Práve sa skončila vaša výstava Vášne básnikov v Danubiane a začína sa Pocta Baudelairovi vo Francúzskom inštitúte v Bratislave. Zaťažuje vás, keď máte veľa ponúk vystavovať či ilustrovať, alebo je to iba radosť?
Teším sa najmä z toho, že v pracovnom živote mám veľa zmien, ktoré mi umožňujú všetko lepšie zvládať. Novinkou je, že mám asistentku Zuzanku Mazúrovú, ktorá mi výstavy manažuje, čo je pre mňa nepredstaviteľná pomoc.
Ja si kreslím a ona komunikuje s ľuďmi. Urobila som aj ďalšie dôležité rozhodnutie – nevystavujem v komerčných galériách a moje výstavy nie sú komerčné. Nie že by som vôbec nepredávala, je to moje živobytie, ale mám vlastnú galériu.
Výstavami chcem ľudí predovšetkým potešiť, ponúknuť im pohodu. Teraz môžem vystaviť maľby, ktoré sú archívne, nepredajné, čiže koncepcie výstav sú špičkové. Práve mám ešte jednu takúto expozíciu v hoteli Royal Palace v Turčianskych Tepliciach.
Sú to práce – archívna atramentová tlač – z cyklu Opera, kde sa všetko tematicky zameriava na slávne opery ako Aida či Carmen. A dúfam, že sa uskutoční aj ďalšia reprezentatívna výstava v Pálfiho paláci na Zámockej, na ktorú sa chystám.
Záleží na tom, v akom prostredí sa výstava inštaluje?
Každá výstava je predovšetkým o ľuďoch, ktorí na ňu prídu. Raz som mala vystavovať v súkromnej galérii v Považskej Bystrici, kde sa mi nie celkom páčili priestory. Nezdali sa mi dosť exkluzívne a uvažovala som, či prijať tú ponuku. Všimla som si však, že kurátorka Danica Lovišková a ostatní z galérie veľmi zosmutneli.
Mrzelo ich, že nie som spokojná a mňa mrzelo, že sú nešťastní, tak som nakoniec súhlasila, že výstavu urobíme. A bolo to niečo úžasné! Dodnes spomíname, ako som váhala a ako to vyšlo! Koľko návštevníkov, aké vrúcne ohlasy! Galéria môže byť luxusná, môže byť na top mieste – keď sú ľudia chladní, nevyjde to.
Aký máte so svojimi obrazmi vzťah? Niektorý máte radšej ako iný?
Občas obraz testujem, dám ho na facebookovú stránku. Keď je veľa ohlasov, možno by ho iný autor predal, ale ja si ho práveže nechám. Myslím si, že ním treba potešiť ľudí na výstavách. Reakcie divákov, to je to najväčšie ocenenie, čo existuje.
Mám napríklad fanúšičku, ktorá má šesť rokov. To dievčatko chodilo opakovane na moju výstavu do Danubiany s maminkou a nechcelo z výstavy odísť. Nahrali mi aj video, kde dievčatko rozpráva o mojich obrazoch. Keď som to po prvý raz videla, až som sa zľakla tej vrúcnosti. Teraz si video hocikedy pozriem. Dodáva mi duševnú aj fyzickú silu, keď sa ma zmocnia pochybnosti. To sú moje radosti.
Ľudia vás chcú spoznať aj osobne? Bolo to tak vždy?
Ľudia vždy pekne reagovali, ale neuveriteľnú atmosféru som zaznamenala až na výstave v Martine a v spomínanej Považskej Bystrici, čo bolo asi štyri roky pred pandémiou. Nahrnulo sa strašne veľa ľudí, prejavovali emócie a začali mi rozprávať svoje príbehy.
Foto: Katarína Vavrová
Niektorí sa mi zdôverili, že sú chorí a že im moje obrazy dobre robia na duši. Momentálne je to pre mňa veľmi dôležité. Myslím si, že silný ohlas mám aj vďaka krásnym témam, v ktorých sa nachádzam.
Čo všetko sú vaše témy? Vychádzate z textov, ktoré ilustrujete, alebo aj z toho, čo vám ľudia rozprávajú? Či sú to aj vaše vlastné príbehy?
