Hložníkovci majú na čele čiarku. Juraj Hložník spomína na otca, maliara Ferdinanda

Prekvapilo ma, ako veľmi sa Juraj Hložník podobá na svojho strýka Vincenta Hložníka. „My sa všetci podobáme,“ vysvetľoval. „Aj bratranci, a možno aj sesternice. Na čele máme kolmú čiarku, celkom v strede nad nosom, to máme všetci. Moja žena hovorí, že to je hložníkovská čiarka. Keď sa mi narodili synovia, tiež mali takú čiarku.“ Tento detail ma zaujal. Chystali sme sa totiž hovoriť o výstave, ktorú má mladší Vincentov brat a Jurajov otec Ferdinand Hložník do 11. apríla v bratislavskej Toto je galéria!, ale zároveň sme chceli pripomenúť celý rod.

, 12.03.2022 06:00
Juraj Hložník Foto: ,
Juraj Hložník, syn maliara Ferdinanda a synovec Vincenta.
debata

Výstava Ferdinanda Hložníka pod názvom Ujovi vezú pásovú pílu je venovaná šlabikáru, ktorý vznikal koncom päťdesiatych rokov a ktorý ilustroval práve tento výtvarník. Mal vtedy malého syna, pýtam sa teda Juraja, či ho doň nakreslil.

„Konkrétne nie, hoci možno ma v mysli mal. S istotou ale môžem povedať, že som na olejomaľbe matky s dieťaťom z päťdesiatych rokov. Mama ma drží na rukách, tváre síce nie sú podrobne namaľované, no vyplýva to z celej atmosféry obrazu.“

Návrat dávneho šlabikára

Na vznik šlabikára si však dobre pamätá. Rodil sa u nich doma, a to nielen pokiaľ išlo o obrázky. Chodil k nim zostavovateľ učebnice a Jurajova mama, ktorá učila prvákov, tiež radila. Okrem práce na šlabikári sa v tom čase Ferdinand Hložník venoval aj voľnej tvorbe, maľoval napríklad veľmi pôsobivé oleje s mestskými motívmi.

Vždy ma zaujímali, a tak som využila príležitosť a opýtala som sa maliarovho syna, či vie, k čomu sa viažu tieto obrazy a kde všade v Bratislave rodičia bývali.

Otec mal vraj najprv ateliér na Záhradníckej ulici, vedľa Justičného paláca. Je to dom s pôdorysom do tvaru písmena E, v ktorom je viacero ateliérov. Sama som v niektorých bola, napríklad u Imra Weinera – Kráľa, u Nadi Rappensbergerovej-Jankovičovej, alebo u fotografky Magdalény Robinsonovej.

„Otec mal ateliér práve vedľa pani Robinsonovej,“ hovorí Juraj Hložník. „Oni sa kamarátili. Pani Robinsonová mala ateliér hore, ale aj byt na prízemí, lebo už mala rodinu. Otec bol slobodný a mal iba ateliér, onedlho sa ale oženil a ja som sa tam narodil. Kamarátili sme sa so synom pani Robinsonovej, Jaroslavom Rozsívalom, s ktorým som sa po rokoch stretol v študentskej kapele.“

Ferdinand Hložník na Orave v roku 1985 Foto: Anton Fiala
Ferdinand Hložník fiala 001 - FH - z Oravy 1985 Ferdinand Hložník na Orave v roku 1985

A ako sa Ferdinand Hložník zoznámil s Jurajovou mamou? Bola vtedy učiteľkou v materskej škole na Kolibe, do Bratislavy prišla z Bánoviec nad Bebravou. Jedna kamarátka ju raz zaviedla do ateliéru Imra Vysočana, u ktorého bol práve spolužiak Ferdinand Hložník. Tam sa zoznámili, padli si do oka, vzali sa a začali bývať na Záhradníckej. Po narodení syna dostali väčší byt v novom dome na Miletičovej.

Tam pobudli pár rokov a v roku 1961 sa presťahovali do vlastného domčeka na Patrónke, kde žili do smrti. „Zachoval sa tam otcov ateliér, jeho obrazy. Môj mladší syn je architekt, takže ten priestor využíva. Starší syn sa venuje počítačom.“

Niet sa teda čo čudovať, že Bratislava umelca inšpirovala. Bolo to ale skôr centrum mesta. Juraj hovorí, že na obrazoch je Šafárikovo námestie, blízko ktorého bola Umelecká beseda, kam otec chodieval. Veľa výjavov je z nemocnice na Bezručovej, ale aj z kaviarne Štefánka ako aj z hotela Tatra, kde bolo Tatra revue.

Nemal doma ani kladivo

Vo výtvarnej profesii nepokračuje nikto z Ferdinandových potomkov. Zaujíma ma, či na to nepomýšľal napríklad sám Juraj, keď vyrastal pri otcovi a slávnom strýkovi Vincentovi. Stal sa konštruktérom, venoval sa autám. Uspokojovalo ho to?

