Projektoval hotel Kyjev a na mieste bývalého trhoviska navrhol modernú stavbu obchodného domu, ktorý stále ľudia volajú Prior. Stavba priam zľudovela, návštevníci mesta sa podľa Prioru orientovali a veta „stretneme sa pri Priore“ bola veľmi častá.
Spomínam si, že hneď, ako tento obchodný dom v Bratislave otvorili, bol viac než komerčným centrom. Interiér bol elegantný, jednotlivé sekcie vystavovali svoj tovar ako na výstave, v Priore si návštevníci cibrili vkus.
Architektúra bola prívetivá, ľudia mali pocit priestoru, radi sa vozili na eskalátoroch, ktoré boli vtedy novinkou, pohodlné boli aj ostatné schodiská, vchody, zrkadlá, bufety, výťahy. Čerešničkou na torte bol „orloj“, hodiny so zvonkohrou na fasáde.
Ak som spomenula, že Ivan Matušík bol vrúcny, mala som na mysli jeho vzťah k vlastným dielam. Keď sa mal búrať hotel Kyjev, on sa sám skoro zrútil. Chodil po inštitúciách, po redakciách, rozhorčoval sa, apeloval, každého presviedčal, že to sa nesmie stať. Aj on musel, skrátka, zažiť pocit, že jeho dielo nemá rešpekt. Muselo ho mrzieť aj to, ako vyzeralo okolie Prioru.
Čítajte viac Zomrel architekt Ivan Matušík, autor Prioru a Slimáka. Pozrite si jeho stavby a hlasujte
Architektúra potrebuje panorámu, čistotu, zeleň, kultivované obyvateľstvo, inak sa môže tvorca aj rozkrájať a budovy budú vyzerať úboho (ako sa to stalo aj Istropolisu). To by malo byť všetko vydrhnuté, naleštené, opatrené, príťažlivé, živé, plné dizajnérskych nápadov.
Keď pred časom premietali v televízii seriál o architektoch Ikony, poznamenala som si po dieli, v ktorom vystupoval: „Ivan Matušík tam bol podľa komentára istého diváka obeťou v rukách filmárov. Fakt to tak bolo. Na jeho tvári sa zrkadlila nechuť a začudovanie nad otázkami, ktoré ho nútili dokumentaristky čítať. Otázky prezrádzali neznalosť a absenciu citu pre tému aj pre osobnosť architekta. Matušík sa však zo slušnosti – a asi aj z vďaky, že sa o architektúru ako umenie vôbec niekto zaujíma – snažil niečo povedať.
Vo filme sa kvôli póze nepovedali ani základné veci o Matušíkovi či jeho diele. Ivan Matušík bol vždy veľmi hrdý človek, taký zaťatý, a tu vyznel ako taká sirota, čo on sám aj na konci filmu povedal. Myslel tým svoju osobnú samotu, ale vyznelo to tak, že osirelo celé jeho dielo, celá architektúra.“
Našťastie, bol to junák a takýmto chmáram sa v živote nepoddával.
