Ľadové medvede vo fialových kvetoch. Fotograf Martin Greguš s nimi strávil 33 dní

Vo vode i na zemi, pri love aj odpočinku, schované medzi kvetinami, s polárnou žiarou či dúhou nad hlavou. Výstava 33 dní s medveďmi, ktorú nedávno otvorili v bratislavskej Galérii SPP, prináša vyše 50 jedinečných fotografií týchto majestátnych zvierat. Cítiť z nich pokoj, empatiu aj rešpekt. Ich autorom je oceňovaný kanadsko-slovenský fotograf Martin Greguš.

24.10.2022 06:00
debata
Jedna z najobľúbenejších autorových fotiek.... Foto: Martin Greguš
Ľadový medveď, výstava Jedna z najobľúbenejších autorových fotiek. Medvedica Aurora dojčí svoje jednoročné mláďa Beans v kvetinách kypriny úzkolistej.

Ľadové medvede na vašich fotkách vyzerajú neškodne, ale predsa len sú to šelmy. Ako vám napadlo stráviť v ich blízkosti taký dlhý čas?

Keď sme s otcom pripravovali projekt k 150. výročiu Kanady, dostali sme sa v roku 2015 na Arktídu, kde sme prvý raz stretli ľadového medveďa. Bolo to zvláštne tým, že sme tam boli v lete, keď tam nikto nechodí. V tom čase je tam všetko pokojné, aj príroda a medvede.

Martin Greguš Čítajte viac Takmer zomrel v arktickej búrke. Jeho fotografie medveďov teraz zbierajú prestížne svetové ceny

Chodil som ich potom fotiť i na jeseň a v zime, ale chcel som tam ísť zase v lete. Keď v roku 2020 vypukla pandémia, povedal som si, že prišiel čas nafotiť polárne medvede v kvetinách. Dal som dohromady tím, výbavu a s otcom sme to celé naplánovali.

Video
Naši a svetoví: S fotografom Martinom Gregušom

Ako ste pochodili?

Strávil som tam trinásť dní, ale kvetiny nerozkvitli, bolo čudné počasie. Začali kvitnúť, až keď som odchádzal, no už som tam nemohol dlhšie zostať. A tak som sa rozhodol, že sa o rok vrátim. Informoval som agentúru, s ktorou som spolupracoval, a v lete 2021 som s tímom prišiel znova. Zostali sme tam 20 dní – a rozkvitli aj kvetiny. Život v tej divočine bol však ťažký.

Ľadový medveď, výstava Čítajte viac Striebro z Talianska za unikátne video medveďov. Pozrite si ho ako prví spolu s jedinečnými fotografiami

Kde presne leží tá lokalita?

Je to oblasť, ktorá je vzdialená dve hodiny plavby severne od mestečka Churchille v kanadskej provincii Manitoba, v Hudsonovom zálive. Dostali sme sa tam malou loďou, na ktorej je postavený akýsi drevený bunker. Keď sme zakotvili, bývali sme na lodi. Pri prvej návšteve sme toho však veľa nenaspali, lebo vpredu sme nemali ani dvere, len plachty, takže sme sa báli, aby nám medvede nevošli až do kuchyne.

Všade sme mali alarmy, ktoré nás stále budili. Niekto z nás musel zakaždým vstať a pozrieť sa, čo sa deje. Alarm väčšinou spustil vietor, no často tam bol aj medveď, ktorého bolo treba odplašiť. Spali sme naozaj málo a boli sme veľmi vyčerpaní. Keď sme sa tam o rok vrátili, boli sme už vybavení oveľa lepšie.

Fotograf Martin Greguš na vernisáži svojej... Foto: Peter Regec
Martin Greguš Fotograf Martin Greguš na vernisáži svojej výstavy.

Koľko ľudí tvorilo váš tím?

Ja, môj asistent a „bearguard“ (medvedí strážca, pozn. red.), ktorý stál s puškou nablízku a dával pozor. Vlani za mnou prišiel aj otec, ktorý je tiež fotograf, a strávil tam so mnou desať dní.

Ako ste vychádzali s medveďmi?

Zvykli sme si na seba. Snažili sme sa však, aby si na nás nezvykli až príliš, lebo by ich to mohlo ohroziť. Keď mladé medvede vyrastú, mohli by si myslieť, že im ľudia neublížia, čo by bola chyba. Preto sme si prejavovali vzájomný rešpekt. Boli sme k nim milí, no ak sa dostali priveľmi blízko, odplašili sme ich.

Výstava 33 dní s medveďmi

V bratislavskej Galérii SPP otvorili výstavu unikátnych fotografií Martina Greguša.

Fotogaléria
V boji s dotieravým hmyzom.
V zátiší s kvetinami.
+25

Koľko medveďov ste stretli?

Za tých 33 dní počas dvoch rokov som videl možno aj 80 medveďov. Vlani ich bolo vyše 50. Niekedy sme ich okolo seba mali naraz aj desať-pätnásť v okruhu 150 metrov. Väčšinou išlo o samice s mladými. Všetci hovoria, že také spojenie je nebezpečné, no pri ľadových medveďoch to neplatí. Samice vedia, že nám môžu ublížiť, ale aj to, že im môžeme ublížiť my. Preto boli pokojné, a keď nás spoznali, tak nás dokonca využívali na babysitting.

Matka nám napríklad nechala mladé a odišla. A tak zrazu vidím, že desať metrov od kempu mám medveďa, ktorého môžem pohladkať, a samica je niekde dvesto metrov ďaleko. Mláďa pri nás šaškovalo alebo spalo, kým sa ona v diaľke pokojne kŕmila, a prišla si poň až po dvoch hodinách. Samice nás brali aj ako ochranku proti samcom. Tie sa nás väčšinou báli alebo sme sa ich sami snažili odplašiť.

Zažili ste nejaké konfliktné situácie medzi medveďmi?

Bol tam jeden obrovský samec, ktorého sa matky báli a nechali mu veľký priestor, ale neodišli. Keď zase prišiel jeden doškriabaný a vychudnutý samec, hneď som vedel, že je zlý, lebo všetky matky okamžite bežali preč. Aj my sme potom vedeli, že je lepšie zamknúť sa na lodi a nevychádzať, kým neodíde.

Nemali ste pri fotení strach?

Nebol to ani tak strach, ako skôr rešpekt, a myslím, že to bolo dobre. Napríklad môj asistent ten rešpekt po čase stratil a videl som, že sa k nemu medvede už správali inak. Ja som zostával pokojný, prihováral som sa im, ale on sa začal správať ako frajer. Musel som ho upozorniť, že to nie je hra, že je to nebezpečné. Medvede k nám však nikdy neboli agresívne. Ak za nami išli, aj keď nemali, sprejom proti medveďom sme za sebou urobili „stenu“, ktorá ich zastavila.

Video

Ako blízko ste sa k nim dostali?

Boli situácie, keď som počul, ako za stenou chrápe medveď, no vtedy medzi nami bola bariéra. Vonku som od nich veľakrát stál asi desať-pätnásť metrov. To mi však trvalo aj päť-šesť hodín, kým som sa k nim dostal tak blízko. Alebo tak blízko prišli medvede.

Ako vlastne prebieha fotenie takých zvierat v ich prirodzenom prostredí?

Vyžaduje si to veľa trpezlivosti. Ak to mám porovnať, tak v roku 2020 sme s medveďmi zažili intímnejšie chvíle. Bolo to romantickejšie, medveďov bolo menej, ležali, spali, „cvičili jogu“. O rok neskôr to bolo akčnejšie. Už sme netrávili toľko času s jednotlivými medveďmi, lebo ich bolo viac. Vstával som o štvrtej ráno, fotil som východ slnka, a keď medvede spali, šiel som si ľahnúť i ja alebo som si dal raňajky. Cez deň sa väčšinou veľa nedialo. Ak bolo teplo, medvede išli do mora. Večer to zase bývalo akčnejšie.

Medveďom ste dávali aj mená…

Mali sme pár obľúbených a každý dostal meno. Jedným z nich bol Winnie the Pooh (Macko Pú), ktorý bol naším ochrancom. Často sedel pred kempom, a keď sa blížil medveď, ktorý mohol byť agresívny, varoval nás. Dosť sme sa zblížili aj s medveďou mamou, ktorú sme volali Aurora a jej mláďa Beans. Obľúbili sme si tiež mamu s dvojročnými mláďatami, ktoré boli také veľké ako ona.

