Miloš Kopták: Zbombardované mestá na Ukrajine mi pripomenuli Malevičov čierny štvorec

Výtvarník Miloš Kopták nedávno v Pistoriho paláci vystavoval zbierku svojich diel s názvom Niečo ako domov. Ako súvisí s dianím na Ukrajine a prečo vypálené okno domu pripomína ruský neosuprematizmus - (abstraktný výtvarný smer, ktorý sa zameriava na základné geometrické tvary)? Maliar rozpráva o svojej koncepcii, ale aj motívoch a situáciách, ktoré ovplyvnili pohyb jeho štetca na plátne.

30.10.2022 06:00
kopták miloš Foto:
Výtvarník Miloš Kopták
debata (1)

Vždy ste chceli byť umelcom?

Vždy.

V ktorej úlohe sa cítite viac doma – ako maliar alebo ilustrátor?

V ilustrácii som si už splnil veľa snov. Ale maľba a voľné umenie ma prerástli natrvalo. Som tomu úprimne rád. Pri ilustrovaní ste súčasťou tímu, ktorý vám udáva tempo. Je to forma rehole, kde sa hrá aj o čas. To ma začalo zväzovať. Voľná tvorba má čaro luxusu, keď si môžete dopriať čas na experiment spojený napríklad s úplnou zmenou diela či s jeho zničením. Je to pre mňa slobodnejšie a tým aj osobnejšie.

A kedy tam už budeme Foto: Miloš Kopták
a kedy tam uz budeme A kedy tam už budeme

Nedávno ste v Bratislave vystavovali súbor diel s názvom Niečo ako domov. Prečo vás táto téma tak zasiahla, že ste jej venovali celú výstavu?

Na počiatku bol názov. Zvyknem si zapisovať slová, vety, verše, ktoré považujem za významovo či zvukovo podnetné. Niekedy sú to banálne konštrukcie, na ktorých však stojí svet. Aspoň ten môj. Umyť zuby a spať! A čo otec? You are herе!?… Názov Niečo ako domov sa mi vracal ako bumerang. Spočiatku som okolo našľapoval opatrne. Vedel som, že je to silné. Ale nechcel som, aby to vyznelo pateticky. Čo dosiahnete okrem iného tým, že režete na kosť. Potreboval som sa prefiltrovať cez to osobné a spoločenské baroko, ktoré ma, nás prerástlo ako brečtan. To množstvo aktuálnych podnetov, ktoré ma tlačili do zaujatia viditeľného postoja ma neskôr dostali na cestu hľadania základnej slovnej zásoby. V reči matematiky je domov, nech nám to znie akokoľvek klišé, tou základnou množinou. V nej sú skryté ostatné nekonečné podmnožiny: rodina, ľudia, miesta, … vnútorné krajiny, spomienky, ale aj kostry v skrini či osobní démoni.

Miloš Kopták: Niečo ako domov

Pozrite si obrazy Miloša Koptáka ovplyvnené dianím na Ukrajine

Fotogaléria
Je čas
Pomaly, ale isto
+7Odtrhnutý vagón

Ako veľmi sú dôležité farby, ktoré pri maľovaní volíte? Spájate si jednotlivé farby s konkrétnymi motívmi?

Farebný akord, z ktorého skladám obraz, je potravina, z ktorej varím. Niekedy v tom mám jasno okamžite, spolieham sa na historickú či osobnú symboliku. (snehovo biela posteľ, čierny dom ako väzenie). Niekedy je proces farebného ladenia, najmä pokiaľ ide o podklad, sprevádzaný pochybnosťami, a tak plochy donekonečna prekrývam inými tónmi, čim vznikne ono nedefinované farebné "niečo ako modrá, fialová, biela”. Ale ústredný námet je v kontraste k podkladu.

Vo vašom koncepte domova sa objavila séria obrazov súvisiacich s našimi východnými susedmi, čo vás k tomu viedlo?

Primárne pudy. Hnev a bezmocnosť. Pred vojnou sa ma silne dotýkala téma životného prostredia. Vychádza z nášho egoizmu a pohodlnosti. Mal som pocit, že po zažehnaní pandémie sa spoločnosť začína uvedomovať a niečo prospešné prijímať. Keď Rusáci napadli Ukrajinu, celé sa to zrútilo. Otvorili Pandorinu skrinku, kde niekto netuší, čo všetko to naštartuje. Keď som videl prvé zbombardované mestá, mozaiky čiernych okien, spomenul som si na Malevičov čierny štvorec na bielom pozadí. Paradoxne, bol to jeden z obrazov, ktorý som si doprial vidieť naživo počas návštevy Petrohradu pred tromi rokmi. Je to silné dielo, ktoré nemusí mať žiaden zmysel. Prázdno, za ktorým nie je Nič. V kontexte vojny toto prázdno je nie len výtvarné. Je prázdnom vyhoretej civilizácie. Preto som namaľoval čierny štvorec ako vypálené okno domu. Ruský neosuprematizmus.

Ruský neosuprematizmus Foto: Miloš Kopták
rusky neosuprematizmus Ruský neosuprematizmus

Vaša výstava sa končí obrazmi zobrazujúcimi nekonečnú životnú perspektívu, ale obrazy, ktoré zachytávajú tému sexuality už nevyvolávajú v pozorovateľovi takú nádej… Prečo sa tak skepticky pozeráte na tému sexuality, a kde alebo čom čerpáte vieru v lepšie zajtrajšky?

Sexualita bola na výstave prítomná len ako jedna z podmnožín. Keďže v minulosti som sa jej venoval celkom podrobne, v téme domova sa scvrkla do náznaku. Chcem sa k nej vrátiť, ale nechcem sa opakovať. Je lepšie ísť po špirále, ako sa motať v kruhu. Výstavu som ukončil sériou Modrých jaskýň a ostrovov mŕtvych. Sú to posledné obrazy, vyjadrujú potrebu nádeje. Namiešal som kvôli nim koptákovskú modrú. V lete sme si s milovanou Máriou naordinovali more. Ešte nikdy som si ho tak neužil. Možno to vyznie úchylne, ale mám rád prepojenie mora a priemyslu. Už niekoľko rokov chodíme na jedno miesto, kde vďaka tejto kombinácii nezavadíte o sardinkové pláže. Opustený rezort s rozpadajúcou sa slávou. Vlastne je to akási archeologická forma betónovej antiky. Zatiaľ bez turistov. Ostrovy mŕtvych, mŕtve ostrovy. Zem sa mení, horizont mora ostáva. Je to niečo ako večnosť. Celkom optimistické.

Je podľa vás domov reflexiou vnútorného alebo vonkajšieho prežívania reality?

K tomu sa musí dopracovať každý sám. Je to vnútorné aj vonkajšie. Preto som použil slová "niečo ako”.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #výstava #charkov #Ukrajina #Miloš Kopták #Niečo ako domov
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy