Foto: Archív Mariána Pauera
Z knihy Most cez rieku času vidno, že sa ľahko s každým skamarátite. Máte to z domu?
Ak sa chcem s niekým skamarátiť, musím zistiť, či fungujeme na rovnakej vlnovej dĺžke, či hovorí úprimne, aby som mu mohol dôverovať. Postupom rokov zistíte, že stačí málo, aby ste si boli načistom. Či to mám z domu? Mal som široko rozvetvenú rodinu a jednoduchých, láskavých a starostlivých rodičov. Nechali ma ísť svojou cestou. To bol dar, aký sa nedá kúpiť za žiadnu menu tohto sveta.
Osud mi dožičil stretnúť veľkých ľudí, skutočné osobnosti, ktoré zdobila nesmierna náročnosť na seba, snaha ísť vždy na doraz a obrovská pokora. Nemohol som za nimi prísť nepripravený, vždy som sa snažil získať od nich čo najviac zaručených informácií. Neraz aj zdanlivo druhoradých. Okamžite to vycítili, otvárali mi nielen dvere, ale aj duše.
V ktorej časti sveta boli podľa vás ľudia najotvorenejší? Stretli ste vôbec aj uzavretých, povýšených a namyslených?
O mnohých národoch sa traduje, že sú uzavreté, chladné, neprístupné. Traduje sa to napríklad o severanoch. Podľa mňa to vôbec neplatí o Dánoch. Stretol som tam veľmi srdečných a pohostinných ľudí, milujem ich krajinu a – obrazne povedané – ich kráľovské myslenie. Azda najsrdečnejšieho človeka na svete som stretol v Gruzínsku.
Bol ním maliar, monumentalista Vovo Kandelaki, ktorý by sa bol rozdal. Krivé slovo nemôžem povedať ani na Angličanov, s ktorými komunikujem od polovice deväťdesiatych rokov. Keď si premietam moje cesty po svete, musím zodpovedne prehlásiť, že uzavretých, povýšených a namyslených ľudí som vôbec nestretol.
V knihe sú zaujímaví ľudia, ktorých ste spoznali vďaka fotografovaniu, cestovaniu, ako kurátor výstav alebo novinár. Zažili ste priam zázračné situácie. Ktorý zážitok tohto druhu by ste pripomenuli?
Pri pohľade na karikatúru The Beatles sa v spomienkach okamžite vraciam do obrazovej agentúry Rex Features v Londýne, s ktorou od šesťdesiatych rokov spolupracoval Dežo Hoffmann. Komunikoval som s najstarším z jej zakladateľov, s jedným zo štyroch bratov Selbyovcov, Frankom. Hneď na našom prvom stretnutí som ho na rovinu požiadal o informáciu, koľko stojí jedna čiernobiela Dežova fotka.
Povedal mi trojmiestnu cifru. Opýtal som sa ho, či už videl obrazovú knihu s jednou fotografiou. Zasmial sa, že veru nie. Dodal som, že my momentálne na viac nemáme… Venoval som mu knihu Ako sa krúti svet s fotografiami Martina Martinčeka a dohodli sme si ďalšie stretnutie.
Čítajte viac Dežo Hoffmann bol stále medzi hviezdami. Slovák fotil Beatles aj Rolling Stones
Na druhý deň ma privítal s otvorenou náručou a začal ma vodiť po agentúre a predstavovať všetkým zamestnancom, že ja som ten chlapík, čo mu venoval takú báječnú knihu. Potom ma pozval na kávu a začal sa vypytovať na osudy Martina Dutku, Adama Kuru a ďalších vrchárov z Martinčekových fotografií. Povedal, že aj Dežo si zaslúži podobnú knihu a pomôže mi pri jej tvorbe. Slovo dodržal.
Ako to bolo?
Raz pred Vianocami som bol taký zabratý do výberu fotografií z ich archívu, že som si neuvedomil, že už je pol ôsmej večer. V agentúre pracovali do piatej. Išiel som sa teda ospravedlniť pánovi Selbymu. Vo svojej kancelárii ma privítal s úsmevom a otázkou, ako sa jeho expertovi na Deža darí. Povedal som, že ma veľmi mrzí, že som ho tak zdržal.
Nenechal ma dohovoriť, povedal, že Dežov príbeh musí byť profesionálne vyrozprávaný. Pochválil môj výber, pozval ma na kávu a na pohárik whisky, že dobrú prácu treba osláviť. Až potom sme sa rozlúčili a spokojne sme vyrazili do večerného Londýna.
V máji 2018 som sa vybral za pánom Selbym, aby som dohodol snímky do druhej knihy o Dežovi. Pán Frank však po tom, ako začiatkom roka oslávil sté narodeniny, na druhý deň odišiel do nebeskej agentúry.
Čítajte viac Výstava Tri Gé Plus: od malieb cez fotky, knihy o umení až po dizajn helikoptér
Čo to pre knihu o Dežovi znamenalo?
Mal som šťastie, zastúpil ho jeho nasledovník James Butcher. Porozprával som mu o mojom vzťahu s pánom Selbym i o tom, ako nám poskytol Dežove snímky za neuveriteľnú cenu. Pán Butcher sľúbil, že ani on ma nemôže nechať v štichu.
Na chvíľu odbehol do agentúry, keď sa vrátil, oznámil mi, že môžem vstupovať do ich digitálneho archívu, kde je šesť a pol tisíca Dežových fotiek… Neveril som vlastným ušiam. Zalial ma studený pot. Dobre som počul? Pán Butcher nepovedal nič, iba súhlasne pokýval hlavou. Bola to najkrajšia nevypovedaná veta tých májových londýnskych dní.
Kniha je žánrovo rôznorodá, od rozhovoru po poetické zamyslenia. Zaujala ma téma prvých a posledných topánok v živote človeka. Ako ste k nej prišli?
V prvom desaťročí tohto milénia sme často lietali do Ameriky za rodinou. Boli to dlhé výlety. Najskôr do Paríža alebo do Amsterdamu a potom nekonečné hodiny cez oceán. Hoci som bezmedzne dôveroval pilotom, často som sa vracal k najlepšiemu pilotovi medzi spisovateľmi a najlepšiemu spisovateľovi medzi pilotmi Antoine de Saint-Exupérymu.
On totiž dvakrát prežil havárie, raz v líbyjskej púšti a potom počas letu z New Yorku do Argentíny, tretíkrát, v lete 1944 pri lete z Korziky cez okupované Francúzsko, už šťastie nemal, nikdy sa nevrátil. Takže aj pri lietaní treba mať šťastie. Spomenul som si aj na Saroyanove eseje Ešte neumieram a dospel som k úvahe o prvých a posledných topánkach.
Čítajte viac Pre Martina Martinčeka bolo fotografovanie rehoľou
A kde sa vzal impulz k téme o histórii péefiek?
Péefky, ako sa volali novoročné želania, som si obľúbil, keď sa v nich zrkadlil humor, nadhľad a človečina ich autorov. Roky som si ich vymieňal so svojím pedagógom na vysokej škole Ľubošom Šefčákom i so spolužiakom Milanom Markovičom, s ktorým sme na UK spoločne absolvovali všetky skúšky i zápočty.
Iné poslanie plnili péefky v rokoch prvej svetovej vojny. Boli na nich vojačikovia v zákopoch, poľných táboroch a lazaretoch. Vyfešákovaní, s plnou poľnou. V plnej výzbroji. Len spiatočný lístok domov v nej chýbal, mnohým ho osud nedoprial.
Zostali iba péefky, aby sa na nich nezabudlo. My sme posielali péefky, aby sme potešili oko i dušu. Na scénu však vstúpili počítače a sociálne siete. Dokonalé, ale chladné. Potlačili ľudskú ruku, ktorá má v sebe zakódovaný tep srdca a stav duše.
A čo to auto plné kvetov v závere knihy? Vraj to bol náhodný výjav. Vídate často také pekné veci?
Keď sme s vnučkou Lindou fotografovali v Londýne snímky do druhej knihy o Dežovi Hoffmannovi, chcel som jej ukázať z mesta na Temži čo najviac pozoruhodností. Jednou z nich je nepochybne Covent Garden v londýnskej štvrti West End. Sídli tam Kráľovská opera, svetoznáme obchodíky a reštaurácie. Na obrovskom trhovisku má svoje miesto aj hudba a zábava všedných dní.
Auto plné kvetov bolo netradičnou reklamou pre kvetinárstvo, ktoré sa nachádzalo za ním. Nádherne harmonizovalo s vážnou hudbou, znejúcou opodiaľ. Som vyznávačom exupéryovskej myšlienky, že „správne vidieť dokáže človek jedine srdcom“. Preto vyhľadávam motívy, ktoré srdce potešia.
Foto: Ivan Čaniga
Kedy ste vlastne mali prvý fotoaparát?
Fotografovať som začal na strednej škole Flexaretom môjho strýka. Po maturite som sa stal asistentom kameramana v bratislavskom štúdiu ČsTV. Po návrate do rodného Trenčína som ešte externe nakrúcal šoty pre televízne noviny, stále viac času som začal venovať fotografii.
Rodičia mi po maturite venovali Exu, uvedomil som si však, že na špičkovú techniku nebudem mať, profesionálne som sa teda začal venovať kurátorstvu, histórii a teórii fotografie. Najmä po roku 1989 som začal intenzívne súkromne cestovať a fotoaparát sa stal mojím nenahraditeľným spoločníkom. Obrazovým zápisníkom.
Čítajte viac Dokument o Hoffmannovi: Za všetkým hľadaj Deža
Zdá sa aj, že viete byť v pravú chvíľu na správnom mieste. Ako sa to dá dosiahnuť?
Nemožno sa to totiž naučiť zo dňa na deň. Ak chcete vytvoriť dobrú fotografiu, musíte byť pri tom, keď sa niečo nečakané, výnimočné deje. Samozrejme, musíte mať aj šťastie a vedieť predvídať. K talentu pridať skúsenosti, a to si vyžaduje čas a trpezlivosť.
Fotografii sa venujem už pol storočia, takže možno som z nej niečo získal. V literatúre a žurnalistike je to podobné, hoci zdanlivo ľahšie a jednoduchšie. Ale naozaj len zdanlivo, lebo aby ste si mohli vytvoriť osobitý rukopis, treba veľa nažiť. Veľa prečítať a vedieť sa dívať ináč ako ostatní.
