Slávnych ľudí fotia často, no nie vždy sa im to páči. Marián Varga bol slávnym človekom od 60. rokov, keď vytvoril so skupinou Prúdy prelomový beatový album Zvoňte zvonky (1969) a keď v tom istom roku založil skupinu Collegium musicum, s ktorou vydali legendárne platne Konvergencie (1971), Zelená pošta (1972) a ďalšie. V hudbe nachádzal prienik medzi klasickou, tzv. vážnou hudbou, bigbeatom aj rockom či experimentálnymi skladbami, svojou hudbou aj charizmou si získal srdcia celej generácie, dokonca aj viacerých generácií. Obraz "klávesového mága“, ktorý vie s hudbou čarovať, dotváral jeho nekonvenčný bohémsky vzhľad. Na výstave jeho život okrem fotografií dokumentujú aj zážitky, výroky a udalosti, ktoré už v školských časoch predznamenávali, že tento chlapec je skutočne osobitý.
Pozrite si snímky, ktoré zrkadlia život legendárneho skladateľa a hudobníka.
K ikonickej fotografii Mariána Vargu, ktorá dominuje celej výstave a poznáme ju z obálky dvojalbumu Collegia musica Konvergencie z roku 1971, sa viaže viacero zaujímavých príbehov. Ten prvý, ktorý fanúšikovia isto poznajú, je o tom, že na originálnej fotografii Tibora Borského má Marián Varga v ústach cigaretu, no na obale platne ju vyretušovali. Prečo?
Konvergencie boli vôbec prvým titulom novovznikajúceho slovenského vydavateľstva OPUS, ktoré vzniklo delimitáciou československej firmy Supraphon. Od komerčného úspechu či neúspechu tohto albumu v podstate závisel osud vydavateľstva. Že to bude úspešný ťah, už vopred signalizovalo stotisíc abonentov, členov Hi-fi klubu, ktorí si album predplatili. Konvergencie boli teda ostro sledovaný titul a o tom, ako budú vyzerať, nerozhodoval iba fotograf či grafický dizajnér, schvaľoval to ideologický tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany. Pôvodne mala byť na obale celá skupina odfotená v ruinách starého domu. Ibaže súdruhovi Pezlárovi to vraj evokovalo „feťácke doupě“. Priečilo sa to optimistickému obrazu vzornej socialistickej mládeže. Takže tento nápad pánovi Borskému neprešiel. V zálohe mal, samozrejme, ďalšie a jedným z nich bola dnes už kultová fotka Mariána s roztvorenou džínsovou bundou. K tomuto záberu inšpirovala Tibora Borského drevená plastika anjela s roztiahnutými krídlami, aké predtým fotil na potulkách po drevených kostolíkoch východného Slovenska. Podobní anjeli mali Mariánovi na obálke platne vylietať spod tých džínsových „krídel“. No cenzúrou neprešla ani cigareta v ústach (čo ak je to náhodou marihuana?), ani anjeli.
Foto: Tibor Borský
Presúvame sa ku ďalšej známej fotografii Tibora Borského z albumu Zelená pošta, ktorý Marián Varga nahral so skupinou Collegium musicum a v spolupráci so spevákom Pavlom Hammelom v roku 1972.
Vidíme krajinu s biliardovým stolom, o ktorý sa opierajú Marián s Paľom a v pozadí cvála biely kôň. Ten je však na obálke albumu červený, vďaka čomu to má až chagallovskú poetiku. Marián Chagalla miloval. Aj s týmto fotením je spojených viacero úsmevných historiek. Tie už však patria do kategórie legiend, pretože každý si ich pamätá trocha inak a nevieme, ktoré sú pravdivé a ktoré nie. Na výstave návštevníci uvidia aj ďalšie unikátne zábery z tejto série, ktoré zrejme nepoznajú. Z nich je jasné, že chalani si to fotenie celkom užívali. Isté je, že na aranžovaní jednotlivých obrazov sa podieľal aj režisér Juraj Jakubisko, s ktorým Tibor Borský vtedy spolupracoval a ktorý tiež patril do legendárnej komunity Véčka, kde sa hrali fascinujúce beatové a džezové koncerty.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Čo táto výstava znamená pre vás osobne?
Keď zamlčím dojatie a všetko osobné, intímne, čo vo mne evokujú jednotlivé fotografie, vnímam tú výstavu najmä ako skutočnú poctu Mariánovi a jeho hudbe, ktorú stvoril so svojimi kamarátmi. Je zrejmé, že Mariánova hudba a jeho nespútateľný slobodný duch pomerne hlboko zasiahli mnoho ľudí. Ukazuje sa, že jedným z nich je práve Vincent Polakovič, riaditeľ Danubiany, ktorý mieru fascinácie Mariánovou osobnosťou premietol do rozmerov tejto výstavy. Ďalšia vec, ktorá o mnohom hovorí, je, že možno nebol v Československu známy fotograf, ktorý by aspoň raz na Mariána nenamieril objektív. Menoslov 75 fotografov, ktorých snímky sú na výstave, nie je ani zďaleka úplný.
Objavili ste aj snímky, ktoré vás prekvapili, ktoré ste doteraz nepoznali?
Áno, je zopár takých fotiek, najmä niektoré nepublikované zábery z autorských kolekcií. A je to aj naopak, keď som zas, vďaka výstave, k neoznačeným fotkám z domáceho archívu našla autora.
Čítajte viac FOTO VIDEO Mariánovi Vargovi k nedožitým 75. narodeninám skladá poklonu 75 fotografov
Ku ktorým z fotiek máte špeciálny vzťah – ktoré ste si mimoriadne obľúbili?
K takým určite patrí kolekcia portrétov od fotografky Ľuby Lauffovej, nafotená v železničiarskej kolónii Zehnhaus na začiatku 70. rokov. Nielen preto, že Marián je na nich mladý a krásny a je úplne jasné, že sa páčil aj Ľubke, ktorá bola jeho kamarátka. Na tých obrázkoch je ešte niečo viac, je tam zachytená doba, v ktorej už prebiehala tvrdá normalizácia, no Marián jej vtláčal, nielen svojou hudbou, ale aj svojou bohémskosťou, úplne inú dimenziu. Z týchto fotografií cítiť jeho vnútornú slobodu, ktorú mu nemohli ukradnúť. Tam by som sa chcela vrátiť v čase.
Foto: Ľuba Lauffová
Aký bol Marián Varga ako objekt fotografovania?
Marián bol Marián. Bol priamy, a tak, bez rozpakov, čisto ako dieťa, sa aj vedel pozrieť do kamery alebo do objektívu. Mal charizmu, ktorá priťahovala. Jeho tvár, aj ruky, keď hral, pôsobili magicky, niekedy až démonicky. Myslím, že bol výborným objektom pre fotografov. Vedel to o sebe, ale určite sa nikdy vedome neštylizoval do nejakých póz. Nemal potrebu a nechcel pôsobiť lepšie, než akým bol. Bolo mu ukradnuté, kto si čo o ňom myslí na základe zovňajška. Bol obrátený do svojho vnútra, zameraný na iné kvality.
Panuje o ňom dojem, že bol celkom ponorený do hudby, a o nič iné sa ani nezaujímal, no nemôže to byť pravda – o čo iné sa zaujímal?
Rovnako rád ako hudbu mal aj literatúru. Boli obdobia, keď možno viac čítal, ako počúval.
Dušan Dušek o ňom povedal, že vraj bol svetovým rekordérom v dĺžke telefonovania. Naozaj tak dlho telefonoval?
To bolo ešte v dávnych „analógových časoch“ a najmä, kým žil sám. Takto si udržiaval sociálne kontakty. On bol v podstate introvert, z domu vychádzal výnimočne. No zároveň mal potrebu, ako všetci iní ľudia, podeliť sa o dojmy, v jeho prípade najmä z načítaného a vypočutého a konfrontovať svoje názory. Mal skupinu kamarátov, ktorí ho navštevovali a s ktorými telefonoval rád a najmä v noci, a áno, počula som o tom, že sa to meralo na hodiny, čo bol asi problém pre tých, čo museli ísť ráno do roboty.
Čítajte viac Rok, keď zomrel Marián Varga
Je pravda, že keď komponoval, nespal aj niekoľko nocí?
Keď niečo robil, mal rád kontinuitu, nerád prerušoval prácu, hovoril, že keď sa človek ráno zobudí, je iný, ako keď išiel večer spať… Neviem, či to bola príčina alebo následok tej životosprávy, no mal celoživotný problém so spaním a musím povedať, že to bolo veľké trápenie. Má jednu skladbu, ktorá sa volá Insomnia (Nespavosť), ak by si chcel niekto vypočuť, ako znie taká bolesť z nespavosti.
Nechcel nikdy emigrovať? Bola preňho hudba zviazaná s prostredím, kde vzniká alebo si myslel, že si svoj vnútorný svet môže preniesť kamkoľvek?
Mariánovým priestorom slobody boli najmä zážitky, ktoré nachádzal v hudbe, v knihách, teda prežívanie v sebe, nie mimo seba. Nevnímal príliš nepohodlie sveta, ktorý ho obklopoval. Aby mohol prakticky fungovať, potreboval isté zázemie, priateľov, rodinu. Ľudia ako on nie sú úplne vhodní kandidáti na emigráciu. Ale prvá z ponúk, ktoré dostal, prišla krátko nato, ako ho vyhodili z konzervatória. Jeho strýko, ktorý pracoval vo WHO v Ženeve, ho lákal k sebe, že mu zaplatí štúdium kompozície u Pierra Bouleza. Ak by sa na to odhodlal, všetko by dopadlo inak. Rozhodol sa však, že pôjde hrať do Prúdov, a tak všetci poznáme iný Mariánov príbeh, v ktorom sa konfrontoval so svetom celkom iným spôsobom.
