Ivan Ouhel, ktorý žil v rokoch 1945 až 2021, patrí medzi významných českých maliarov, kresliarov a grafikov druhej polovice 20. a začiatku 21. storočia.
Ouhel pravidelne vystavoval v Česku i v zahraničí, zúčastnil sa dvakrát na Bienále v Benátkach (1984 a 1988), jeho diela sú aj v Národnej galérii Praha.
Bol členom voľného združenia výtvarníkov 12/15 Pozdě, ale přece, kam patrili aj Načeradský, Sopko, Gebauer, Rittstein a iní. Bol tiež členom Umeleckej besedy.

Ouhel a Slovensko
Hoci Ouhel žil a tvoril v Prahe, jeho hlavným motívom bola figúra a krajina. Ouhel však interpretáciu krajiny obohatil o citlivý intuitívny až intímny rozmer. Často staval na kontraste farieb a tvaroslovia.
Získal veľa ocenení a v roku 2009 mu vyšla rozsiahla štvordielna monografia. Na aktuálnej prestížnej expozícii 1939–2021: Konec černobílé doby v Národnej galérii v Prahe je zastúpený dielom Figura, olejom z roku 1979.
"Škoda, že na Slovensku sa diela Ivana Ouhela v galériách nevyskytujú a ak sú aj zastúpené v kolekciách súkromných zberateľov, tak len sporadicky. Neexistujú o tom dostatočné informácie. Pritom vzťah maliara k Slovensku možno vybadať nielen v jeho tvorbe, ale aj v životopise.

Asi nie je náhoda, že jedno z najoceňovanejších Ouhelových diel má názov Slovensko. Navyše, na Medzinárodnom bienále maľby v Košiciach (1988) získal umeleckú cenu za diela Mátožný kopec a Barokový chrám," hovorí kurátor Prokeš.
Ouhel, ktorého, ako sme už spomínali, okrem figúry fascinoval aj pohľad na krajinu, sa dôverne zoznamoval so Slovenskom už ako mladík. Ešte počas štúdií na Akadémii výtvarných umení v Prahe (1968 až 1974) bol maľovať v Tatrách. Slovensko poznal, rovnako ako ateliéry viacerých slovenských kolegov (Tóth, Sikora, Hulík).
„Po Slovensku cestoval s Ivom Janouškom a s ďalšími kolegami. Žartom by sme na tomto mieste mohli konštatovať, že asi nebude náhoda, ak jeho ateliér v Prahe sídlil na ulici Košická,“ poznamenáva kurátor Mach.

Rytmy sú aj hudba
Väčšina v Bratislave vystavených diel pochádza z majetku rodiny autora. Buď neboli nikdy vystavené, alebo ich verejnosť mohla obdivovať veľmi vzácne. Táto jedinečná kolekcia je doplnená unikátnym výberom zo súkromných zbierok. Názov Rytmy zase odkazuje nielen na špecifiká výtvarného jazyka Ivana Ouhela, ale aj na jeho vrúcnu lásku k hudbe.
Vyrastal ňou obklopený od malička; jeho otec hral na fagote a bol členom Symfonického orchestra Československého rozhlasu, najskôr v Košiciach, potom v Ostrave a Prahe. Syn Ivan hral na viacerých hudobných nástrojoch, ba dokonca v mladosti vážne uvažoval o tom, že sa bude venovať hudobnej kariére profesionálne.
"Výstava tohto výtvarníka obohacuje teda aj veľkolepé oslavy v Roku českej hudby, keď si pripomíname 200. výročie narodenia Bedřicha Smetanu a ďalších velikánov českej hudby,“ spresňuje Monika Koblerová, riaditeľka Českého centra.

"Výstava Ivana Ouhela v Galérii Českého centra v Bratislave má však najmä pripomenúť vzácneho umelca ešte pred výročím jeho nedožitých 80. narodenín, ako aj unikátnu spoločnú históriu dvoch susedných a spriatelených národov.
Po mimoriadne divácky a mediálne úspešnej výstave Načeradský v Bratislave, ktorá bola vlani, je táto výstava diel Ivana Ouhela s názvom Rytmy ďalšou veľkou kultúrnou udalosťou,“ dopĺňa veľvyslanec Rudolf Jindrák.
„A či sme sa zhodli pri výbere diel?“ reaguje Jakub Prokeš na otázku o spolupráci medzi českým a slovenským kurátorom. "Nielenže sme sa zhodli. Navzájom sa aj ustavične povzbudzujeme a dopĺňame, neprestajne sa podpichujeme a v dobrej nálade postrkávame k cieľu. Rozumieme si. Petr Mach je v Česku uznávaný kurátor a rešpektovaný odborník. Nesmierne si vážim, že spolupracujeme.

Teší ma, že po vlaňajšej veľmi úspešnej výstave Načeradský v Bratislave spolu robíme na druhom projekte a dokonca už chystáme ďalší na rok 2025. Dôležitá je naša motivácia a tou je radosť – radosť zo silného umenia, z možnosti vystaviť ho a urobiť tak radosť ďalším ľuďom.
Výstava Ivana Ouhela Rytmy vznikla náhodou, najprv to bola stručná myšlienka v messengerovej komunikácii v mobile. Bavilo nás rozvíjať ju, hrať sa s ňou. Až sme si po pár minútach uvedomili: Pozor! Máme dobrý projekt. Poďme ho aj robiť, stálo by to za to! Okamžite sme si rozdelili úlohy a už to išlo."