„V našej rodine boli dve genetické vetvy, a to sa prejavuje dodnes. Vinco bol napríklad silne nábožensky založený a bol viac do sveta. Mal veľa kamarátov a aj vyučoval na umeleckej vysokej škole. Môj otec bol realista, skôr sociálny demokrat, náboženstvo ho nebralo a bol uzavretejší.

Vinco mal štyri deti, všetky boli výtvarne nadané, kreslili. Môjmu otcovi sa to príliš nezdalo, hovoril, že tieto deti to budú mať v živote ťažké, lebo keď je niekto slávny, jeho deti majú viac prekážok. Ja som tieto názory vnímal, ale to nebol dôvod, čo by ma odradil,“ rozpráva Juraj Hložník.

Zavážilo to, že odmalička mal iné záujmy a o výtvarné umenie sa nestaral: "Bral som do úvahy, že tatko je umelec, že si maľuje, a to bolo tak všetko. Mňa to nelákalo, mal som svoje záľuby. Keď som bol malý, trávil som s otcom veľa času, lebo mama bola v škole a tatko doma. Chodili sme spolu do mesta nakupovať farby a blintrámy. To sa mi veľmi ľúbilo!

Vždy som ho však potom zatiahol do hračkárstva, že chcem autíčko. Obyčajne z toho nič nebolo, lebo otec bol veľmi šetrný. A keď mi už nejaké autíčko kúpil, tak ja som ho hneď rozobral. On sa hneval, že novú vec kazím, ale mňa zaujímalo, čo je vo vnútri. Bol som strojník odjakživa. Otec ale nemal doma ani kladivo. Montoval som nožíkom z príboru.“

Budúce zamestnanie bolo teda u Juraja odmalička jasné: strojár! Aj on mal talent, len trocha iného druhu, ale cit pre výtvarné umenie sa mu zišiel.

„Byť konštruktérom, to sa mi viac páčilo, ako byť celý život zašitý v ateliéri. Však zručnosť sa uplatňuje aj v technickom kreslení. Kolegovia mi hovorili, že kreslím inak, dizajnovo, takže nejaký predpoklad som v sebe asi predsa mal. Mňa to v tejto polohe veľmi bavilo – v Paríži sme boli napríklad vo vývojovom centre Peugeotu a to bolo pre mňa viac než galéria.

Tam sme videli, ako to majstrovsky robia, ako to tam fičí. Bolo to veľkolepé. Mne sa strojársky život viac páčil než život medzi umelcami. Oni sa mi zdali vždy trocha divní.“

Divný Vincent

Aj strýko Vincent bol divný? „Strýko bol veľmi divný. On bol úplný blázon do svojej roboty. Sedel vo svojom ateliéri, robil si grafiky a prišiel k nemu nejaký návštevník. Usadil ho, a o chvíľu prišiel niekto ďalší, sadol si – a tak to pokračovalo. Všetkých usadil, oni sa bavili medzi sebou a on si robil svoje. Len občas niečo začul a zareagoval.

Ja som ho v živote nevidel, že by si k nim sadol. Inak bolo, keď prišiel k nám. Otec mu hneď ukázal, čo práve robí a spolu v tom bádali. U nás strýko Vincent nemohol kresliť, tak sa aj rozprával, ale už sa mrvil, že sa musí ponáhľať domov. Bol strašný maniak. Mal som voči nemu prirodzený rešpekt. Jemu aj tete som vykal.“

A v čom sa bratia podobali? „V niečom sa podobali a v niečom boli iní. Môj otec bol prchkejší ako strýko Vincent. S ním to bol trocha teror. Komunikatívny bol v spoločnosti, bavil všetkých, ale doma to bolo inak. Nechodili sme ani na lyžovačky, ani na dovolenky, ale otec pre mňa veľa znamenal.

S tatkom sme chodievali napríklad na Oravu, kde spolu so strýkom kreslili. Najprv som bol len prísediaci, ale neskôr som ich vozil ako šofér. Sadli si medzi drevenice a kreslili. Často som sa aj nudil, ale nejako som ten týždeň vydržal. Kreslievali aj s Máriou Medveckou.“

Juraj spomína, že rivalita medzi bratmi nebola. „Vedeli sa povyprávať, navzájom sa inšpirovali, hovorili si žarty, naťahovali sa. Raz bol Vinco u otca v ateliéri, otec mu ukazoval najnovšie veci, na obrázku boli figúry a nebo s tromi oblakmi, boli to také fľaky. Vinco podpichol: Fero, a čo to tam je, tie tri veci na tom nebi? No nevidíš? Nebeské telesá. Áno? No dobre… Tak sa doberali, ale aj sa inšpirovali.“

Diela Ferdinanda Hložníka

Pozrite si výber z diel Ferdinanda Hložníka.

