Kurátorka Silvie Aigner píše, že Mlenek jedným ťahom umiestňuje na plátno figurálne fragmenty, pričom vychádza z dynamiky a zo sily vlastnej telesnosti. Jeden z monumentálnych obrazov sa volá Čakanie na Godota, iný Línia opúšťa telo alebo Kentaur.
Foto: archív Danubiany
Pigment z liekov
Zaujímavý koncept si zvolila aj Monika Kus-Picco, umelkyňa s brazílskymi koreňmi, ktorá sa narodila vo Viedni (1973), žije a pracuje vo Viedni a Riu de Janeiro. Na výstave nazvanej Rozmanitosť medicíny upútajú jej pestrofarebné, naoko abstraktné obrazy. V skutočnosti výtvarníčka skúma exspirované produkty farmaceutického priemyslu a chce upozorniť na masový predaj pestrofarebných tabletiek v USA, ako aj na problematiku rodovej medicíny. Výskum je interdisciplinárny a zahŕňa aj jej vlastnú rodinnú históriu na juhu Brazílie.
Foto: archív Danubiany
A tak Monika Kuss-Pico liečivá rozdrvila na prášok a pomocou chemických reakcií a rozpúšťadiel z nich vytvorila použiteľný pigment. Ukazuje, že lieky môžu byť pre ľudstvo požehnaním aj prekliatím pre svoje strašné vedľajšie účinky. Na jej úchvatných dielach – už názvy sú veľavravné: Americký sen, Parkinson, Odpad či Medicína pôvodných obyvateľov Brazílie – sú krása a smrť, spása i katastrofa blízko seba. Aj kurátor Klaus Albrecht Schröder upozorňuje na nezvyčajnú farebnú paletu umelkyne.
No nie je to také jednoduché, ako by sa mohlo zdať. Monika Kus-Picco si musí dôsledne všímať všetky chemické reakcie, ak nechce nechať farebný výsledok len na náhodu: výťažok z brusníc v doplnku stravy, bielu farbu bielej tabletky, tmavohnedú získa zo silného oxidačného činidla manganistanu draselného. Autorka vie, ktoré lieky vyvolávajú psychotické stavy a maľuje nimi, akoby chcela zobraziť delírium. Naleje jód na plátno, rozreže jasne červené kapsuly Nurofenu a ich obsah nechá vykvapkať na jeho povrch. Maľuje farbami z mastičiek a rozdrvených piluliek. Lieky na zmiernenie Alzheimerovej choroby dala na papier a necháva ich zmiznúť na slnku tak, ako pomaly mizne človek pohltený touto chorobou.
Príliš mnoho anjelov
Celkom iné očarenie ponúkajú obrázky Zuzany Bočkayovej-Brunckovej (1980). Žiačka profesora Dušana Kállaya sa od ukončenia štúdia na VŠVU aj na Obchodnej fakulte Ekonomickej univerzity v Bratislave (špecializácia na obchod a marketing) venuje knižnej ilustrácii, za ktorú získala viacero ocenení. Nečudo – jej obrázky sú nežné a originálne. Výtvarní experti tvrdia, že svoje rozprávkové kompozície vytvára s barokovým cítením tvaru, svetla i priestoru.
Foto: archív Danubiany
Návštevník jej výstavy žasne nad jej dokonalými ilustráciami rastliniek (z knižky Príbehy Kveťa Herbára), hmyzu, psíkov a rôznych zvieratiek. Výstava je inštalovaná na optimisticky žltých stenách so zväčšenými detailmi jej anjelov – tí sú z fantastických poviedok Petra Chudožilova pre deti. V knižke Príliš mnoho anjelov hrajú hlavnú rolu anjeli strážni, domáci i ďalší, ale dej sa odohráva vo svete nerozprávkovej každodennosti.
Picasso s rybacou kosťou
Nemenej slnečne pôsobia fotky írskeho fotografa Edwarda Quinna z Azúrového pobrežia. Práve tu rodák z Dublinu (1920) fotografoval svojho priateľa Pabla Picassa. Zoznámil sa s ním v roku 1951, svojou prácou si získal maliarovu dôveru a úzko s ním spolupracoval do roku 1972. A tak dnes môžeme pozorovať Picassa pri maľovaní, ako sochára, v keramickej dielni s deťmi, s druhou manželkou Jacqueline Roqueovou, jej dcérou a s obľúbenými zvieratami.
Rozkošná je fotka, kde Picasso obhrýza rybaciu kosť a pri stole ho očami hypnotizuje pes. Picassa síce fotili mnohí slávni fotografi vrátane Henriho Cartiera-Bressona, Roberta Doisneaua či Roberta Capu, no Quinnove fotky sú nearanžované a bezprostredné. Ír mal intuíciu, vedel, ako najlepšie nastaviť kameru, aby výsledkom bolo svedectvo o jedinečnej osobnosti.
