„Návštevníci si môžu pozrieť modely lodí, artefakty alebo niektoré strojné zariadenia, ktoré sa používali priamo na lodiach,“ opísal Martin Goduš, kurátor zbierky vodnej dopravy a autor výstavy.
„Je tu veľa vzácnych exponátov. Jedným z najcennejších a najstarších je napríklad filter na vodu, ktorý má minimálne 60 rokov, ale možno aj sto. Lodníci ním filtrovali dunajskú vodu a keď ju ešte aj prevarili, dala sa piť,“ vysvetlil.
Uši zo strojovne
Obdivovať je naozaj čo. Okrem modelov kolesových remorkérov, vlečných člnov, nákladných lodí či známej „rakety“ (osobnej rýchlolode na nosných krídlach, ktorú u nás prvý raz nasadili v roku 1978) zaujmú aj lodné zvony, lampy, plynový maják, rýchlomer (log), chronometer, hlásna rúra, sextant, lodné a strojné denníky, námornícke knižky, veslá či signalizačné vlajky.
Spomenúť treba tiež piest s ojnicou naftového motora, závesný „Kováts motor“ pre malé lode alebo strojný telegraf prezývaný uši. Ten sa používal na prenos, príjem a potvrdzovanie povelov z veliteľského mostíka do strojovne.
Nechýbajú ani lodné vrtule, ručné kormidlo, rozličné druhy kotiev, ukážky zapletania lán (tzv. fuksovanie), rádiostanice, telegrafný kľúč či záchranné a havarijné prostriedky (záchranné kolesá a vesty, konopná kúdeľ s lojom, lekážna plachta), no aj informačné tabule a fotografie.
S prípravou expozície pomohla spoločnosť Slovenská plavba a prístavy, ktorej výročiu sa výstava venuje. Keď v októbri 1919 založili Československý dopravný úrad v Bratislave, k dispozícii mal iba päť prenajatých parných remorkérov a 44 nákladných člnov.
V júni 1922 vznikla Československá akciová plavebná spoločnosť dunajská, v roku 1945 Československá dunajplavba. Dnes už Slovenská plavba a prístavy vlastní až 112 plavidiel a ročne prepraví vyše 1,6 milióna ton tovaru.
Čítajte viac Havária remorkéra Ďumbier bolí aj po 25 rokoch
So spoločnosťou už roky spolupracuje i Múzeum dopravy, ktoré je pobočkou Slovenského technického múzea. V bratislavskom Zimnom prístave mu kotví remorkér Šturec, najstaršia zachovaná loď na Slovensku, postavená v roku 1937.
V júni 1944 ju počas bombardovania Apolky poškodili, no po druhej svetovej vojne opäť slúžila – až do 80. rokov. Neskôr ju vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku. „Remorkér renovujeme a chceme z neho spraviť múzeum vodnej dopravy,“ prezradil Goduš.
Voda z „kameňa“
To, že múzeum pomohlo Šturcu, ocenil aj vyslúžený kapitán Ladislav Cigánek. Podľa neho totiž nechýbalo veľa a remorkér by putoval do šrotu.
„Za to, že ho zachránili, som im veľmi vďačný, lebo na tej lodi som sa kedysi plavil ako kapitán. Mám na to veľmi pekné spomienky,“ prezradil 76-ročný pamätník, ktorý sa medzi vystavovanými predmetmi cítil ako ryba vo vode.
Výstavu trvajúcu do 30. septembra 2023 si nevedel vynachváliť. „Už len to, že vznikla, je skvelé,“ neskrýval nadšenie a vyjadril ľútosť nad tým, koľko hodnotných vecí sa už nenávratne stratilo.
Foto: Radovan Krčmárik, Pravda
„Lode, ktoré boli pripravené do múzea – parníky komiňáky, Zemplín, Turiec… Všetko sa zničilo. Chvalabohu, že po nás zostane aspoň Šturec. Veľa ľudí sem darovalo veci, sú tu pekné exponáty,“ zhodnotil Cigánek, ktorý sa po Dunaji plavil vyše pol storočia. „Po toľkých rokoch si tu už i ja pripadám ako exponát,“ zažartoval.
Z vystavených predmetov aj on vyzdvihol najmä starý filter na vodu. „Lodníci mu hovorili kameň. Na bežných lodiach vtedy ešte neboli nádrže na vodu, preto používali filter. Vodu naberali na miestach, kde bola najčistejšia, a naliali ju do filtra, aby prekvapkala. Vtedy ešte rieka nebola taká znečistená,“ zaspomínal si kapitán a ubezpečil, že filter naozaj fungoval.
Dôkazom je vraj on sám, pretože aj on pil vodu z „kameňa“. Keď v roku 1967 nastúpil na vlečný čln, dunajskí lodníci ešte používali filter. V tom čase nemali takú výbavu ako dnes.
"Veď vtedy sme na lodi nemali ani chladničku. Teraz sú už aj iné prístroje a pomôcky. Sú tam rádiostanice, lode sa môžu vzájomne dorozumievať. To sa voľakedy nedalo. Jedine vlajkami alebo ak ste na seba kričali, keď ste sa míňali.
Čítajte viac Pred 30 rokmi prehradili Dunaj a spustili elektráreň Gabčíkovo
Ani radary kedysi neboli a museli sme sa plaviť vo dne v noci. Dnes už dopredu viete, že je desať kilometrov pred vami nejaká loď. Lodníci už majú GPS, vysielačky, mobilné telefóny… Kedysi bol iba telegraf. Na lodi slúžil radista, ktorý sa raz za čas spojil s Bratislavou," porovnal Cigánek.
O exponátoch na výstave a živote lodníkov by vedel rozprávať celé hodiny. Pred slovenským veľtokom, ktorý je po Volge druhou najväčšou riekou v Európe, má však rešpekt. Dobre vie, čo dokáže.
„Dunaj je krásna rieka, ale nebezpečná. A keď človek nevycíti, kedy mu hrozí prstom, doplatí na to. Musí poslúchať. Dunaj je pán, nie lodník,“ varoval na záver.
