Výstava je trojjazyčná, s moderným výtvarným riešením a okrem slovenčiny, maďarčiny a angličtiny spája aj generácie – na klasických výstavných paneloch využíva interaktívne a multimediálne prvky.
Od zrodenia sveta
Pamätná výstava Imreho Madácha v Národnom múzeu svojím názvom síce navonok sucho konštatuje: „…zložil som báseň…“, tú báseň však vo svete prirovnávajú k dielam ako Danteho Božská komédia, Miltonov Stratený raj, Hugova Legenda vekov a Goetheho Faust. Madáchova Tragédia človeka je básnickým dielom o ľudskej spoločnosti, ktorú napísal v rokoch 1860 – 1861 v reakcii na revolučné roky 1848 –1849, v pätnástich obrazoch a 4 117 veršoch nás však prevedie celou ľudskou históriou.
Vizuálne pútavo a s využitím multimediálnych technológií výstava predstavuje návštevníkom najprv spisovateľovu osobnosť, rodinný kaštieľ v Dolnej Strehovej, ktorý potomkovia prehrali v kartách, a prevedie nás jednotlivými obrazmi jeho výnimočnej básne, ktorú mnohí jeho súčasníci v časoch literárneho romantizmu považovali za priveľmi tragickú. Do slovenčiny ju ako prvý preložil pred sto rokmi Pavol Országh Hviezdoslav.
Adam a Eva, sprevádzaní Luciferom, prechádzajú jednotlivými obdobiami dejín, stávajú sa postavami vždy inej doby a vždy znovu je ľudská spoločnosť sklamaním. Adam ako symbol prvého človeka takmer rezignuje, no napokon prijíma údel ľudského života – bojovať.
Pri jednotlivých paneloch výstavy návštevník prechádza od zrodenia sveta, mladý Adam sa stáva faraónom na tróne, pánom nad otrokmi, je zradeným vládcom Atén aj hýrivým Rimanom, razí si cestu na čele križiackych vojsk, v Prahe je cisárskym astronómom Keplerom, pred parížskou gilotínou burcuje dav ako revolucionár Danton, sleduje londýnske trhovisko ako obraz ľudskej márnivosti a márnosti.
Adam, sklamaný ľudstvom, sa v jednom okamihu chce vrhnúť zo skaly, lebo prestal vo svojom živote vidieť zmysel, chce sa oslobodiť od pút vlastnej existencie. Lucifer je na Adamovej ceste dejinami symbolom večného popierania, Eva strážkyňou tajomstiev.
Zdá sa, že Adamova (a Madáchova) skúsenosť z dejín má jedinú podobu – márnosť morálneho pokroku či akéhokoľvek boja za slobodu. Ako na vernisáži povedal jeden z kurátorov výstavy, renomovaný maďarský literárny historik Mihály Praznovszky: na spoznanie Tragédie človeka nepotrebujete veľa, stačí na to jeden ľudský život. „Musíme si znova – alebo prvýkrát, na tom nezáleží – prečítať Madáchovu Tragédiu človeka, v ktorej sformuloval osudové otázky ľudského bytia: aká je naša úloha na svete,“ dodáva Praznovszky.
Pripája ďalšiu dôležitú otázku, či prispeli knihy k rozvoju sveta. „Prispeli a budú prispievať. Ako inak by v malej vtedy uhorskej dedinke mohli vzniknúť dielo, ktoré svojho autora vyzdvihne na úroveň Miltona, Goetheho, Byrona či Victora Huga.“
Zem vychladne až na ľad
Imre Madách do literatúry vstúpil jediným dielom, dramatickou básňou Tragédia človeka. „Dodnes sa hráva v divadlách a nie je to ľahké dielo,“ hovorí riaditeľka Múzea kultúry Maďarov na Slovensku Gabriella Jarábik. Pod kuratelu múzea spadá aj Kaštieľ Imreho Madácha v Dolnej Strehovej, ktorý potomkovia prehrali v kartách, ako prezradil nadšenec diela Imreho Madácha, publicista Zoltán Szasi.
„Imre Madách bol veľmi vzdelaný človek, právnik, ovládal päť jazykov, maďarčinu, nemčinu, gréčtinu a latinčinu – takže historické diela čítal v origináli – ale hovoril aj po slovensky. V ich rodinnej knižnici bolo viac ako tisíc kníh, čo bolo na tú dobu výnimočné. Na výstave spoznáte aj život Imreho Madácha, prostredníctvom techniky vkročíte do izieb madáchovského kaštieľa a máte pocit, akoby odtiaľ len pred chvíľou odišiel,“ pozýva na výstavu v Slovenskom národnom múzeu.
Čítajte viac Výtvarník Matúš Maťátko: Znamenia zverokruhu prežili všetky režimy
Tragédiu človeka si vraj číta každý rok znova a obdivuje autorovo obrovské dielo, talent, fantáziu aj predvídavosť. „Veď v jeho dobe ešte ani Jules Verne nepísal o tom, že človek raz opustí Zem a vyletí do vesmíru a v časti, kde planéta vychladne a pokryje ju ľadovec, je to dystopické dielo, varuje pred tým, že človek si sám všetko pokazí,“ dodáva Zoltán Szasi.
„V revolučných rokoch 1849 koordinoval verbovačky a ukrýval tajomníka revolucionára Lajosa Kossutha, za čo si odpykal trest vo väzení v Bratislave a v Budapešti, spolu dva roky,“ povedala riaditeľka maďarského múzea Gabriella Jarábik. „Krátko po odpykaní trestu sa rozviedol, no s manželkou naďalej udržiavali korektné vzťahy, problémom boli skôr vzťahy medzi Madáchovou matkou a jej nevestou. Svokra držala v rodine kasu a veľmi ich nepodporovala, určité spory mohli byť aj náboženské, lebo svokra bola prísna katolíčka a jej nevesta evanjelička,“ dodáva Zoltán Szasi, ktorý pátraním v archívoch objavil aj mnohé rodinné tajomstvá a klebety.
Imre Madách napriek chatrnému zdraviu rád chodil do spoločnosti, jazdil na koni, mal rád ženy a hrával karty. Archívy hovoria, že táto zemanská rodina žila v Dolnej Strehovej už pred viac ako 800 rokmi, dnes sú potomkovia roztratení, niektorí žijú v Banskej Bystrici, iní vo svete. Potomkovia museli v 30. rokoch rodinný majetok založiť v banke a tá potom madáchovský kaštieľ predala, dielo dokonali rabovačky po vojne.
Čítajte viac Hrali ste Samorost či Creaks? Počítačové hry štúdia Amanita Design sú umenie
K pätnástim obrazom Tragédie človeka vzniklo postupom času množstvo ilustrácií, z ktorých autori k výstave zostavili grafický materiál.. „Súčasťou prezentácie je aj projekcia diela súčasného autora Endreho Koroncziho – 15 obrazov z Ploubuter parku, ktoré nadväzuje na Tragédiu človeka tak, že každá sekunda filmového spracovania jednotlivých obrazov zodpovedá jednému veršu drámy. Paralela vetra a idey, pádu či vzletu bytosti a ducha vo filme poskytuje možnosť vžiť sa do drámy Madáchovho človeka v zrkadle súčasnosti,“ informuje Národné múzeum.
Pamätnú výstavu Imreho Madácha pripravilo Slovenské národné múzeum v spolupráci so SNM – Múzeom kultúry Maďarov na Slovensku a s Občianskym združením Tradície a hodnoty, návštevníci si ju môžu pozrieť v sídelnej budove SNM na Vajanského nábreží v Bratislave do 31. júla 2024. Kurátormi výstavy sú riaditeľka SNM – Múzea maďarskej kultúry na Slovensku Gabriella Jarábik a renomovaný maďarský literárny historik Mihály Praznovszky.