Ľadovým medveďom hrozí vyhynutie. Čo ste sa počas tých 33 dní o nich naučili?

Klíma sa otepľuje a ročné obdobia sa tým stávajú nepredvídateľné. Už vlastne ani nevieme, kedy je tam poriadne leto a zima. Ak tam nerozkvitnú kvety, nič hrozné sa nedeje, ale keď sa nevytvorí ľad, medvede majú problém. A to bolo cítiť. Medvede v sebe nosia kalendár, na ktorý si za tisíce rokov zvykli, no v poslednom čase sa im ten kalendár mení. Nevedia sa na to pripraviť. Aj búrky sú horšie a medvede sa bleskov boja podobne ako psy.

Vedia sa síce prispôsobiť prostrediu, no otázkou je, či to dokážu dostatočne rýchlo. Winnie the Pooh sa napríklad naučil loviť vtáky. Robil teda veci, ktoré iné medvede nevedeli. Ak bude mať mladé, možno im odovzdá ten gén a ony ho zase odovzdajú svojim deťom. Problémom však je, že v kanadskej Arktíde možno medvede strieľať, preto sa bojím o tie, ktoré dobre poznám. Ak by napríklad zabili Winnieho, tak jeho gény nebude mať kto zdediť. A možno je to to jediné, čo ľadové medvede môže zachrániť.

Kanadská vláda dovolí loviť tieto ohrozené zvieratá?

Ľadové medvede sú síce chránené, no domorodí Inuiti majú povolené kvóty, koľko ich môžu zabiť. Nepoznám presné čísla, ale je to vyše sto medveďov, ktoré možno v celej kanadskej Arktíde ročne zastreliť. Kvóty prideľujú podľa jednotlivých komunít. Je to veľmi smutné, pretože tie medvede už poznám. Je to, akoby mi niekto zastrelil rodinu.

19 - nepoužívať! Čítajte viac Aj príroda má zmysel pre humor. Pozrite si smiešne fotografie zvierat

Vďaka medveďom ste získali cenu Rising Star Portfolio Award v jednej z najprestížnejších svetových súťaží fotografií divokej prírody Wildlife Photographer of the Year 2021. Kedy ste sa rozhodli do nej prihlásiť?

Keď som sa vrátil do Vancouveru a ukázal fotografie otcovi, dohodli sme sa, že ich pošlem do nejakých súťaží. Nečakal som, že vyhrám, lebo už dlhší čas sa mi to nepodarilo, no tentoraz to vyšlo a veľmi mi to pomohlo. Ozvali sa mi časopisy ako National Geographic, GEO či britskí vysielatelia, s viacerými už pracujem na nových projektoch.

Táto výstava však ešte neputovala po svete, v Bratislave má premiéru. Rád by som ju dostal do Vancouveru alebo iných miest, lebo vidím, že sa ľuďom páči. Niektorým prináša šťastie a pokoj. Jedna babka si sem sadla a hodinu iba pozerala na jednu fotografiu.

Aké máte ďalšie plány?

K medveďom sa určite vrátim, plánujem to už na budúci rok. Vďaka tomu, že pracujem pre britských vysielateľov, je veľa projektov o Arktíde a iných krajinách. Budem sa však snažiť robiť aj vlastné veci. Mohlo by to byť napríklad 33 dní s medveďmi grizly. Chcel by som stavať práve na projekte „33 dní s…“. Veľmi by som chcel fotiť narvaly, ale rád by som sa vrátil aj na Antarktídu, kde by to mohli byť zase tučniaky.

Martin Greguš (26)

Martin Greguš Foto: Martin Greguš
Martin Greguš Martin Greguš

Narodil sa v Bratislave. S fotením začal už ako osemročný, keď sa s rodinou v roku 2004 presťahovali do Kanady. Tam ho uchvátila divoká príroda. Už ako 12-ročný získal špeciálnu cenu za fotografiu letiacej čajky a o dva roky neskôr zvíťazil so snímkou žeriava. Žije vo Vancouveri, kde pracuje ako odborný poradca, výskumník, kameraman a pilot dronu na prírodovedných projektoch pre spoločnosti Netflix a Disney. Veľa cestuje, navštívil už vyše 30 krajín na všetkých kontinentoch okrem Ázie.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #fotografie #výstava #fotograf #ľadové medvede #výstava fotografií #Martin Greguš