V poslednom čase idem naozaj z knihy do knihy, lebo všetky naše tituly sú úspešné. Napríklad Sládkovičova Marína má už asi tretí náklad. Takže knihy sa vypredávajú, a to znamená, že spolupráca s vydavateľstvom Perfekt pokračuje.
Robila som pre nich Rúfusovu knihu A čo je krása?, po ktorej som začala na knihách spolupracovať s básnikom Ľubomírom Feldekom, napríklad aj na Puškinovej poézii Daj, bože, nech sa nezbláznim, čo bol pre mňa zlom. Rozoberáme spolu verše, ktoré ilustrujem, odkrýva mi svet literatúry. Ako prvú sme robili knihu, ktorá sa volala Si palác, kde chcem byť doma od Valentína Balašu.
Potom nasledovala Erbenova Kytica, preložená Feldekom do slovenčiny, a tým aj trocha kontroverzná. No a potom prišiel Baudelaire (tiež v jeho preklade), ktorý ma tematicky najviac zasiahol.
Vraj ste sa ale pôvodne nechceli až tak venovať ilustráciám. Prečo ste im napokon podľahli?
Vydavateľstvo si pre mňa vždy vymyslelo tému, ktorej sa nedalo odolať. Vždy niečo pripravia, aby ma chytili na ďalšiu spoluprácu. Keď sme uvádzali do života knihu A čo je krása? od Rúfusa, tak som sa na Bibliotéke pekne všetkým ospravedlnila, že viac ilustrovať nebudem, že to je moja posledná kniha.
Vydavateľka sa však len usmievala, lebo už mali pre mňa ďalšie lákadlo, a to práve Erbenovu Kyticu, čomu som nemohla odolať. Hororové balady, to je presne môj žáner. Pre čitateľov je to síce aj ťažoba, ale ja to mám rada. Strašidelné viktoriánske obdobie plné tajomstiev, to je moje!
Rada sa bojíte? Taká milovníčka krásy a tvorkyňa harmónie?
Život je záhada, nie? A takto sa môžem tej záhady dotknúť. Mne otecko v detstve často rozprával strašidelné príbehy. Na tie chvíle mám krásne spomienky. Prišiel za nami na Krahule, kde máme chalupu, boli sme tam so sesternicou a sústredene sme ho počúvali. Zaujímavé ale je, že sa v nich nikdy nevyhol ani humoru, lebo on bol humorista. Aj sme sa báli, aj sme sa smiali.
Ako sa kreslí horor? Je to ťažšie ako nakresliť idylku?
Erbenova Kytica je naozaj hrôzostrašná. V celej knihe bola len jedna dobrá mamička a ešte aj tá zomrela (báseň Materina dúška). Ostatné sú strašidelné, hororové. Ja však pracujem s poetikou, ktorá sa vyhýba hrôzam. Hovorím si, ako hovorieval Alfred Hitchcock, že strašidelné je to, čo nevidíme.
Foto: Katarína Vavrová
Nemusím všetko ukazovať, nemusím nakresliť všetko, čo sa stalo, všetky tie hrôzy, surovosti. Ja to zabalím do lyriky. Podnecujem fantáziu diváka. Nech si radšej on predstavuje, ja nemusím všetko polopatisticky odkrývať.
Aj tak vyvolávate zimomriavky. Mávate ich aj vy? Pozeráte napríklad filmové horory a rôzne severské seriály?
Nepozerám televíziu, radšej počúvam hudbu. Ale nedávno som si povedala, že by som sa mala pozrieť, kam sa vlastne posunula filmografia. Začala som sledovať filmy na Netflixe a produkcia ma zaujala.
Keď hororové filmy nepozeráte trebárs päť – šesť rokov a zrazu si to kuknete, tak to je šok. Aké je to surové! To sa teda posunulo! Strnula som a musela som si opakovať – veď to je film, veď to je film. Ale uvedomila som si aj súvislosť s Baudelairom.
Tiež písal o hrôzach a hnuse – ale má to ešte grády v porovnaní so súčasnými prejavmi zla?
Baudelaire bol šokujúci autor – na tú dobu. Kvety zla boli súdne zakázané a šesť básní mu úplne vyhodili. Dnes je jeho svet už akoby normálny, už tak nepoburuje, no jeho poetika sa ešte viac vykryštalizovala. Je ešte lepšia a pôsobivejšia ako vtedy. Je nadčasová.