Fotogaléria
Biele slnko, olej, 1968.
Bitúnok Miletičova, olej, 1958.
+5Na trhu, olej, 1957.

Uvedomujem si, že na Hložníkovcov sa nespomína v súvislosti s viechami, ani s ľúbostnými avantúrami, ako to často býva v príbehoch umelcov. Boli naozaj takí vzorní? Neboli vôbec bohémovia? Zo začiatku vraj možno áno, ale rýchlo ich to prešlo.

Jurajova mama spomínala, že keď zakladali skupinu 29. augusta, boli mladí, stretali sa, bavili sa. Vraj ešte aj do ateliéru na Miletičovej ulici chodili Ferdinandovi kolegovia a posedávali tam, kým bola mama v škole. Niekedy prišla až večer, po nejakom školení, a doma nafajčené, porozlievané, rozbehnutá debata.

„A ja s obviazanou hlavou, lebo ma boleli uši… Mama vyprášila tých národných umelcov, utekali z baráku! Narobila cirkus, to si pamätám, mal som asi štyri roky. Priam to vidím. Potom už mal otec problémy so žalúdkom, už nepil, len hodne fajčil, lebo vtedy všetci fajčili!“

Biele slnko

Som zvedavá, ktorý obraz z otcovho diela má Juraj najradšej. Raz k nim vraj prišla jedna jeho kamarátka, ktorá sa zaujímala o umenie. „Otec nás zavolal do ateliéru, lebo rád o obrazoch rozprával, a ukazoval nám svoje práce. Dievčaťu sa zapáčil obraz z roku 1968, ktorý sa volá Biele slnko.

Je to jeden z prvých jeho obrazov, na ktorom dominuje veľký biely kruh na béžovom podklade. Ten pôsobí ako emblém, pod ktorým je niečo abstraktné. To bol prvý obraz, kde sa to biele slnko objavilo. Keď otec zomrel, navrhol som náhrobný kameň s týmto motívom. A má ho.“

Maľoval teda Ferdinand Hložník rád aj abstraktné motívy? „Máme doma napríklad šesť obrazov veľkých rozmerov, ktoré sa nikam nevojdú a sú abstraktné, volajú sa Balada o Váhu. Ešte v roku 1974 sme boli na návšteve u Vinca a on práve maľoval obrazy veľkých rozmerov. Mal ich zvalené na bok, opreté o stenu a maľoval ich odvrchu dolu.

Hore už mal namaľované a dolná časť bola biela. Otca to zaujalo a pýtal sa brata, ako to má premyslené: Vinco, dofrasa, ako vieš, čo bude dolu? Neboj sa, ja to vyriešim! Otcovi to vŕtalo v hlave, tiež si to chcel vyskúšať. Kúpil veľké plátna a namaľoval šesť velikánskych obrazov 1,5 × 2,5 metra. Musel to aj on skúsiť. Veľké abstraktné plátna. Dodnes je problém s ich uskladnením. Syn má vysoké schodisko, a tak tam aspoň časť cyklu zavesil.“

Rodný dom vo Svederníku

Starých rodičov si Juraj Hložník nepamätá. Otcov otec zomrel na rakovinu ako päťdesiatročný. To už Vincent študoval v Prahe, Ferdinand nastúpil do školy neskôr. Bol zo štyroch detí, čo zostali doma, najstarší, musel teda pomáhať mame. Tá sa však poranila, keď rúbala drevo, trieska jej odfrkla do oka, dostala zápal a umrela. Tiež nemala ani päťdesiat.

„Nemal som šancu ich poznať, ale otcových súrodencov som poznal. Najmladšia sestra ešte žije, v strede Svederníka je časť Marček a tam býva. Rodina pochádzala zo Svederníka, čo je asi sedem kilometrov od Žiliny. V päťdesiatych rokoch tam postavili priehradu, niektoré polia zatopili, ale ich rodný dom stojí. Jedna teta žije teda v Marčeku, najstaršia teta je už tiež po smrti.

V rodnom dome býval aj mladší brat, starý mládenec, Ludvík Hložník, ktorý zomrel pred pár rokmi, ale tiež mal vyše osemdesiat. Rodný domček Hložníkovci postavili v roku 1890, bol murovaný a je zachovaný. Dedo Imrich bol vychýrený tesársky majster, to nebolo len bársčo. To bola firma! On staval baráky po okolí, krovy, trámy, bol majster na drevo. A v zime sa venoval hospodárstvu. Mali aj kravy. Chalani ich museli pásť, nenávideli to, kravy aj strácali. Oni si kreslili a kravy behali po lese, ľudia nadávali.“

Ferdinand Hložník v mladosti. Foto: Archív Juraja Hložníka
Ferdinand Hložník v mladosti Ferdinand Hložník v mladosti.

