Čo bolo najčastejšou príčinou, že sa títo výtvarníci vytratili z povedomia?
Dôvody boli rôzne. Mohlo to byť predčasné úmrtie, emigrácia, ukončenie umeleckej tvorby a zameranie sa na inú činnosť, nepochopenie autorovej tvorby, zákaz prezentácie tvorby počas komunizmu, alebo aj do istej miery zámerné vyhýbanie sa verejnej prezentácii vlastnej tvorby.
Ako vznikol tento výber? Je to viac generácií? Regiónov?
Výstavu som pripravoval pomerne dlho, niektorých autorov som poznal, ale mnohé mená boli aj mne neznáme. Viacerých autorov mi odporučili výtvarníci, najmä Vladimír Kordoš, kurátori, zberatelia. Keďže pracujem v RTVS, mám mnoho možností robiť, najmä v rozhlase, rozhovory, pri ktorých som spomínal aj čo plánujem. Začali sa mi ozývať viacerí poslucháči, ktorí mi rozprávali zaujímavé ľudské a umelecké osudy. Niektoré som zaradil aj na túto výstavu. V prvom rade bola pre mňa dôležitá vysoká výtvarná kvalita, ale zanedbateľné neboli ani často fascinujúce životné príbehy. Vystavujeme 14 výtvarníkov z rôznych regiónov Slovenska tvoriacich od začiatku 20. storočia až po niektorých ešte žijúcich.
Môžete priblížiť niečo z osudov?
Každý umelec mal osobitý zvláštny osud, spomeniem aspoň niektoré. Napríklad Július Andorko študoval na Akadémii výtvarných umení v Mníchove a bol nesmierne nadaným umelcom. Malicherné nedorozumenie s manželkou malo však katastrofálne následky. Manželka skočila pod vlak, otec sa obesil, slúžka skočila do studne. Mladý umelec sa ocitol na psychiatrickej klinike a po prepustení z nej sa vo veku 26 rokov zastrelil. Ťažkými depresiami trpel aj Ivan Rumanský, ktorý sa krátko po ukončení štúdií vrátil do rodnej Demänovej a tvoril mimo oficiálnej scény. Géza Szóbel sa v roku 1934 usadil v Paríži a hoci jeho tvorba bola výnimočná, pohyboval sa v blízkosti Marca Chagalla, Louisa Aragona či Le Corbusiera, na Slovensku poznalo jeho dielo len pár odborníkov či zberateľov. Igor Ďurišin bol výrazne protirežimový výtvarník, v roku 1984 emigroval do západného Nemecka. Hoci ho napríklad začiatkom 80. rokov pozvala Yoko Ono na výstavu k pocte Johna Lennona, po emigrácii o ňom prakticky nikto nevedel, a keby nebolo iniciatívy Nuba Gallery, pravdepodobne by sa zničil celý jeho písomný a umelecký archív. Ďalší umelci sa začali venovať po nežnej revolúcii v roku 1989 úplne inej činnosti a prestali s výtvarnou tvorbou, napríklad Marián Minarovič. Ten sa venoval komunálnej politike, Simona Bubánová založila úspešné reklamné agentúry, Miloš Novák zase veľmi kvalitnú tlačiareň.
Koľko je na výstave diel a čo divákovi povedia?
Výstava je pomerne rozsiahla – 126 prác. U každého autora máme možnosť vidieť iný špecifický umelecký prejav a iný životný príbeh.
Čítajte viac Návštevníčka výstavy zhodila "balónikového psa". Škoda dosiahla 42-tisíc dolárovAká bola vernisáž? Je Galéria Slovenského rozhlasu, ktorá je na prízemí známej „pyramídy“, obľúbená? Oživuje štvrť?
Našou ambíciou je, aby sa Galéria Slovenského rozhlasu stala jednou z najvýraznejších galérií s dobrou výstavnou dramaturgiou a dôležitými vzdelávacími programami, ktoré má na starosti kolegyňa Daniela Čarná. Máme obrovskú výhodu aj v tom, že sme súčasťou RTVS, teda naše výstavy majú výraznú propagáciu. Dôležité je prepojenie s koncertnými sálami, návštevníci koncertov prechádzajú cez našu výstavnú sieň, ktorá je aj architektonicky nesmierna zaujímavá. Má približne 1 350 štvorcových metrov, diela sa dajú vychutnať aj z väčšieho odstupu. Architekt budovy Štefan Svetko z nej urobil ojedinelé umelecké dielo. Na vernisáži tejto výstavy bolo približne tristo návštevníkov, na gitare skvele hral Peter Baláž, ktorý strávil viac rokov v Austrálii a je tiež u nás trochu zabudnutý, odídený.