Básnická zbierka Kvety zla sa mala volať Lesbičky, čo bol vtedy šokujúci návrh a ani neprešiel. Dnes táto téma nie je vôbec tabu, umeleckých diel a filmov s podobnou tematikou je plno. Vtedy to bolo neprípustné a neslušné.
S Ľubomírom Feldekom ste vraj rozoberali pri tvorbe ilustrácií k jeho prekladu Baudelaira báseň za básňou – ako konkrétne? Na čo vás upozorňoval?
On všetko vie, má úžasný prehľad v literatúre. Mladí už nemajú také vedomosti. Prezentovali sme spolu knihy na Bibliotékach a ja som len sedela v kútiku, mohla som čosi povedať o kreslení, ale čo sa týka literatúry, on je majster. Preto som bola rada, že sme spolu básne preberali, napríklad kontroverznú Mrcinu.
Feldek ju prebásnil ako Zdochlinu. Lebo aj tieto verše sa už dnes zdajú menej surové. Ide o báseň, v ktorej Baudelaire svoju milú Jeanne Duvalovú – bola jeho múzou dvadsať rokov – nazýva zdochlinou. Baudelaire bol veľmi sarkastický, používal čierny humor, bol cynický k svojej láske, v celkovom ponímaní lásky.
Foto: Katarína Vavrová
Rozoberali sme knihu po častiach a Feldek ma napríklad upozornil, aby som si pozrela portrét Jeanne Duvalovej, ktorá je mulatka a namaľovať ju bola pre mňa výzva. No ale okrem nej sú v ilustráciách aj tie moje fantazijné ženy.
V súčasnom prostredí už surovosť nešokuje, prekvapí skôr, ak niekto maľuje krásu. Neobávate sa, že vás budú považovať za príliš jemnú, že nezapadáte? Nepoviete si niekedy: Joj, prečo ja nie som radšej konceptuálna umelkyňa?
Presne, presne! Samozrejme, mám aj svojich odporcov. Pri kritike sa ale vždy treba pozrieť, kto ju vyslovuje a bývam tým prekvapená. Niektorí ma kritizujú, že moje umenie nie je súčasné. No ja som naozaj troška ako z druhého sveta. Milujem edwardovské čipky, študujem kroje, naozaj pozerám do minulosti a tam je môj svet.
Prečo by som mala byť iná? Veď keď niekto chce kresliť ľudí na zastávke s mobilmi, plechovky od Coca-Coly, nech si ich kreslí. Však toho je dosť, tak nech nechajú môj svet mojím svetom. Nie som moderná, ale pre mňa sú rozhodujúce práve reakcie ľudí. A som nezávislá.
Máte kam postupovať?
Nechcela by som zaspať na vavrínoch (smejú sa mi, či mi nehrozí vavrinizmus), ja sa stále snažím tvorbu posúvať. Učím sa, študujem portrétnu tvorbu. Stále si pokorne pozerám Repina a iných portrétistov.
Všímam si, ako robili, chcem sa zlepšovať. Pozerám si aj svoju starú tvorbu aj starú tvorbu iných autorov. Mám chvíľky, keď som nespokojná, mám aj krízy, keď to nejde, ale idem si stále vo svojom programe a nachádzam to, čo mi sedí.
Baudelaire mi napríklad aj preto sadol, že to je symbolizmus, snový svet, presne to, čo mám rada. Takýchto autorov nezaujíma politika, problémy spoločnosti, ale duša ľudí. To je tá moderna – duša, jej farby, vnímanie citového bytia.
Maľujete do výjavov niekedy aj seba? Ste vo svojich obrazoch?
Sebe sa vyhýbam. Nakreslila som pár svojich portrétov, snaha bola, ale vyznelo to komicky. Keď som si urobila autoportrét, tak som ho premaľovala na niekoho iného. A potom sa mi tak uľavilo! Zrazu som bola veľmi spokojná, takže to už naozaj nerobím.
