Uprostred modernej, prevažne veľkoplošnej maľby, ktorá v priestoroch Danubiany dominuje, ešte viac vyniká jemnosť diela Kataríny Vavrovej. Formáty jej obrazov nie sú síce veľké, ale diváka zasahujú rovnako intenzívne ako veľké plátna.
Spája sa v nich totiž sila maliarskeho prejavu Kataríny Vavrovej so silou slov veľkých básnikov. Maľby verše tlmočia vizuálne, ale nie sú to tradičné ilustrácie.
Odzbrojujúca krása
Vavrová maľuje pocit, mystérium, vibrovanie, melódiu. To, čo je slovom nepomenovateľné a možno aj nenamaľovateľné. Na obrazoch je aj dosť tajomnej „voľnej“ plochy, ktorá podnecuje fantáziu a z ktorej sa vynárajú rôzne výjavy. Tváre, postavy, vtáci, kvety, zvieratá, tkaniny, výšivky. Nie je to iba pekné, divák cíti vzrušenie, obdiv, súcit, začudovanie, má rôzne vnemy.
Možno cíti aj strach, obavy o krehkosť krásy, uvedomí si, že všetko je pominuteľné, že krása a vášeň je aj smutná. Skrátka, Vavrovej obrazy preberajú človeka k životu, ale nie k obyčajnému – zrazu je všetko vznešenejšie, citovejšie, aj sám divák. A v tom je sila Kataríny Vavrovej, tvorí svet, ktorý je odzbrojujúco krásny, ale paradoxne človeka aj vyzbrojí – posilní v zápase s bezduchosťou a prízemnosťou.
Na výstave sú maľby, ktorými autorka ilustrovala knihy Sládkoviča, Puškina, Baudelaira, Rúfusa. K nim pripojila aj diela s námetom opery alebo ľudových piesní (podľa knihy, ktorú zostavil Ľubomír Feldek a ktorá sa rodí). Kurátorkou výstavy je Danica Lovišková.
Silné publikum
„Toto je moja druhá výstava v Danubiane,“ povedala nám o výstave Katarína Vavrová. „Sú to svetlé, krásne priestory s pozitívnou energiou. A má ešte aj to, o čom mnohé galérie môžu len snívať – návštevnosť. Ľudia do Danubiany radi chodia, lebo je inšpirujúca a upokojujúca.
Foto: Danubiana
Vášne básnikov do tohto prostredia zapadli a priniesli mi ohromné, motivujúce ohlasy. Viem, čo som dala do týchto obrazov, a ľudia cítia tú energiu. Je to silné publikum. Dáva mi veľkú silu naďalej pracovať a tvoriť z lásky a z radosti.“
Katarína Vavrová sa roky tvorbe ilustrácií bránila. Spomína, že až keď ju oslovilo vydavateľstvo Perfekt, nedalo sa odmietnuť: „Dnes mám za sebou kopu kníh a jeden titul krajší od druhého. Prvá bola Dafnis a Chloe. Na krste knihy som všetkým prítomným ale oznámila, že je to moja posledná kniha. Pani Gocniková z Perfektu sa len usmiala a tušila prečo: prišli so Sládkovičovou Marínou a ja som vedela, že už si ju nedám! Potom nasledovala kniha A čo je krása? od Milana Rúfusa a spolupráca s Ľubomírom Feldekom na viacerých tituloch. On prebásnil do slovenčiny Erbenovu Kyticu, Puškinove básne, verše Si palác, kde chcem byť doma od Valentína Balašu.
No a je tu ešte Baudelaire, ktorý ma zasiahol priamo do srdca! Feldek často hovorí, že sme dvaja workoholici – všetky básnické zbierky sme konzultovali, Baudelaira možno báseň po básni. To mi pomohlo veľa vecí pochopiť a dostať Baudelaira do krvi. Vidieť síce dopredu obrazy, ale neustále sa učiť a zlepšovať.“
Katarína Vavrová má rada mnohých básnikov, napríklad aj Jana Skácela, ktorého si často číta, ale sama si básne nerecituje, to ponecháva tým, čo to vedia. Miluje tiež muziku – vážnu hudbu, blues, The Rolling Stones – a popri práci si aj rada zatancuje.
„Počas pandémie som začala robiť veci, na ktoré som nemala čas – ako spievajú The Rolling Stones: I'm free to do what I want any old time, I'm free to do what I want any old time. Som slobodná a robím to, čo za starých čias.
