Polovicu vylúčených žiakov zavraždili
„Výstava sa začala ako školský projekt počas covidu. Kolega vtedy našiel knihu Záblesky v temnote od Robiho Bornsteina, bývalého žiaka nášho gymnázia, v ktorej si na svoju školu spomína. V tom čase už mal 94 rokov, ale súhlasil s on-line hodinou s našimi žiakmi. Ja som učila kvartu dejepis a intenzívne sme sa na tento rozhovor pripravovali. To vlastne odštartovalo celý projekt,“ hovorí Ľudmila Kónyová z prešovského evanjelického gymnázia.
V školskom roku 1939 – 1940 v kolégiu študovalo ešte 392 žiakov: 151 evanjelikov, 140 katolíkov a 102 židov. Na jeseň, po vládnom nariadení z 28. augusta 1940 o vylúčení Židov zo všetkých škôl a učebných ústavov, okrem škôl ľudových, už žiaci židovského pôvodu do gymnázia nenastúpiť nemohli. Robert Bornstein mal nastúpiť do kvarty. Jeho rodina patrila k ortodoxným židom, bývali v Prešove, kde mali starí rodičia železiarstvo a obchod so zmiešaným tovarom. V triede, ktorú navštevoval Robert, bolo 31 žiakov, z toho 14 židov – 7 ortodoxných a 7 neologických. Holokaust z rodiny prežil len on a sestra Marta, ktorá chodila do školy o ročník vyššie.
Učitelia a žiaci evanjelického gymnázia v Prešove približujú ťažké osudy bývalých žiakov školy.
"Počas výskumu sme zistili, že žiakov, ktorí boli v roku 1940 na základe nariadení vlády slovenského štátu z gymnázia vylúčení, bolo, samozrejme, oveľa viac a ich osudy boli rôzne. Mnohí bývalí žiaci prešovského gymnázia sa následne dostali do koncentračných táborov, šesť našich dievčat bolo vypravených do Osvienčimu hneď v prvom transporte z Popradu 25. marca 1942. Podarilo sa nám zistiť, že 50 z celkovo 102 vylúčených žiakov bolo počas 2. svetovej vojny zavraždených,“ uviedol učiteľ Evanjelického kolegiálneho gymnázia v Prešove a spoluautor projektu Miroslav Čurlík.
Foto: Pravda, Lubos Pilc
Vnímajme, čo sa deje
Vtedajšie protižidovské nariadenia boli v príkrom rozpore s demokratickým duchom školy. „Evanjelické kolegiálne gymnázium v Prešove bolo založené a v roku 1667 a pretrvalo až do obdobia prvej Československej republiky. Konfesionálna štruktúra bola rôznorodá, podobala sa celej prvej republike. Vyučovali tu českí aj slovenskí profesori, škola poskytovala štandardné klasické vzdelanie, ku ktorému patrila aj gréčtina a latinčina. Preto na našom gymnáziu študovalo veľa neologických aj ortodoxných židov medzi evanjelikmi aj katolíkmi a cítili sa medzi nimi dobre. Žiaľ, s nástupom slovenského štátu sa už vzdelávať nemohli,“ vysvetľuje Miroslav Čurlík.
Foto: Pravda, Lubos Pilc
„Naša škola sídli na Námestí legionárov, z jednej strany máme Štefánikovu ulicu, z druhej Masarykovu, aj v tom sa symbolicky odráža demokratický duch, ktorý sa snažíme udržiavať aj v dnešných časoch. Aj týmto projektom chceme ukázať, aké dôležité je rozprávať sa o tom, čo sa stalo, aby sa podobné tragédie neopakovali. Nechceme históriu meniť, ale aby ona menila nás. Aby sme vnímali, čo sa okolo nás deje, tlmili pocity nenávisti či arogancie, s ktorými sa stretávame aj v dnešnej spoločnosti. Preto sú súčasťou našej výstavy aj príbehy ľudí zo súčasnosti, ktorí to v živote nemajú ľahké. Študenti robili rozhovor s bezdomovcom, Ukrajinkou, s Maďarom, so Židovkou, s Rómkou, členom LGBTI komunity, aby sme sa vedeli navzájom lepšie tolerovať a prijať takí, akí sme,“ uzatvára Ľudmila Kónyová.
Učitelia a žiaci na projekte spolupracovali s Múzeom holokaustu v Seredi aj s organizáciou Claimce Conference a riaditeľkou Kompenzačných programov pre preživších holokaust v Izraeli a vo východnej Európe Andreou Haas. Zaujímali ich osudy viacerých bývalých žiakov školy.
Foto: Pravda, Lubos Pilc
Žiaci a učitelia Evanjelického kolegiálneho gymnázia zistili, že do rovnakej triedy ako Bornstein chodila i Gertrúda Herzová z Plavnice a patrila k najlepším žiačkam školy. Kontaktovali jej potomkov, žijúcich v Bratislave a dozvedeli sa, že 2. svetovú vojnu Gertrúda prežila spolu so sestrou Zuzanou, ktorá v rokoch 1939 – 1940 stihla na gymnáziu ešte zmaturovať. Ich brat Ľudovít, vylúčený zo VII. triedy rok pred maturitou, zomrel počas Slovenského národného povstania. Rodina dodnes nepozná miesto, kde je jeho hrob. Ďalšou z identifikovaných žiačok gymnázia bola Agneša Kalinová, rod. Farkašová, neskôr známa ako novinárka, prekladateľka a prvá výrazná filmová kritička aj známa hlásateľka Rádia Slobodná Európa. Spomienky na Prešov a školu počas vojny zachytila v knihe Mojich 7 životov.
Na otvorenie výstavy prišla aj Eva Faklová, ktorej mama Elena Faklová, rodená Maradíková na prešovskom gymnáziu v čase protižidovských nariadení študovala. „Mamička bola evanjelička a v triede mala aj židovské spolužiačky a priateľky. Často nám o škole hovorila, často na tie časy spomínala, pred vojnou pekné, potom ťažké,“ hovorí, keď ukazuje na poslednú spoločnú triednu fotografiu, ktorá celej výstave dominuje. Pochádza zo školského roku 1939 – 1940. Viac sa už všetci v triede nestretli.
