Šikovný športovec
Moja najstaršia spomienka na Mira je zo školských čias, keď sme sa ešte nepoznali. Teda on ma nepoznal, bol o dva roky starší, chodil o dve triedy vyššie, nemal dôvod si ma všímať, ale ja som si ho zapamätal už vtedy. Z telocvične žilinského gymnázia, v ktorej sa hrával aj basketbal.
O basketbale panuje mienka, že je to šport, v ktorom sú vo výhode vysokí hráči. No nie je to tak vždy – uplatní sa v ňom aj šikovný nižší hráč. Dodnes ho mám pred očami, ako sa (navyše ešte aj sklonený) šikovný Miro predriblováva popod bezradne roztiahnuté ruky vysokých hráčov – a dáva kôš.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Keď sme sa skamarátili, pozval ma na Semeteš. Tak sa volá tá časť kysuckej obce Vysoká, kde sa Cipár narodil. Ukázal mu nielen svoj rodný dom, ale aj strom pri dome, na ktorom bol primontovaný basketbalový kôš. Tu trénujem, informoval ma – a to už nie je iba športová spomienka. Obaja sme vedeli, že to, čo mi ukazuje, je aj krásne.
Bolo to v päťdesiatych rokoch, keď v umení zúril socialistický realizmus, a tam, na Semeteši, na pozadí podvečernej oblohy, vynímal sa vtedy ten košatý strom, strom s basketbalovým košom, ako slobodná myšlienka, ako do kysuckého exteriéru zasadené geniálne výtvarné dielo.
Čítajte viac Zomrel akademický maliar Miroslav Cipár
Kamaráti a znalci Cipárovho osudu, poznajú aj príbeh jeho otca. Na sklonku druhej svetovej vojny, 20. apríla 1945, cez Semeteš ustupovali zvyšky porazených vojsk. Na ceste vtedy dvoch vojakov zabila partizánmi nastražená mína, za čo malo zaplatiť životom dvadsaťdva semetešských mužov.
Foto: Pravda, Luboš Pilc
Hromadnú popravu tam dodnes pripomína pamätník, na ktorom je však iba dvadsaťjeden mien. Dvadsiaty druhý popravovaný mal šťastie – guľka ho netrafila. Klesol však aj on spolu s ostatnými a predstieral, že je mŕtvy. Popravná čata dorážala svoje obete ešte výstrelom zblízka. A znova mal ten netrafený šťastie. Hoci mu guľka tentoraz uviazla v hlave, opäť ostal nažive.
Bol to otec Mira Cipára. V noci sa vyhrabal spod mŕtvol a doplazil sa domov. Takto mi to utkvelo z Mirovho rozprávania: „Už sme ho oplakávali pri horiacej sviečke, keď zrazu ktosi zabúchal. Šiel som otvoriť a v prvej chvíli, keď sa otec vynoril z tmy, som ho nespoznal. Hlavu mal zakrvavenú a veľkú ako bubon.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Desaťročný Miro v tej chvíli konal ako muž. Zapriahol do voza, na voz – s pomocou suseda – naložil svojho otca a previezli ho do osady Pod Ivorom a odtiaľ do Veľkého Rovného, kde ho ošetrili partizánski lekári Mičieta a Vereš. Vystrábil sa a dožil sa deväťdesiatich rokov.
Mirov otec mal nielen šťastie, ale aj silnú náturu, ku ktorej patrila nielen veľká láska k rodnej kysuckej pôde, ale aj veľká odvaha, s ktorou kysuckí drotári vedeli vyrážať za šťastím do sveta.
Čítajte viac Miroslav Cipár je umelcom mnohých tvárí
Na konci sveta
Aj Mirov otec, aj jeho žena pochádzali z drotárskeho koreňa, a tak sa hneď po svadbe vybrali do Ameriky. Miro rád rozprával príhodu z rodinného folklóru – ako jeho rodičia – aj so skupinou ďalších Kysučanov – v Amerike zazreli zrazu tabuľu s nápisom SWEET POTATO.
Bola to reklama na sladké zemiaky, oni si ju však prečítali po slovensky. „SVET je len POTATO!“ zvolal ktorýsi z nich. „Sme na konci sveta, ďalej sa ísť už nedá.“
Lásku k rodným Kysuciam nevylučujúcu sa s odvahou vyraziť do sveta zdedil po svojich predkoch aj Miro Cipár.
Čítajte viac Grafik Vladislav Rostoka: Cipár bol guru vizuálnej kultúry
Ale tu sa treba zmieniť aj o Vilme, ktorú stretol už počas štúdia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, Vilma Lángová, s ktorou sa v roku 1959 oženil, bola vtedy ešte len stredoškoláčka.
Prežil s ňou taký harmonický život, že keby sa bulvárne časopisy mali uživiť len pikoškami o ich manželstve, vyšli by naprázdno a všetky by skrachovali. Medzi hodnoty, ktoré Miro takto získal, patrilo aj to, že Vilma bola výborná angličtinárka, nuž mohol sa bez obáv – nielen s ňou ale už aj s dvoma deťmi – vybrať jedného dňa až do Indie.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Z pamäti sa mi aj tu vynára najmä to, čo som si vypočul priamo od neho.