Foto: Katarína Vavrová
Keď sa študenti učia kresliť portréty, majú pravítko a merajú, koľko centimetrov je oko od ucha a podobne. Tak sa chytí aj tá podoba – ide o proporcie. No a to je práve to, čo ma nebaví. Ja nič nemeriam a skôr vychádzam z Márquezovho sveta fantazijného realizmu. Čiže moje tváre nie sú konkrétne, ale stáva sa, že moja asistentka sa pozrie na portrét a povie: zasa si ma nakreslila!
Kto sa vám ľahšie kreslí – muži či ženy?
Keď kreslím mužov, je to málokedy, vychádzam z môjho otca. Sú to bradatí muži, ako bol on. Ja som sa na otcovi veľa učila, keď som chodila na akadémiu. Merala som ho, chudáka, a trápila. Niekedy už nevládal, keď mi hodinu sedel. Čiže, tí moji muži, to je asi otec, možno aj môj manžel sa tam vyskytuje, no a už aj môj vnúčik trošku.
Mám vnúčika, žije v Nemecku. Syn má zaujímavú prácu a to ma tiež inšpiruje. Je reštaurátor starých kaštieľov, zámkov a katedrál a je mimoriadne zodpovedný. Máme spoločnú firmu, a tak mám dobrého šéfa, ktorý mi ale nič neodpustí.
Už sme spomenuli, že váš otec Milan Vavro mal zmysel pre humor, že bol karikaturista. Nemáte aj vy nutkanie uplatniť v kresbe humor?
V tvorbe ani nie, humor nekreslím. Skôr mi ľudia hovoria, že tváre mojich postáv sú smutné. Ja sa vyhováram, že nie sú smutné, ale zamyslené. To je moja častá výhovorka. Keď kreslím portrét, sama sa veľmi koncentrujem a do kresby dávam aj môj výraz a môj pocit.
Väčšinou uvažujem nad rôznymi vecami, čo sa do tvorby premieta, ale humor to nie je. Čiže v ockových šľapajach týmto smerom som nešla. Jeho mrzelo, že som tichá, nesmelá. Sám bol extrovert. Prinášal energiu, smiech. Nechápal, prečo som ja taká smutná. Už som sa ale trocha zlepšila, asi by sa tešil. Som smelšia a začala som tancovať! Tancujem si sama doma a ten tanec potom dávam na facebook pre priateľov.
Tancujem na Rolling Stones, na rap a podobne. V tanci je môj humor a zábava. Pohyb milujem a snažím sa motivovať ľudí, aby sa hýbali. Počas covidu som začala aj cvičiť, strašne veľa totiž sedím a musím si chrbát rozhýbať – joga, strečing, pilates, všetko skúšam. Veľmi ma teší, keď vidím, že telo mi naozaj pevnie. Keď sa totálne zničíte za tú hodinu a pol cvičenia, zabudnete na depky a splíny. To by sa ocko potešil!
On nebýval smutný? Okrem karikatúr aj maľoval a v maľbách bol vážny…
Mám ockov archív a sú tam aj veľmi ťažké veci. Mali sme spoločnú výstavu v Poprade v roku 2017 a tam mal práve tie dramatickejšie diela. Tesne pred smrťou robil cyklus klaunov o trápení. Nemal len veselú tvorbu.
Poznali ste aj otcových kolegov, karikaturistov z Roháča? V Danubiane práve v čase vašej výstavy vystavovala aj karikaturistka Božena Plocháňová, ktorá tiež v Roháči pracovala.
Bola som vtedy dievčatko, jeho kolegov som veľmi nepoznala, ale na facebooku registrujem napríklad Benjamina Škreka či Mikuláša Sliackeho… A, samozrejme, pre mňa je Božena Plocháňová prvá dáma komiksu na Slovensku. Myslím si, že nie je úplne docenená. Bola úžasná a je úžasná. Chystám sa práve na prácu, ktorá s ňou súvisí.
To je to prekvapenie?
Áno. Do ilustrovania kníh pre deti sa nepúšťam, je to to najťažšie, ale teraz ma čaká. Moja najobľúbenejšia kniha v detstve bola Meduška od Eleny Čepčekovej s ilustráciami Boženy Plocháňovej a my sme získali autorské práva na túto knihu. Mala by som teda Medušku ilustrovať. Bude to ťažká úloha, už len to, že to budem robiť po Božene Plocháňovej, ale aj to, že sa musím priblížiť detskej duši.
Foto: Katarína Vavrová
Tam treba určité veci dodržiavať, umelec sa nemôže správať ako macher. Červená čiapočka nemôže byť zelená a podobne. Deti vnímajú svet veľmi citlivo. Všetky moje knihy majú napríklad dosť veľký formát, ale táto bude do detských rúk, tomu sa musím prispôsobiť tiež. Aj som sa toho zľakla, ale na Medušku sa teším.
Na výstave v Danubiane boli aj obrazy s motívmi slovenských krojov a ľudových piesní. Bude z toho kniha?
Som zamilovaná do krojov. Inšpiráciu som často čerpala v zahraničí, ale kvôli pandémii sme aj my uviazli na Slovensku. Isté obdobie som bola očarená thajskými motívmi, motívmi z Kórey, z Číny. A zrazu sa nedalo cestovať, vďaka čomu som pochopila, že aj na Slovensku sú veľké inšpirácie. Napríklad úžasný folklór.
Oslovila som Ľubomíra Feldeka a on zostavil knihu ľudových piesní, ku ktorým som urobila ilustrácie. Tieto ilustrácie boli aj v Danubiane (napr. Červené jabĺčko, Mamičkine prahy). Najprv sme chceli postupovať podľa regiónov, ale potom sme si povedali, urobíme to opäť márquezovsky. Baví ma vykresľovať detaily krojov, ja doslova vyšívam. Som úplne zbláznená napríklad do kroja z Čataja.
Inšpiruje ma k portrétikom, ktoré s ním nemajú nič spoločné, ale vynárajú sa mi. Nie som zberateľka, mám len pár vecí, ale hľadám aj viktoriánske oblečenie, čipky, šperky a potom to kreslím do mojich obrazov.
Nachádzate pri tom nečakané súvislosti medzi kultúrami či príbehmi?
Mám rada hudbu a keď som počúvala Rolling Stones, uvedomila som si, ako to súvisí s Baudelairom, lebo Mick Jagger sa inšpiroval Baudelairom, to sú tie jeho fatálne diabolské motívy. Ale Baudelaire skôr uvažoval nad diablom, cítil ľútosť, niežeby s ním sympatizoval, hoci bol hriešny.
Vy máte nejaké hriechy?
Rada by som sa niečím pochválila, ale to tancovanie je moja jediná hriešnosť. Najnovšie tancujem flamenco, manžel sa hnevá, že to je ako ohňostroj, lebo búcham topánkami s klincami o drevenú podlahu.
Ilustrovali ste aj Skácelovu knihu Oříšky pro černého papouška. Dostávate ponuky aj z Čiech? Oslovujú vás spisovatelia, aby ste im sprevádzali knižku?
Píšu mi a dostávam nádherné ponuky, ale ja mám len určitú kapacitu. Aj nedávno som odmietla úžasnú ponuku od českého vydavateľa, cítila som, že už nevládzem ísť do takého silného titulu.
Hnevajú sa na vás, keď odmietnete? Viete povedať rázne nie?
Nie som hrdina. Na odmietanie mám asistentku Zuzanku. Ona je ten hromozvod. Niekedy mi vyráta, že som odmietla tri knihy a päť výstav. Na ňu sa potom sypú výčitky, ale ja hovorím, že nie som továreň.
Na výstave vo Francúzskom inštitúte je ťahákom aj váš alarmujúci obraz Čas vlkov. Vraj ste ho darovali synovi, aby obraz zostal navždy v rodine.
Čas vlkov, robený kombinovanou technikou na japonskom papieri, je dramatický a naznačuje, že aj spoločnosť ľudí sa môže stať agresívnou, zvlčilou. No aj tento námet podávam lyricky, akoby sa odohrával vo sne – neopúšťam svoj svet.
Katarína Vavrová
Narodila sa 23. augusta 1964 v Bratislave. Študovala na ŠUP v Bratislave (1983), potom na VŠVU (1984 – 1990) na oddelení knižnej ilustrácie u prof. Albína Brunovského a Karola Ondreičku. V roku 1989 absolvovala študijný pobyt na Academia delle Belle Arti v Perugii. Patrí k významným ilustrátorom, ale jej diela presahujú oblasť knižnej kultúry. Je známa aj v zahraničí. Žije v Limbachu.
