K téme sa vyjadrujú umelci rôznych generácií a z rôznych krajín, takže výsledok je až nečakane pôsobivý. O koncepcii výstavy nám porozprávala Dagmar Kudoláni Srnenská, kurátorka výstavy.
Na treťom poschodí Bratislavského hradu uvidia návštevníci diela 37 umelcov, ktorí sú predstaviteľmi rôznych generácií: Katarína Alexyová Fígerová, Mária Bidelnicová, Slavomír Brezina, Stanislav Bubán, Ivan Bukovský, Ladislav Černý, Juraj Čutek, Martin Dzurek, Ľubomír Guman, Soňa Herényiová, Ján Hlavatý, Svetozár Ilavský, Jozef Jankovič, Boris Jirků, Katarína Kissoczy, Marián Komáček, Martin Král, Fero Kráľ, Pavol Kráľ, Dušan Králik, Milan Lukáč, Igor Mosný, Cleopatra Muchová, Dušan Pacúch, Ivan Pavle, Igor Piačka, Peter Pollág, Michael Rittstein, Andrej Rudavský, Ondrej Rudavský ml., Jozef Srna, Róbert Szittay, Martin Šafárik, Iveta Tomanová, Jakub Trajter, Ján Ťapák a Andy Warhol. Spája ich téma: premeny tváre vyjadrené ľudským vnútorným bojom.
Dalo by sa predpokladať, že Alexander Dubček mal veľa portrétov a sôch. Dagmar Kudoláni Srnenská však hovorí: „Nemyslím si, že Dubček mal veľa výtvarných zobrazení, mal však dva podstatné sochárske portréty od Teodora Baníka a Igora Mosného, ktorého tiež vystavujeme. Niektoré maliarske diela sme vyprovokovali práve my.
Mnohé vystavené práce sú symbolické a viažu sa k dobovým okolnostiam, v ktorých Dubček žil a bol ich neoddeliteľnou súčasťou. Boli to teda najmä roky 1968 a 1989. Tam zohral svoju mimoriadnu úlohu, preto výber diel veľmi súvisí práve s týmito dejinnými míľnikmi.“
Krv na perách
Pôsobivá je napríklad socha Dušana Králika, ktorý zažil Dubčeka a jeho dramatický osud ako mladý sochár a veľmi bezprostredne reagoval na udalosti už vtedy. Jeho biela plastika krvácajúcich úst je veľmi dojemným symbolom umlčania slobody a demokracie.
Zdá sa, že kurátorka vedela veľmi presne, kde má hľadať najvýrečnejšie exponáty. Vybrala autorov, ktorí Dubčeka zažili, ale aj celkom mladých, ktorí ho poznali už len sprostredkovane.
Videla veľký generačný rozdiel v stvárnení témy? „Vyberala som autorov a diela, v ktorých sa interpretovala ústredná téma, a to premeny tvárí vplyvom spoločenských udalostí, symboly smrti a slobody. Preto vystavujeme aj diela zobrazujúce portréty kamarátov zabitých počas okupácie v 1968 od českého autora Ivana Bukovského, sochy Dušana Králika reagujú na Palachovo upálenie a máme aj priame reakcie na moskovské ultimáta od Fera Kráľa – diela Obetovaný, ale prečo? a Epitaf smrti.“
Pýtame sa ešte, či českých autorov potešila možnosť vystavovať na počesť Dubčeka. „Samozrejme, že Dubček zaujíma aj českých umelcov, jeho pôsobenie ešte zažili. Mali sme mať na výstave viac českých umelcov, ale opatrenia to čiastočne zmarili. Som rada, že vystavujeme aspoň Ivana Bukovského, Borisa Jirků a Michaela Rittsteina.
Všetko sa medzičasom zmenilo, no sme radi, že sa to podarilo aspoň takto a keď budeme výstavu realizovať predovšetkým v Prahe a v iných mestách Európy, čo máme v pláne, chceme tam ďalších doplniť. Bude to úžasný dialóg,“ hovorí kurátorka.
Pozrite si diela z výstavy Ľudská tvár - sloboda alebo smrť, ktorá je venovaná storočnici Alexandra Dubčeka.
Dubčekova éra sa nekončí
Problémy násilia, s ktorými zápasil Dubček, si ľudia ešte stále nevyriešili, a tak táto téma pretrváva aj v umení. Dubčekova osobnosť stále inšpiruje a zvláštne je, že zajíma aj českých výtvarníkov. A ako je to v iných krajinách? „Výber umelcov sme pre pandémiu museli obmedziť na slovenských a českých tvorcov. Pôvodne mali vystavovať umelci z tých krajín, kde Dubček pôsobil a tvoril. Mnohých slovenských umelcov odkaz Dubčeka zaujíma práve pre konkrétne súvislosti s obdobím okolo rokov 1968 a 1989.
No dnes, keď sa pozeráme na diela Fera Kráľa Ukazovateľ necesty, Petra Pollága Europa Domus Pacis alebo Martina Šafárika Vízia Slovenska, Milana Lukáča Mors-ultima linea rerum či Jozefa Srnu Pád nádejí, vidíme, že ich diela súvisia aj s touto dobou a práve so situáciou na Ukrajine a jej dôsledkami pre všetky európske krajiny.“
Doteraz sme žili v mierových časoch, ale výtvarníci sa aj tak venovali tiež politickým témam. Bolo takých diel veľa alebo málo?
„Mala som si z čoho vyberať! O to viac, že vystavujeme práce umelcov všetkých generácií. Téma premeny tváre, postojov, smrti a slobody je veľmi aktuálna a má súvislosti s viacerými spoločenskými udalosťami, ktoré výtvarní umelci veľmi citlivo zaznamenávajú. Objavila som však v niektorých ateliéroch práve také, ktoré nie sú typické pre ich umelecké smerovanie a sú výnimočné, čo ma teší.“
A ktoré diela by si návštevníci mali špeciálne všimnúť? „Je mi to ťažko povedať, ku všetkým mám určitý citový vzťah. Každého som vyberala s konkrétnym ideovým zameraním, so symbolikou a s prepojením na dnešok. Možno mi výtvarníci inej generácie prepáčia, ale pre mňa bolo úžasné, že umelci narodení v osemdesiatych rokoch – Martin Kráľ a Cleopatra Muchová aktuálne vytvorili dielo ako poctu dobe a Dubčekovi samotnému. Názov Liberty a ich interpretácia témy je jedinečná, ba až apelujúca.“
Výstava vznikla popri filme
Táto výstava je súčasťou rozsiahleho projektu filmovej a produkčnej spoločnosti LECA production nazvaného Príbeh storočia. Ten má ukázať udalosti 20. storočia cez príbeh rodiny Alexandra Dubčeka. Zaujímalo nás, či sa nakrúcalo aj niečo z príprav výstavy. „To je skôr otázka na producentov Andreja Lecu a Roberta Lecu, bez ktorých by táto výstava vôbec nebola. Keby sme mali viac takýchto producentov, tak mnohé výstavy by pôsobili úplne ináč a ich propagácia tiež.“
Divákov prekvapí, že sa na výstavu dostal aj Andy Warhol – aké posolstvo prináša na Bratislavský hrad? „Uvedomme si osud obidvoch, Dubčeka a Warhola. Mali rôzne cesty, ale majú strašne veľa spoločného. Túžbu po slobodnom postoji a názore, splnenie sna a istých cieľov, nezmyselná smrť obidvoch a pozadie emigrujúcich rodičov do Ameriky za prácou. Dubček sa narodil tesne po príchode rodičov na Slovensko, Warhol po príchode do Ameriky. Vystavené Warholove diela sú znakom smrti, z jeho cyklu Skull (Lebky). Sú viac ako symbolické, jednoznačne vyjadrujú hrozivé posolstvo, memento mori,“ uzatvára kurátorka.
