V Istropolise sa totiž okrem rôznych konferencií a zjazdov odohrávali najmä kultúrne podujatia. Diváci ho bežne volali dom kultúry a chodili tam na nezabudnuteľné predstavenia, či už divadelné, filmové, alebo koncerty. V Istropolise sa cítili dobre aj náročné zahraničné hviezdy. Prichádzali napríklad na Bratislavskú lýru, ktorá sa do nového objektu presťahovala. Oceňovali veľkolepé priestory aj technické vybavenie.
Čítajte viac Do zoznamu pamätihodností pribudol Dom odborov, tržnica i "Véčko"
Istropolis býval teda často obliehaný fanúšikmi. Keď tam uvádzali nový muzikál Dracula, nebolo možné zohnať lístky. Každý chcel vidieť vtedajšiu hviezdu – ešte mladého Daniela Hůlku či Ivetu Bartošovú. Obecenstvo vo veľkej sále jasalo a tešilo sa z hudby. Múry Istropolisu sú presiaknuté emóciami. Nadšením aj pocitmi spolupatričnosti. V Istropolise účinkovalo naozaj veľa českých umelcov, spomínam si na predstavenie, v ktorom vystupovala Jana Brejchová ešte s Jaromírom Hanzlíkom, ktorý bol jej partnerom aj v súkromí. Inokedy hosťoval Semafor a v príjemnej šatni som sa stretla na rozhovor s Jitkou Molavcovou a Jiřím Suchým.
Dom odborov sa otriasal smiechom, keď tam v populárnom muzikáli Mníšky excelovala vtipná Magda Paveleková, šantila a vyhadzovala nohy. Každý to chcel vidieť, ľudia sa chceli baviť a hrnuli sa aj do divadla Wüstenrot, ktoré v Istropolise sídlilo. Na Mníšky sa obecenstvo vyobliekalo, predstavenie malo operetnú náladu.
Foto: TASR, archív
Intelektuálny klub
Celkom inak pôsobil Istropolis z bočnej, Škultétyho ulice, kde hrávalo Radošinské naivné divadlo. Chodil tam iný typ divákov, jednoducho oblečených, tichších, ale vytrvalých. Do divadla sa pravidelne vracali a brali ho ako intelektuálny klub. Vládla tam priateľská atmosféra, ľudí združoval podobný vkus a vyššie očakávania. Priestor zútulňovali diela a fotografie z domácich zdrojov.
Trocha nešikovné bolo pri Istropolise parkovanie, hoci za budovou je veľká parkovacia plocha. Parkovali tam autobusy z celého Slovenska, bolo to voľné parkovisko, ale neskôr sa už platilo. Raz som letela z toho parkoviska na nejaké predstavenie potme, potkla som sa o regulujúcu reťaz a spadla som na betón. Z toho som však neobviňovala projektantov areálu, bol to už prvý prejav nešetrnosti voči návštevníkom Istropolisu, počiatok chátrania objektu a jeho odcudzenia sa mestu a ľuďom.
Bratislavský Dom odborov Istropolis sa stáva minulosťou.
A potom to už išlo. Dom pustol, sklá boli špinavé, vstupné dvere polepené plagátmi, ale aj svojpomocne vyrobenými oznamami. Viseli tam čarbanice, namiesto zástav povievali handry, ktoré aj na priedomí predávali. Bolo vidno, že dom už nemá silu a prostriedky na dôstojnú existenciu. Ešte chvíľu sa to plátalo, pri vchode to vyzeralo niekedy ako na Centrálnom trhovisku, ktoré bolo na tom mieste predtým.
Foto: Pravda, Lubos Pilc
Architektonické zvláštnosti pôsobili absurdne. Človek si nevdojak kládol otázku: Načo toľko vchodových dverí vedľa seba? Žiaden dav sa tam už netlačí. Načo také priestranné priestory pred sálami? Kto sa tam bude prechádzať či cez prestávku pofajčievať, keď sa už ani nefajčiť nepatrí? Objekt pôsobil čoraz zanedbanejšie a smutnejšie. Ľudia začali na to všetko pofrflávať a potom zabúdať.
Čítajte viac Stanislav Štepka: V Istropolise sme mali vždy vypredané
Späť na zelenú lúku
Aj mne sa tento dom odcudzil, hoci tadiaľ dosť často chodím. Prestala som ho vnímať a večer som sa v jeho pustom okolí aj bála. Dom odborov sa zmenil na dom duchov. Keď sa však začalo hovoriť o tom, že sa ide Istropolis búrať, prekvapilo ma to. Zdalo sa mi to najmä neekonomické. Veď to je ešte mladá stavba, na Bratislavu originálna a z dielne nie hocakých architektov! Nie je to škoda? No ale každý vie, že najľahšie sa stavia na zelenej lúke, a ak má niekto cieľ a možnosti urobiť na tom mieste opäť zelenú lúku, tak ako s tým pohnúť?
Predpokladala som, že ľudia sa nad tým ani nezamyslia, že sa budú ľahko lúčiť s týmto odumretým mramorovým barákom, pre mnohých len pozostatkom zo starých čias. Milo ma prekvapilo, že sa začalo protestovať. K zrúcaniu sa vyjadrila aj iniciatíva pod názvom Docomomo Slovensko (medzinárodná organizácia, ktorá sa zaoberá registráciou modernej architektúry), ktorá zverejnila pred niekoľkými dňami svoje stanovisko k aktuálnemu dianiu: „Zbúraním Domu odborov, známeho tiež ako Istropolis, na Trnavskom mýte v Bratislave príde Slovensko o ikonický architektonický komplex a súčasne o najväčšie kultúrno-spoločenské centrum v krajine.“ Reagovala tak na developera Immocap, ktorý pred pár dňami oznámil, že už má právoplatné rozhodnutie o odstránení budovy a nerešpektuje ani názory odborníkov, ani podpisy z petície (takmer 11 000) Zachráňme Istropolis.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Bozk pre architekta
Najviac ma však potešilo, že za Domom odborov začalo mnoho ľudí úprimne smútiť, že sa mu venuje toľko miesta v médiách. Dalo by sa povedať, že to je už jedno, ale možno ani nie. Možno je to paradoxný úžitok z tejto situácie. Ľudia sa vyjadrujú k problematike kultivovane, vyslovujú množstvo názorov, spomienok, pocitov, kritiky aj obdivu. Ako keby namiesto domu, ktorý zmizne, stavali akúsi jeho virtuálnu kópiu – pamätník. Až mi v ušiach začala znieť melódia piesne Pavla Hammela Dnes už viem: Vždy keď pília krásny strom, viem, že sa vráti. V dyme, v daždi, v ústiach riek v nežnom smútku zápaliek, keď sa rúca niečí dom, je mi ho ľúto… A že koľko býva márnych strát…
Foto: Pravda, Lubos Pilc
V clivej nálade zostáva už len dúfať, že nová stavba na mieste Istropolisu odporcov rúcania raz umlčí a ohúri, že to bude aspoň niečo také zvláštne ako knižnica – chobotnica Jana Kaplického. Tá sa ale ani nezrealizovala, lebo svet architektúry je veľmi zložitý. Aj tie najodvážnejšie a najobdivovanejšie projekty závisia od vôle mnohých ľudí.
Naši architekti môžu byť teda spokojní, že tento dom aspoň stál a priniesol úžitok. Palác projektovali traja – Ferdinand Konček, Iľja Skoček a Ľubomír Titl (zomrel v roku 2018). Boli to páni architekti a ich dielo bolo profesionálne cenené. Umiestnili v ňom aj vynikajúce výtvarné diela – napríklad od manželov Gandlovcov, Jozefa Vachálka, Milana Dobeša, Jozefa Jankoviča a ďalších. S Iľjom Skočkom som kedysi robila rozhovor, chcela som sa ho aj teraz opýtať, čo si o tom všetkom myslí, ale nebolo to možné aj vzhľadom na dnešnú pandemickú situáciu. Mala som však možnosť poslať mu v mene všetkých trúchliacich za Istropolisom vzdušný bozk a uistila som sa, že kvôli tejto krivde neplače ani nezúfa. Architekti sú hrdí ľudia. Vo svojej práci sú odkázaní na iných, ale plody ducha im nikto nevezme. Príbeh Istropolisu ich práve zveční.
