Chcete, aby som vám otázky kládla v češtine?
Nie, nie, hovorte po slovensky. Keby som nerozumel, tak vás „zabrzdím“. (Smiech.)
Pán Mucha, spoločne s vašou mamou, hudobnou skladateľkou Geraldine, ste spoluzakladali Muchovu nadáciu a odvtedy ste už organizovali a otvárali množstvo výstav vášho dedka Alfonsa Muchu. Nie je to už pre vás rutina? Ďalšia a ďalšia výstava… Ako to vnímate?
Chápem, čo sa pýtate. Áno, ľudia mi často hovoria: „Prosím ťa, zas otváraš ďalšiu výstavu, to už musí byť také nudné…“ Otváral som už sto, možno stopäťdesiat Muchových výstav, ale nevnímam to ako rutinu. Predstavte si, že by ste boli dirigentkou, ktorá príde dirigovať orchester do Slovenskej filharmónie, potom do New Yorku či inde. Aj keby išlo stále o tú istú symfóniu, napr. Smetanovu „Má vlast“, vždy to bude iné. Aj koncepcia Muchových výstav sa stále mení. Ja som dirigent, diela môjho dedka sú niečo ako noty. A ich stvárnenie je vždy iné.
Foto: Dávid Popovič
Mnoho ľudí vníma Alfonsa Muchu ako tvorcu plagátov a malieb. Ani nevedia, že aj fotografoval… Na výstave v Piešťanoch sú predovšetkým jeho fotografie. Ak som to správne pochopila, Alfons Mucha fotil a podľa toho neskôr kreslil svoje modelky?
Fotografie boli preňho dôležité aj v rámci inšpirácie, ktorú spomínate, že keď kreslil, použil niekedy fotografie namiesto živých modelov. Ale robil aj dokumentárne fotografie, ale takisto autoportréty. (Na výstave v Piešťanoch možno vidieť aj snímky, ktoré urobil z okna svojho ateliéru – pozn. aut.) Známa je napríklad jeho snímka francúzskeho maliara Paula Gaugina, ktorý hrá na harmóniu v Muchovom ateliéri bez nohavíc. Alfons Mucha si od svojich dvadsiatich rokov požičiaval fotoaparát, pretože vtedy nemal peniaze na to, aby si nejaký kúpil. Vedel, že fotografia raz bude mať veľký význam. Možno neviete, že keď bol už slávnym človekom v Paríži, spoznal sa s bratmi Lumierovcami, ktorí vynašli film a vôbec prvé neverejné predstavenie filmu na svete bolo v jeho parížskom ateliéri. Povedali mu: „Pozri, toto sme vynašli, môžeme ti to ukázať?“ (Auguste a Louis Lumierovci patrili medzi prvých tvorcov filmu, ich snímky boli spočiatku len fotografiou, na ktorej bol zaznamenaný pohyb – pozn. aut.).
Áno, už som si naštudovala, že kreatívny Alfons Mucha tvoril aj nábytok, sochy, interiérové dekorácie, šperky…
A nebol umelec, ktorý by sa zameriaval výlučne len na umenie. Napríklad, keď postavili Eifellovku, mala tam pôvodne stáť len obmedzený čas ako symbol Svetovej výstavy v Paríži, neskôr ju mali zbúrať. Môj dedko povedal, že by to bola škoda a navrhoval, že v hornej výškovej úrovni vytvorí „Pavilón človeka“. Síce sa to nezrealizovalo, ale bol veľmi všestranný tvorca. V dedovi žilo hneď niekoľko umelcov.
Foto: Dávid Popovič
Trúfate si odhadnúť, koľko predmetov vlastní Muchova nadácia? Obrazy, plagáty, busty…
Muchova nadácia, ktorá sa venuje ochrane celistvosti a propagácii umeleckého odkazu diela Alfonsa Muchu, vlastní vyše tritisíc jeho litografických prác, olejomalieb, pastelov, kresieb, fotografií, ale aj nákresov, sôch, kníh a šperkov, akéhokoľvek intelektuálneho majetku, ktorý súvisí s Alfonsom Muchom. V čase, keď už bol slávny a mal peniaze, obklopil sa peknými vecami, nábytkom… Bol taký zberateľ, bol milovníkom „blšákov“ a zhromaždil neskutočné množstvo vecí. A babička nikdy nič nevyhodila, lebo vedela, že to je niečo ako jeho zázemie, ktoré potreboval, aby mohol tvoriť.
Vy ste vyrástli obklopený dedkovými „pokladmi“ v byte na Hradčanoch, je to akoby kópia Muchovho slávneho ateliéru v Paríži… A vždy, keď sa chystá nová výstava, tak máte doma asi všetko „hore nohami“?
No, napríklad najbližšie budeme mať doma „bordel“ kvôli vystave v Austrálii, ktorá bude v Galérii umenia v Novom Južnom Walese. Snažím se „dynamitovať“ (to je špeciálny výraz Johna Muchu vo viacerých rozhovoroch), čiže rozbiť ten zažitý stereotyp, že Mucha robil len plagáty a ukázať aj produktový dizajn, ktorý navrhoval.
Foto: Dávid Popovič
Takže vždy, keď sa koná ďalšia výstava, doma sa všetko prehádže, ale zároveň je to dôvod utrieť prach, nie?
(Smiech.) To nikdy.
Čítala som váš rozhovor s jednou českou redaktorkou, ktorá vás v legendárnom dvojpodlažnom byte na Hradčanoch, kde ste vyrastali do svojich osemnástich rokov, navštívila. Z okien pozeráte na Pražský hrad a okná prepúšťajú svetlo do miestností plných vzácnych predmetov. Za totality sa v ňom odohrávali slávne večierky vášho otca Jiřího.
Dom na Hradčanskom námestí s popisným číslom 6 sa stal domovom mojich rodičov, Jiřího a Geraldiny, v roku 1950, keď nám komunisti zobrali vilu v Bubenči. Chceli tam urobiť diplomatickú štvrť a rodičia hľadali miesto, kde by sme mohli žiť. Previezli sme tam predmety z bubenečskej vily po dedkovi Alfonsovi Muchovi. O niekoľko mesiacov, čo sme sa tam nasťahovali, môjho otca Jiřího zatkli. Prokurátor preňho chcel trest smrti, ale dostal 7 rokov v Jáchymove. Napokon dostal po niekoľkých rokoch milosť od Antonína Zápotockého. Môj dedko Alfons Mucha v tom byte nikdy nebol (zomrel 1939 – pozn. aut.), ale kto v tom dome v minulosti iste žil, bol Jan Nepomucký (český svätec a mučeník, ktorý žil cca v rokoch 1345–1393 – pozn. aut.). Po tej podlahe chodil Jan Nepomucký, ale jeho ducha sa nebojím, hoci ako dieťa som sa tam občas bál. Ten dom je „patlanina“ všetkých štýlov a má podlubie (klenutá stĺpová chodba), ktorého história siaha do roku 1240. Pivnica má 5–6 metrov vysoký stop, pôdorys je niekedy z roku tisíc.
Hore máte starožitnosti po dedkovi, čo máte v pivnici? Víno?
Malo by tam byť! Vidíte? Piešťany, dodajte nejaké!
Foto: Dávid Popovič
Stáva sa ešte občas, že niekto vlastní niečo od vášho dedka Alfonsa Muchu a nie je to vo vašej zbierke? A snažíte sa to získať? Cieľom fondu je rozširovať zbierku, nie?
Občas sa to stane. Viete, aj ľudia, ktorí sa zúčastňujú na aukciách, môžu byť slušní a neslušní. Nedávno mi volal zberateľ z Českej republiky, či neprídem na aukciu, lebo chce kúpiť istú bustu, ktorá patrila môjmu dedkovi. (Išlo o ikonickú plastiku Příroda, bola vystavená na Svetovej výstave v Paríži v roku 1900 so žiarovkou na mieste, kde sa dnes nachádza malachitové vajce – pozn. aut.). Povedal mi: „Ja ti poviem, do akej výšky by som šiel. Ty môžeš ísť s cenou vyššie?“ A ja mu hovorím, áno, môžem ísť trochu vyššie, aby som tú plastiku získal pre našu nadáciu. A on hovorí: „Vieš čo, tak ja nepôjdem proti tebe.“ Keby bol tvrdohlavý, asi by sme ju nezískali. Alebo sa mi stalo, že raz ma kolega v banke upozornil na aukciu, kde sa predávala retiazka ku brošni. Poznali sme brošňu s retiazkou z historickej fotografie. A viete, kde sa našla tá retiazka? V debne s hračkami v detskom kútiku akejsi reštaurácie. To bolo tiež šťastie, že sme to získali.
Vy ste dedka Alfonsa Muchu osobne nezažili, zomrel skôr, ako ste sa narodili. Čo sa však v rodine traduje? Aký bol?
Veľmi pracovitý. Objavil sa na raňajkách a potom až na večeri. Bol aj veľkým vlastencom. Keď bolo 100. výročie Československa, v americkom Chicagu, kde žije veľká československá komunita, odovzdávali sa zlaté medaily potomkom ľudí, ktorí sa významne zaslúžili o vznik Československa. Bol medzi nimi aj Alfons Mucha a zlatú medailu v jeho mene prevzal môj syn Marcus. Mimochodom, do dedkovho ateliéru v Paríži chodil aj Milan Rastislav Štefánik. Poznali sa. (Pozn. red. – v New Yorku na návrh Alfonsa Muchu založili Slovanský výbor. Vtedy sa v ňom zrodila myšlienka vytvoriť Slovanskú epopej, cyklus veľkoformátových obrazov, ktorými chcel zhrnúť dejiny Slovanov. Po vzniku Československa sa stal autorom prvých známok a bankoviek, navrhol aj prvý československý štátny znak atď.).
Dobre, ale ako dieťaťu – kto vám o ňom teda najviac rozprával?
Keď som bol malý, o dedkovi sa veľmi nehovorilo, bol to maloburžoázny umelec. My sme tiež boli vo zvláštnej situácii, lebo ja som vyrastal vo veľkých priestoroch na Hradčanoch, priam v akomsi múzeu, hoci mi to nepripadalo zvláštne. Oproti nám, v Martinskom paláci, tam žilo asi 50 rodín, niektorí v bytoch s jednou izbou a so spoločnými sociálnymi zariadeniami. Priatelili sme sa a životné podmienky a majetky sme nejako neriešili – ale ani dedka Alfonsa a vôbec históriu našej rodiny.
S menom Mucha sa asi vždy nežilo úplne ľahko, preto používate aj priezvisko Omond?
Kedysi som si chcel vybudovať kariéru sám. Navyše meno Mucha sa v Anglicku rôzne komolilo. (Jeho syna Marcusa v Amerike s týmto menom považovali za Mexičana – pozn. aut.). Preto som pre sféru bankovníctva prijal priezvisko Omond, ktoré patrí škótskej rodine mojej matky.
Svojho syna Marcusa ste zavolali z Ameriky, kde mal celkom slušne našliapnuté ako televízny producent. Aby vám pomáhal v Muchovej nadácii. Nebola to preňho príliš veľká obeta, presťahovať sa z Kalifornie do Prahy? Jeho žena aj deti sú Američania.
Marcusa vždy zaujímal pradedov odkaz a jeho dielo. Navyše Morgan Freeman mu vtedy povedal: „Marcus, keby sa to nepodarilo, vráť sa.“ Takže aj dvere do Ameriky ostali pootvorené, žije tam navyše rodina jeho manželky. Marcus to mal v Prahe, v Čechách, vždy veľmi rád. Po revolúcii v roku 1989 sem pravidelne jazdieval za babičkou. Robí to, v čom vidí zmysel, opatruje dedičstvo svojej rodiny, dielo výnimočného človeka. Ale pomáhajú mu aj súrodenci, brat Andrew a sestra Tamsin, ale zo zahraničia.
Čítajte viac Pravnuk slávneho Alfonsa Muchu: Nemám vôbec talent maľovať
V jednom rozhovore ste povedali, že keby ste Muchovu zbierku predali, tak ste bohatý človek. Nenapadlo vám predať ju, odísť niekam na Bora-Bora a do konca života sa tam už len prechádzať po pláži?
(Smiech.) To je vždy otázka. Možnosti sú rôzne. Človek ako fyzická osoba veľa neznamená, raz odíde z tohto sveta. Ale meno, to ostáva. A ja nechcem, aby raz ľudia povedali, že John Mucha to pobabral. Môj otec bol spisovateľ, mama skladateľka, a keď bol otec Jiří vo väzení, ale aj neskôr, nemala ľahký život. Ja a moje deti pracujeme pre nadáciu, ktorej patrónom je členka japonskej kráľovskej rodiny princezná Takamado a ďalší zaujímaví ľudia a kontakty s nimi nás prepájajú a obohacujú náš život. Napokon, inak by sme neboli ani tu, v Piešťanoch. Ľudia tu, na Slovensku, sú srdeční, hodnotím ich na päť hviezdičiek a tento hotel tiež. (Muchovci bývali v hoteli Thermia Palace na Kúpeľnom ostrove – pozn. aut.)
Váš syn Marcus, ktorý je tu tiež s vami, bol v Piešťanoch pred rokom na otváraní vtedajšej Muchovej výstavy Kvetinové svety. Ale vy tu tiež nie ste po prvýkrát.
Hoci som tu pred rokom v máji 2023 na otvorení tej výstavy nebol, som tu po druhýkrát. Bol som tu v septembri 2023 na projekcii koprodukčného dokumentu Svet podľa Muchu. (Bolo to v rámci medzinárodného filmového festivalu Cinematik – pozn. aut.).
Foto: Dávid Popovič
Vy však obyčajne pendlujete medzi Prahou a Londýnom. Narodili ste sa v Londýne, ale vyrástli ste v Čechách a v roku 1966 ste odišli študovať do Británie. Neskôr ako bankár ste z Londýna Československo navštevovali ako britský občan, československé občianstvo vám zobrali. Hoci váš syn Marcus hovorí po česky trochu s ťažkosťami, máte veľmi slušnú češtinu bez akcentu. A zdá sa, že rozumiete aj otázkam v slovenčine.
Viete, keby sa moje deti narodili po revolúcii, určite by sa učili po česky odmalička. Marcus sa začal aktívne učiť po česky až koncom 90. rokov. Ale v minulosti sa mi stávalo, že som išiel v pražskom taxíku a taxikár sa ma spýtal: Vy máte takú mäkkú češtinu. Z ktorej časti Moravy ste? Tá angličtina môj prízvuk „zmoravčuje“.
Je známe, že slávny Muchov obraz, ktorý visí v jedálni hotela Thermia Palace, zlodeji vyrezali príborovým nožom, ukradli ho a neskôr sa našiel. Nebojíte sa, že sa niekto vláme do vášho bytu na Hradčanoch, ktoré je priam múzeom, skladom starožitností a pamiatok po Alfonsovi Muchovi? (Oficiálne Muchovo múzeum je v Prahe na Panskej ulici 7.)
Ten byt sa nachádza v maximálnej bezpečnostnej zóne. Vedľa nás sídli ministerstvo zahraničných vecí, za nami sú kasárne hradnej stráže, blízko býva prezident, oproti je Hrad. Máme bezpečnostné opatrenia, pravidelne sa robia testy, čo urobiť, ak by vznikol požiar, ak by niečo zaplavila voda a podobne. Keby sa niečo stalo, polícia je tam v priebehu niekoľkých minút. Omnoho väčším rizikom sú výstavy, keď dedkova tvorba odchádza niekam do sveta a hrozí poškodenie vecí počas presunov v lietadlách a podobne.
Keďže v tom byte žijete, čo z vecí Alfonsa Muchu používate aktívne, vo všednom živote? Na slávnom harmóniu, za ktorým sedel Gaugain bez nohavíc, asi nehrávate.
(Rozmýšľa.) Nie, harmónium je hrozne krehké. Ale viete, čo? Po dedkovi používam strieborné vidličky. Každý deň. A umývam ich ručne!
