Katarína Slaninková: Dnes sa už ničoho nebojím

Výtvarníčka Katarína Slaninková je známa ilustrátorka, ale úspešná je aj vo voľnej tvorbe: na veľké plochy papiera kreslí ceruzkou obrazy. Pôsobí odvážne a sebavedomo. Priznáva však, že keď ilustrovala Skazky o Vladovi, trocha sa aj bála.

16.09.2012 12:00
vytvarnicka Katka Slaninkova Katarína Slaninková Foto: ,
Katarína Slaninková

Spolupracovali ste s mnohými zaujímavými autormi, jedným z nich bol aj Peter Pišťanek, ktorému ste ilustrovali Skazky o Vladovi. Prečo si vybral vás?
Vtedy fungoval internetový magazín inZine.sk, kam ma vtiahli moji vrstovníci a priatelia – vraj by som mohla niečo pre nich ilustrovať. Peter si ma najprv otestoval na jednej z ťažších tém, kresby sa mu zapáčili a už si ma nechal ako svojho ilustrátora. Bavil sa a zároveň bol absolútne spokojný. Niektoré témy boli chúlostivé, ale ja som ich podala symbolicky a pri tom jednoznačne doplňovali text. Dal mi tému a nechal mi voľnosť.

Šokoval vás niekedy? Napríklad, keď svojho času písal o rôznych druhoch úchyliek a vy ste to ilustrovali?
Nie. My sme si aj v tejto recesistickej rovine padli do oka. Nemám problém s odpornosťami a protivnosťami, takže – aj v tom sme si sadli.

Ako to bolo pri konkrétne pri Skazkách: bavili vás, alebo ste kreslili tieto obrázky ako hocičo iné?
Jasné, že ma to bavilo. Mohla som vyjadriť aj svoj názor. V tom čase však bola iná situácia ako dnes – nešlo o zábavu. Médiá boli väčšinou inak orientované. Nie je to tak dávno, ale naozaj bola iná atmosféra. Kniha vyšla tesne pred voľbami a ja v nej nemám ani celé meno, iba umeleckú skratku Katas, pretože sú v nej karikatúry istých osôb a nevedela som, ako dopadnú voľby.

Nič sa potom neudialo? Dnes sa už karikatúr nebojíte?
Voľby prešli, voz išiel ďalej. Ale knižka mala úspech a Petrovo kladné ohodnotenie pre mňa veľa znamenalo. S odstupom času viem, že vtedy som bola ešte mladučká a začínala som veľmi opatrne. Dnes sa už nebojím ničoho, práve naopak.

Teraz robíte aj chutné tváričky – napríklad Venušku z knižky Juraja Šebestu Ťažký týždeň. Je to ľahšie?
Nedá sa povedať, že by to bolo ľahšie. Je to iné. Štylizácia pre tínedžerov. Knižka je osobná a zároveň vtipná. V spolupráci s autorom a grafičkou Martinou Rozinajovou sme sa do toho naplno vložili. Každý deň sme nad knihou sedeli, mali sme veľa nápadov a každú ilustráciu sme dizajnérsky dotiahli. Bol to ideálny prístup ku knihe ako takej, a to je v dnešnej dobe vzácnosť. Často sa stáva, že kniha ako výsledok nie je dotiahnutá. Aj keď si želám, aby bola tip-top, vydavateľstvá mi často pred tlačou neukážu ani náhľady, nevidím, ako sú ilustrácie zasadené do textu a podobne.

Knižka Róberta Beutelhausera Barbarskí Slovania, ktorú ste ilustrovali, je dotiahnutá. Kreslili ste tam aj vierozvestov Konštantína a Metoda, Svätopluka, bežných Slovienov – kde ste brali predstavu, ako by asi mali vyzerať? Hoci ide tiež svojím spôsobom o karikatúru, humor, z niečoho ste vychádzať museli.
Poznám dejiny umenia a tam sú podobné typy už stvárnené. Keďže ide o humor, tváre môžu byť štylizované, môžu mať umocnený výraz, môžu byť prehnane upracovaní, bezzubí, bradatí. Je to pre mňa vďačná téma. Dobové „oblečenie“ si nájdem v literatúre, ale výraz tváre a vzťahy – to musím urobiť ja.

Dostatočne vás inšpiruje text alebo čerpáte zo seba?
To spolu súvisí. Ako text čítam, hneď si predstavujem, čo a ako by malo byť stvárnené. Ale treba mať veľkú obrazotvornosť a hlavne – vnímať svet okolo seba.