Miro Cipár sa dal zvábiť na ročný pobyt v Indii ako výtvarný expert, ktorého v Európe hľadal a na Slovensku objavil pán Šankar Pilai, majiteľ vydavateľstva Children`s Book Trust v New Delhi. Jednou z Mirových úloh bolo daťvýtvarnú tvár časopisu pre deti, ktorý sa volal Agni. Ako tak na tej úlohe pracoval, všimol si Miro, že časopis má podobný obsah aj rozsah ako slovenský časopis Ohník.
Zdôveril sa s týmto postrehom aj svojmu zamestnávateľovi a pri tej príležitosti sa ho opýtal, čo vlastne znamená názov indického časopisu. Pán Šankar Pilai sa vraj usmial a povedal: „ Názov Agni znamená u nás to isté čo u vás názov Ohník.“
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Takto, na dvoch podobne znejúcich slovách s rovnakým významom, si Miro Cipár v Indii overil, že aj slovenčina patrí medzi indoeurópske jazyky, a to pekné indické slovo si priniesol odtiaľ na Slovensko.
V Indii na revanš zase zanechal svoj výtvarný rukopis – tú preňho takú typickú čiaru, čo mnohým výtvarným teoretikom pripomínala drôt. Ten drôt, vďaka ktorému sa na celom svete uplatnili nielen svojím remeslom ale i svojím umením aj kysuckí drotári.
Zdanlivo sa už nedá zájsť ďalej, než zašla anekdota, rozprávajúca o tom, ako sa Kysučania v Amerike ocitli na konci sveta. A predsa!
Čítajte viac Miroslav Cipár: Peklo maliara inšpiruje viac ako raj
Rodák astronaut
Našiel sa ich potomok, ktorý to dokázal. Päťdesiat rokov stará správa z novín totiž hovorí, že „lunárny modul americkej kozmickej lode Apollo 17 s astronautmi Cernanom a Schmittom pristál 11. decembra 1972 o 20:55 nášho času na Mesiaci“.
A jeden z nich, veliteľ lode Eugen Cernan, bol vnukom Kysučana Štefana Čerňana, ktorý priputoval do Ameriky v roku 1903. Nečudo, že po návrate z Mesiaca zatúžil Eugen Cernan pozrieť sa aj do rodiska svojho deda –do Vysokej na Kysucuach, čiže do tej istej obce, v ktorej sa narodil aj Miro Cipár.
Nečudo, že aj Miro Cipár bol medzi tými, čo amerického astronauta vo Vysokej uvítali. A nečudo, že keď sa obec Vysoká potom rozhodla zriadiť Eugenovi Cernanovi pamätnú izbu, jej výtvarné riešenie zverila práve Mirovi Cipárovi.
Foto: Pravda, Jozef Baran
Zúčastnil som sa na slávnostnom otvorení tej izby – a spomínam si, že po slávnosti sme sa v dobrej nálade viacerí vyšli prevetrať pred obecný dom. Bola už noc, Mesiac bol práve v splne, a tak sa nám pri pohľade naň zdalo, že odnikadiaľ na svete to nemôže byť na Mesiac bližšie ako práve z Vysokej.
Stál vtedy vedľa mňa starosta obce pán Varecha a ja som ho nahováral, aby zveril Mirovi Cipárovi aj ďalšiu úlohu – namaľovať a postaviť pred obecný dom smerovú tabuľu, ktorá bude mieriť šikmo nahor a bude na nej napísané VYSOKÁ – MESIAC 384 403 KM.
Čítajte viac Miroslav Cipár: V ateliéri si užívam
Aj keď ostalo len pri nahováraní a Miro Cipár tú tabuľu namaľovať a postaviť pred obecným domom vo Vysokej už nestihne, nič to. Stihol v živote iných pekných vecí urobiť neúrekom.
Prišli aj rodáci
Som už vo veku, keď ľudia – bez ohľadu na to, na akú tému začnú hovoriť – venujú tej téme len prvú vetu a potom hovoria o sebe. Dal som si na to pozor, pousiloval som sa hovoriť na panychíde len o Mirovi, ale aj tak som hovoril bez papiera pol hodiny.
Bola tam Mirova rodina, Mirovi rodáci (aj starosta z jeho rodnej Vysokej, pán Varecha). Moderoval Milan Resutík, prehovoril František Mikloško, spieval Peter Lipa.
Svoje posledné veľké ilustrátorské výkony urobil Miro Cipár pre Vydavateľstvo Spolku svätého Vojtecha, takže spomínal aj jeho riaditeľ. nechýbali Mirovi lekári profesor Pechan, doktor Peter Belan, ako ani priatelia z Klubu 89.
No skrátka, bol tam každý, kto tam mal byť, len Miro chýbal.