Verejnosť by iste uvítala, keby mohla nazrieť aj do rodného domu Hložníkovcov. Dedičské konanie bolo zložité, ale zdá sa, že rodina sa zjednotila a v rodnom dome bude pamätná izba Hložníkovcov.

„Dom dlho nikomu nepatril, keďže strýko, čo tam býval, nemal potomkov, a tak bol s tým problém. Založili sme však občianske združenie a už je to na dobrej ceste. V dome by mala byť pamätná izba.

Zaslúžil sa o to aj môj bratranec z tretieho kolena Milan Mazúr, ktorý býva oproti tomu domu a venuje sa výtvarnému umeniu. Dlho bol riaditeľom Považskej galérie v Žiline a zaslúžil aj o to, že v Žiline je stála expozícia Vincových obrazov. Rodina venovala tamojšej galérii veľa vecí a teraz podporuje myšlienku galérie vo Svederníku, ktorej stúpencom je aj starosta Svederníka Roman Lisický.“

Už zostáva len dodať, že Ferdinand Hložník zomrel v roku 2006, Vincent v roku 1997. Dvadsať­päťročné výročie smrti pripomína, že by sa galéria už mohla stať realitou.

Na vernisáž by asi neprišiel

Tešil by sa Ferdinand Hložník, že je jeho šlabikár na výstave v Toto je galéria!? „Iste by sa tešil, ale v každom prípade by sa na vernisáži nezúčastnil. Bol uzavretý a nebol zdravý. Poslednú vernisáž za života mal na Zelenej ulici v Bratislave v roku 1996. Šesťdesiat vecí zo šesťdesiatych rokov. Ani tam neprišiel, hoci bol rád, že sa koná.

Išiel som tam ja, aby som ho zastúpil a informoval, lebo bol zvedavý, ako to tam bolo. Iste by bol zvedavý aj teraz, ako ľudia prijmú výstavu v Toto je galéria! Otec mal rád ten šlabikár. Dobre mu padlo aj to, že stále vychádzal v obnovených vydaniach. Nemal stály príjem, tak sa to zišlo na živobytie. Bol nenáročný, možno až žgrloš, ale jemu stačilo málo. Bol skromný.“

A ako sa páči šlabikár Jurajovi? „Páči sa mi, ale ja som vyrástol na inom šlabikári, predchádzajúcom, ktorý bol robený v typickom socialistickom realizme. Tento je modernejší, rozprávkový, hoci tí, čo z neho čítali v 70. a 80. rokoch, ho kritizujú, že je staromódny.

Sú tam nakreslené podkolienky a mašle, čo sa vraj vtedy nenosilo. Ale šlabikár vznikal koncom päťdesiatych rokov, v šesťdesiatom prvom vyšlo prvé vydanie. Bol som zvyknutý, že otec takto kreslil figúry a páčili sa mi. Aj v rozprávkových knižkách ako napríklad Múdra Katarína, Zrkadielko, Žeriavček – tiež sú na výstave.

Otec bol detailista aj v rozprávkach. Chcel napríklad plasticky znázorniť bohatstvo, krásu, chcel ohurovať bohatosťou kresby. Keď sa mu niečo nezdalo, prerábal. Vedel sa veľmi sústrediť.“

Z ďalšieho rozprávania usudzujem, že to vedel aj syn Juraj. Nestal sa síce maliarom, ale ako dizajnér prejavil umelecký cit. Zrekonštruoval napríklad staré otcovo auto, ktoré ten kedysi venoval bratovi a dlho stálo vo Svederníku v stodole. V Jurajovej úprave je z auta dokonale krásny veterán.

Dal mu nový lak, upravil interiér, je to umelecké dielo. Takýchto kúskov má viac. Jeho talent sa prejavil aj na návrhu už spomenutého otcovho náhrobného kameňa, ku ktorému použil jeho obraz Biele slnko. Skrátka, priamo síce nemaľoval, ale cit pre umenie má a teraz ho využíva, keď zasvätene spracováva otcovu umeleckú pozostalosť a stará sa o jeho odkaz.

Nerezignoval ani na svoj ďalší talent – hudobný, ktorý staršia generácia nepestovala: „Nedávno som si kúpil bendžo. V 70. rokoch fičala ABBA, my sme si ale cez prestávku v škole založili jazzrockovú kapelu, hrali sme big beat, ale ja mám rád country. Kúpil som si teda k šesťdesiatke bendžo, ale nejde mi to. Prešlo šesť rokov a nič. No učím sa. U otca i strýka som videl, že ak chce človek niečo dosiahnuť, potrebuje trpezlivosť a sústredenie.“

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #rozhovor #výtvarné umenie #Vincent Hložník #Juraj Hložník
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy