drevo či predmety z bratislavského verejného priestoru. Dielo je chaotickým dialógom intímneho s verejným a taký je aj divácky kontakt s Essenderovou*vej autoerotizmom.
