Vaše dielo sa stalo symbolom tohtoročných Bratislavských hudobných slávností. Ako vzniklo?
Hudba ma sprevádza celou mojou tvorbou už od mladosti, veď som vyrastal ako rocker. V čase kvetinovej alternatívy koncom 60. rokov som začal privoniavať k populárnej hudbe, ktorú hrali Jethro Tull, Rolling Stones, Deep Purple. Mal som šťastie, že som sa s hudbou stretával nielen ako jej konzument, ale aj ako priateľ mnohých hudobných umelcov. Vyrastal som na jednej ulici s Janom Balážom z Elánu, môj švagor je Peťo Lipa, spoznal som Paliho Hammela, Kamila Peteraja, sopranistka Adriana Kučerová aj Boris Filan sú moji priatelia a medzi hudobníkmi je ich ešte viac. Roky som robil cenu pre najlepší jazzový hudobný album Esprit.
Počúvate hudbu, aj keď tvoríte? Čo vás inšpirovalo pri tvorbe Violky?
V ateliéri si vždy pustím hudbu, ktorá ma má naladiť, programovo si vyhľadám takú, o ktorej predpokladám, že ma bude inšpirovať vytvoriť sochu, ktorú práve robím. Na koncertoch ma fascinovalo, že najkrajšia žena z celého orchestra bola v deväťdesiatich percentách prípadov vždy violončelistka. Ten sexuálny náboj, ktorý vzniká pri maznaní sa s hudobným nástrojom, vo mne vyvolával rôzne predstavy a takto vznikol „kentaur“, niečo medzi krásnym ženským telom a krásnym hudobným nástrojom. Violončelo má úžasný tvar, je to socha sama osebe. Prvú takú sochu som robil, myslím, v roku 1986 na výstavu Tvorba mladých a odvtedy sa k nej vraciam vždy, keď sa dostanem k nejakému zaujímavému kusu zničených huslí, ktorý mi prinesú priatelia. Napríklad Silvia Šarköziová, ktorá je tiež úžasná violončelistka. Devastovať hudobný nástroj kvôli soche by mi nedalo, ale keď sa už niekto pobije a zničí pritom nástroj, rád ho použijem.
Foto: BHS
To je váš typický spôsob práce?
Áno, volá sa to „ready made“ a znamená to, že takmer vždy pri tvorbe využijem nejakú skutočnú súčiastku z konkrétneho stroja, prístroja alebo hudobného nástroja. Lenže teraz, pri Violke, ktorá je na plagáte BHS, som hlavu a krk robil sám, chcel som si vyskúšať, ako sa to robí. <ot>Vravíte, že si vždy v ateliéri púšťate hudbu. Čo ste počúvali pri Violke? <AN>Bolo to počas covidu, vtedy mi prvá uzávera konvenovala, lebo som našiel starú debničku ešte z čias mojich štúdií na „umprumke“ v Prahe. Dostal som „náboj“, inšpiráciu ako zamladi a pustil som sa do Violky. A pustil som si k tomu Edvarda Hagerupa Griega a jeho Peera Gynta. Názov sochy Violka spája ženské meno a nástroj. Ale žiadnu konkrétnu ženu Violku nepoznám, zatiaľ som ešte žiadnu nestretol.
Čítajte viac Juraj Čutek a Ivan Pavle milujú africké sochy
Kto vás priviedol ku klasickej hudbe?
Otec. Bol slávny sochár, patril do skupiny Mikuláša Galandu a v nazeraní na kultúru bol veľmi zaujímavý chlapík. Ako rebel 60. rokov mal počas normalizácie peklo, zle to znášal, doma sme boli chudobní… Ale milovali ho všetky spolužiačky mojej sestry, veď si predstavte otca, ktorý má tričko zo Stefanela a džínsy so zipsom na spodku nohavíc – vtedy to bola móda, že sa na spodok nohavíc prišíval zips, aby sa nerozstrapkali a vydržali dlhšie – a k tomu počúva Deep Purple a veci, ktoré sme my „žrali“. Zároveň si však púšťal Chopina a veľmi rád chodil do opery, aj mňa brával na detské predstavenia v Národnom divadle, s ním som videl napríklad hudobnú rozprávku Peter a vlk a iné klasické diela. Vedel aj spievať, miloval Toscu.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Aj vy si v ateliéri spievate? Alebo aj verejne?
Áno, dokonca aj medzi priateľmi a hovoria, že to nie je celkom falošne, dovolia mi spievať…Teraz ideme sa výtvarné sympózium na Haburu, to je ďaleký severovýchod Slovenska, pred siedmimi či ôsmimi rokmi som tam robil štyri a pol metrovú sochu svätého Michala pred kostol a na pravoslávnej omši ľudia nádherne spievali! Z kravína sme potom spravili super koncertnú sálu a minulý rok som tam dotiahol Janka Baláža aj Modus. Janko mal deň predtým narodeniny a v Habure mu tristo ľudí zaspievalo rusínsku blahoprajnú pesničku. Keď znelo trojhlasne Mnogaja blagaja leta, až mu tiekli slzy od dojatia do narodeninovej torty. Občas tam príde niekto miestny s harmonikou a tiež je to pekné. Autentická hudba ma napĺňa najviac. Keď som bol mladý, chodieval som na čundre, hrali sme na gitare a spievali české trampské pesničky. Takže hudba ma sprevádza celý život. Ľudovú hudbu som najprv neznášal, lebo nám ju nanucovali namiesto tej americkej rockovej, ktorú sme mali radi. V rádiu púšťali napríklad koncertné prevedenie K horám, chlapci, k horám od Tibora Andrašovana a podobné diela – dnes už viem, že sú to úžasné veci, ale vtedy som hádzal papuču do rozhlasu po drôte, aby už stíchol… S ľudovkami som teda bol v antagonistickom vzťahu, ale nakoniec som pre ľudové hudby z Podpoľania roky robil obaly na cédečká, maľoval som ich v rozpuku. Dnes si vážim každý hudobný prejav, aj dychovku, čokoľvek. Najbližší mi je asi jazz, ale sú to milimetrové rozdiely.
Foto: TASR, Dano Veselský
Čítajte viac Sochy Juraja Čuteka má kráľovná Alžbeta aj monacký princ Albert II. Prečo sochár potreboval povolenie na pobyt v zoo?
Z toho, čo hovoríte, je pre vás hudba nielen inšpirácia, ale aj sloboda – čo ešte pre vás znamená?
Je to sloboda, ako hovoríte, ale hlavne odosobnenie od reálneho sveta. Keď tvorím, potrebujem sa dostať do nejakej inej hladiny vnímania, kde mozog pracuje iným spôsobom. A hudba ma tam dostane. Keď si pustím hudbu a začnem tvoriť niečo, čo ma baví, nič iné neexistuje, ani hlad ani smäd, svet okolo neexistuje. Je v tom sloboda, ale aj tranz či niečo podobné. Aj keď robím s reťazovou pílou, počúvam pritom hudbu. Musím si pritom chrániť sluch a mám také slúchadlá, ktoré mi cez bluetooth hrajú hudbu. Vtedy som ponorený v inom svete a nikto ma nesmie vyrušiť tak, že ma bude tľapkať po pleci. Musí sa postaviť predo mňa a mávať, inak sa človek s pílkou v ruke strhne a môže sa stať nešťastie. Raz sa mi to stalo vo Francúzsku na sympóziu, ale našťastie sme boli vybavení aj špeciálnym odevom. Zarezal by som si do nohy, takto ma zachránili tie špeciálne nohavice, ktoré zabrzdili pílku. To je memento, že umelec, keď tvorí, žije v inom svete.