Čítate texty na počítači alebo máte plný archív papierových náčrtov?
Mne monitor na čítanie veľmi nesedí. Potrebujem papier – zaznačujem si nápady drobnými kresbičkami, podčiarkujem si state, ktoré ma hneď inšpirujú, v ktorých vidím hneď hotový obrázok. Ale po vydaní knihy to vyhadzujem. Nedá sa všetko skladovať. Zahltilo by ma to.

Keď ste čítali Barbarských Slovanov po prvý raz, smiali ste sa na nich?
K textu pristupujem profesionálne, síce sa aj bavím, ale okamžite v hlave pracujem na tom, ako budú ilustrácie vyzerať. Pri takejto literatúre si text len prebehnem, nečítam ho dopredu celý naraz ako kedysi, to by muselo ísť o mne neznámy román. Barbarskí Slovania sú dejiny, ktoré sú mi blízke, takže približne viem, čo bude nasledovať a priebežne môžem ilustrovať text od začiatku. Každý text je pre mňa prekvapením. Na mne ako ilustrátorovi je, aby som vyjadrila emócie, aby to bolo vtipné a aby kniha mala jednotnú formu. Táto knižka nebola pre mňa veľmi ťažká vďaka autorovi, ktorý mal presnú obsahovú predstavu o obrázkoch. Pri knihách, v ktorých celkový vizuál vymýšľam sama, je to o dosť ťažšie.

Napríklad?
Napríklad texty v knihe Šepkár od Petra Krištúfka som pôvodne ilustrovala priebežne do týždenníka Hospodárske noviny tzv. na počkanie. Dostala som úryvok niekoľko dní pred zverejnením a rýchlo som musela reagovať. Peter si však štýl, akým chcel mať román ilustrovaný, vybral sám. Opísal mi dopredu charaktery hlavných postáv a hneď po prvých náčrtoch bol absolútne spokojný. Kniha vyšla až neskôr, dorábala som len obálku.

Často používate metódu komiksu – je to vo vás alebo vám to diktujú texty?
Asi je to aj vo mne, lebo pracujem rada rôznymi štýlmi a komiks je jeden z nich. Hľadám si ešte aj ďalšie štýly.

Čo pod štýlom myslíte?
Niektorí umelci majú jednotnú formu vyjadrenia, techniku stvárnenia, rukopis, podľa ktorého sú čitateľní, štýl, ktorý si nájdu a postupne ho rozvíjajú. Pre mňa je zábavné, že v rámci mojej šikovnosti môžem vyskúšať čokoľvek. Rôzne techniky, zjednodušenia, štylizácie postáv, a tým sa môžem viac priblížiť atmosfére kníh. Fellini predtým, ako začal robiť film, kreslil komiks. Nie som filmárka, som vizualizátor. Myslím, že je to výhoda. Mám viac možností a zároveň je pre mňa každá kniha výzvou. Často počujem: „Nikdy by som nepovedal, že si to kreslila ty. To je úplne iné.“

Voľná tvorba býva jednoznačnejšia – máte na ňu čas?
Popri knihách sa venujem vlastnej tvorbe. Alebo naopak? Stále pracujem na veľkoformátových obrazoch. Sú to kresby ceruzou – pentelkou, časovo niekedy veľmi náročné, závisí od veľkosti a obsahu, ktorý si vymyslím. To je moja životná náplň. Je to úplne iná tvorba ako knižná. Po nociach kreslím knižky a cez deň obrazy.

Nepomýšľali ste na samostatný kreslený komiks? V Česku kreslí výtvarníčka Lucie Seifertová Dejiny udatného českého národa a má s tým veľký úspech. Nezbavíte sa časom "textárov“?
Myslím si, že každý má vlastný program a priority v živote, do ktorých sa chce pustiť a uskutočniť ich. Pre mňa je najdôležitejšie pracovať na vlastných obrazoch, vlastnej tvorbe. Knihy sú mojou obživou, prácou aj zábavou. Mám vždy radosť, keď dostanem ďalší text na vydanie, radosť, keď vyjde ďalšia knižka, ktorú som ilustrovala. Z vlastnej vôle by som sa momentálne do takéhoto projektu nepúšťala. Na to sú predurčení iní šikovní ľudia.

Predávate obrazy? Musia byť veľmi drahé, keď je to kresba ceruzkou.
Predávam, samozrejme. Je veľa ľudí a zberateľov, ktorí mojim obrazom nevedia odolať. Cenovo závisí od veľkosti a od toho, koľko času som obrazu venovala. Ale záleží aj na tom, ako ho mám rada. Niektoré z obrazov nepredám nikdy, aj keď sa riadim tým, že by som mala predať všetko. Veď pokiaľ mi slúži hlava a ruky, urobím ďalšie, nové. No napriek tomu je niekedy ťažké rozlúčiť sa s niektorými „miláškami“. Pri predaji často zaváži aj to, kto je kupcom, ako si môj obraz váži a ako veľmi ho chce. Je príjemné, keď dávate niekomu kus zo seba a viete, že uňho bude mať ohlas a bude naňho pôsobiť ešte dlhé roky.

Čo vás vedie k namaľovaniu obrazu?
Nutkanie. Tak nejako by som to nazvala. Ťažko sa to vysvetľuje. Duševná potreba vyliata na papier, plátno, to je jedno. Nápad, pocit, ktorý musíte previesť do vizuálnej podoby, to, čo vychádza z podvedomia. Počas tvorivého procesu už do toho zasahuje rozum a cit a obraz môže skončiť celkom inak, ako som si ho na začiatku predstavovala. Často stačí, že vidím prázdny papier. Ide aj o samotnú prácu, je to taká zvláštna meditácia.

Aké veľké obrazy máte na papieroch?
Najväčšie majú okolo troch metrov, ale papier je veľmi krehká záležitosť, takže začínam uvažovať nad inými podkladmi kvôli zachovaniu a uskladneniu.

Obrazy podpisujete ako Katas…
Moje meno aj priezvisko je dosť dlhé. Keď som sa začala podpisovať pod obrázky, zistila som, že na menších formátoch zaberá polovicu zo spodného okraja. Ako dieťa som sa Slaninkovej chcela zbaviť – na základnej aj strednej škole si z neho spolužiaci robili žarty, ale to je dávno zabudnuté. Teraz by som nemenila, je super zapamätateľné, Slaninka je milé a hlavne – priezvisko je pre mňa rodina.

Odkiaľ sú Slaninkovci?
Je to veľmi rozšírené meno. U nás pochádza z dedovej strany a stopy vedú na východ a ešte ďalej, no moja najbližšia rodina už dávno žije v Bratislave.

Aj meno slávneho anglického maliara Francisa Bacona znamená vlastne slanina…
Na strednej škole ma istý pedagóg prezýval Baconová.

Do školy ste chodili ešte v minulom režime – viete si predstaviť, že by vás niekto nútil k angažovanej tvorbe?
Ešte stále si celkom dobre pamätám obdobie komunizmu. Počas novembrového prevratu som už študovala na strednej škole a dozvuky komunizmu pokračovali ešte dlho. Angažovaná tvorba pokračuje podľa mňa dodnes, akurát nie je takto pomenovaná a pravdepodobne, ako vtedy, je dobre zaplatená. Pre mňa je to absolútne neprijateľná záležitosť. Neviem, akým spôsobom by som prerazila v tej dobe, ale nie som typ človeka, ktorý má rád, keď mu niekto diktuje: pracuj takto alebo onak. Hlavne ideovo. Nenávidím pracovať pod akýmkoľvek nátlakom, prinútená robiť niečo, čo nechcem a čo pokladám za nesprávne. Preto pracujem a žijem na voľnej nohe.

A je to pre vás ťažké?
Nie je to ľahké, ale nesťažujem sa, pretože robím to, čo ma baví, slobodne sa rozhodujem, čo budem robiť a ako, teším sa z práce. Skúsila som aj iné, pôsobila som ako pedagóg na vysokej škole aj na strednej umeleckej škole, pracovala som externe pre grafické firmy, ale v istom veku som si ciele ujasnila a povedala som si, že chcem ísť inou cestou a pracovať len na umeleckej tvorbe. Znamená to však, že každý kúsok svojho voľného času venujem práci a niekedy je to viac ako 12 hodín denne.

Myslíte si, že angažované umenie treba pripomínať – ako to robí napríklad aktuálna výstava socialistického realizmu v SNG?
Podľa mňa to má určite zmysel. Treba sa k tomu vracať. Na históriu sa nesmie zabúdať, mala by nás učiť a zároveň by sme sa mali poučiť a vyvarovať toho, čo bolo negatívne. Je to ťažké posúdiť. Pre mňa má aj umenie socialistického realizmu istú hodnotu. Ľudia boli často prinútení fungovať za iných okolností, ako sú dnes. Patrí to k histórii tejto krajiny. Učila som na strednej škole a dnešné deti nevedeli nič o nedávnej minulosti. Návraty sú potrebné. Okrem toho, v dnešnej dobe sa umelecká hodnota posúva do iných dimenzií.

Máte už obraz v SNG?
Nemám.

Ste skôr osamelý bežec – ako to, že ste sa aj ako samotárka uplatnili?
Prácou a originalitou. Možno aj tvrdohlavosťou. Čo sa týka výstav, mám pocit, že u nás ide najmä o kontakty a trendy, ktoré sa na Slovensku udržujú. Ja do nich až tak nezapadám. Napriek tomu sa nemôžem sťažovať. Fungujem tak, ako chcem ja. Nie som ničomu poplatná a prácu mojich kolegov si vážim.

Kde sa formujú také samorasty? Kde ste vyrastali?
V Petržalke, ale to nezavážilo. Mohla som vyrastať kdekoľvek, asi mi to bolo jedno, stačilo mi, že mám ceruzku a papier. Od malička som stále kreslila. Sama som sa učila, sledovala dejiny umenia, skúšala som kresliť ľudské telo, anatómiu, rôzne techniky, jednoducho, hľadala som sa. Našťastie, tato a mama ma v tom podporovali, otec kupoval knihy o umení, aké sa v tej dobe dali podľa možností zohnať a ukazoval mi tým cestu.

Otec má tiež rád umenie? Máte to v rodine?
Nemám rodičov umelcov, ale v rodine to, ako sa hovorí, asi máme. Otec je stavebný inžinier, ale je všestranný, sčítaný a zaujíma ho umenie. Mama, zdravotná sestra. Už sú na dôchodku. Rodičia boli otvorení čomukoľvek umeleckému u mňa aj mojich bratov a od mala nás v tom aj kriticky posilňovali. Ja som stredná, tak trochu extrovert, moji bratia sú hĺbaví, introvertnejší. Starší vyštudoval matematiku-informatiku a mladší je astrofyzik a psychoterapeut. Obaja hrajú na hudobných nástrojoch. Najšťastnejší sú, ak odo mňa dostanú obraz. Nikdy sme sa nerozprávali do hĺbky o mojej tvorbe, ale asi sú hrdí na sestru, ktorá je výtvarníčkou a ilustruje knihy.

Ste zaneprázdnená – máte čas aj na seba a na lásku?
Mám veľa roboty, to je pre mňa priorita. Asi som workholik, lebo neviem bez práce fungovať. Raz za čas si urobím pauzu, voľno deň, dva alebo mesiac. Snažím sa nájsť si čas na priateľov, je to jedna z najdôležitejších vecí v živote – udržiavať si priateľstvá. A potom kultúrne žiť, to ma dobíja. Chodím na koncerty, výstavy, rada sa stretávam s ľuďmi, ktorých som dávno nevidela, alebo so svojimi bývalými študentmi. A láska? Mám pri sebe muža, žijeme spolu a je nám dobre.

On nie je z vašej branže – nechceli ste žiť s výtvarníkom?
Nechávam si ich ako kamarátov a najlepších priateľov. Vzťah teraz mám a dúfam, že s mužom, ktorého teraz ľúbim, vydržím do konca života, a keď nie, tak život ide ďalej. Samoty sa nebojím, mám ju až priveľmi rada. Viem byť sama so sebou.

Katarína Slaninková
Narodila sa v roku 1975 v Bratislave, absolvovala Školu úžitkového výtvarníctva v Bratislave u prof. Gabriela Štrbu. Potom pokračovala v štúdiu na Katedre voľnej grafiky na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u prof. Roberta Jančoviča. Počas štúdia bola na študijnom pobyte v Ateliéri grafického dizajnu Vysokej školy uměleckého průmyslu v Prahe u prof. Zděňka Zieglera. Jej doménou je hlavne kresba, ale zaoberá sa aj maľbou, ilustráciou, komiksom a výtvarnými návrhmi poštových známok. Venuje sa voľnému umeniu a pracuje na mnohých projektoch. Okrem Slovenska úspešne vystavovala aj v Japonsku, Egypte, Srbsku, Maďarsku a Bielorusku. Ilustrovala mnohé úspešné knižky – napr. Skazky o Vladovi, Šepkár, Venussha (Ťažký týždeň), Barbarskí Slovania.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba