Kateřina Handlová je zo sklárskej rodiny, obaja rodičia sa venovali tavenej plastike, sklo akoby jej bolo súdené. "Narodila som sa v Prahe a keď som bola malá, rodičia hľadali chalupu, ktorá by slúžila aj ako ateliér. Keď študovali na UMPRUM (Vysokej škole uměleckoprůmyslovej) u Stanislava Libenského, cestovali do Crystalexu do Nového Boru, srdca sklárskeho priemyslu.
Nakoniec sme sa do tohto sklárskeho kraja presťahovali nadobro. Tam som vyrástla, medzi sklom som sa pohybovala od detstva, v sklárskej hute som bola prvýkrát asi ako štvorročná. Rada som sa rozprávala so sklármi a pozorovala ich pri práci. Fascinovala ma premena rozžeravenej matérie na krehký sklenený objekt," začína svoj príbeh dizajnérka.
Stretli sme sa v centre Prahy, neďaleko kubistického nájomného domu Diamant, ktorý v roku 1912 navrhol architekt Emil Králíček. Dnes jeden z apartmánov v ňom slúži ako showroom českého výrobcu svietidiel značky Bomma, pre ktorý Kateřina Handlová tiež navrhuje, takže v ňom nájdeme aj jej diela – napríklad lampu s pásikmi kože nazvanú The Tied Up Romance.
Foto: Pavel Urbánek
Ale tam nás Kateřina zoberie po tom, čo nám, sediac pri káve pod gaštanmi, porozpráva svoj príbeh. Je horúci letný deň, máme za sebou exkurziu v nižborskej sklárni, kde sme videli, ako sklári vytvárajú diela podľa jej návrhov. Brusič Jarda nám zapózoval aj s Kateřininou nežne ružovou vázou Rei z kolekcie Hero.ine…
Foto: Katarína Sedláková
Svetlá ju zaviedli do Dubaja
„Rodičia do mňa vkladali nádeje, že budem v skle pokračovať. Chceli, aby som študovala v Železnom Brode ako oni a potom šla na UMPRUM. Aj som to tak urobila. Chcela som splniť ich želanie, aj sa mi to páčilo. Na strednej škole som študovala šperk a sklenenú bižutériu. Lákala ma aj Vysoká škola chemicko-technologická, lebo ma veľmi bavila chémia a technológia skla. Nakoniec som sa však hlásila na UMPRUM k sklárskemu výtvarníkovi Vladimírovi Kopeckému. Skúšky som urobila až na druhýkrát,“ smeje sa.
Po roku strávenom v Ústí nad Labem ju na UMPRUM prijali, no Kopeckého medzičasom nahradil popredný český výtvarník Rony Plesl, rodák z Jablonca nad Nisou. Okrem iného navrhol poháre pre Budějovický Budvar, Plzeňský Prazdroj a minerálne vody Mattoni. Za svoju prácu získal veľa ocenení – Good Design Award, Red Dot Award, Czech Grand Design a ďalšie.
Katka Handlová rozpráva, ako sa s príchodom Ronyho Plesla zmenilo aj jej smerovanie: „Rony je skôr dizajnér a k tomu od prvého ročníka viedol aj nás študentov. Počas školy som absolvovala niekoľko stáží, bola som u Evy Eisler v ateliéri kovu, v Štrasburgu som sa rok venovala porcelánu. Keď som robila diplomovku, chcela som vyskúšať niečo nové a rozhodla som sa pre svietidlá.“
Do diplomovky sa premietol aj jej záujem o módu – má rada návrhárov ako Alexander McQueen či Elsa Schiaparelli – ale aj o subkultúry, fotografie japonského umelca Nobujošiho Arakiho a inšpirovala ju kniha Fetishism in Fashion (Fetišizmus v móde). Vznikli tak dva súbory bondážových svietidiel Shibari a The Tied Up Romance. Katka pokračuje: „Zhodou okolností práve vtedy prišla na školu ponuka od firmy Preciosa, že by podporili niekoho, kto sa bude venovať svetlám. Preciosa bola pre mňa zásadná – svetlá ma začali baviť. Bola som aj na stáži v holandskom Eindhovene. Po návrate som si však nevedela nájsť prácu, pracovala som ako asistentka kostýmového výtvarníka pre film.“
Foto: Štěpán Lohr
Asi po roku a pol dostala výtvarníčka ponuku z firmy Lasvit, ktorú zaujala jej diplomovka (svietidlá začala vyrábať spoločnosť Bomma) a práve vyberali niekoho na prácu do Dubaja. „To sa mi zdalo zaujímavé, vyhrala som výberové konanie. Nastúpila som do Lasvitu a po trojmesačnej skúšobnej lehote som odišla do emirátov.“ S takou skratkou sa neuspokojím, takže sa výtvarníčky pýtam, čím v Dubaji zaujala.
Smeje sa: „Nechala som si to na poslednú chvíľu. Jedno zadanie znelo Modlitebňa v Dubaji, druhé Súkromná rezidencia v Londýne. Na obe mi ostali asi tri dni, ani som si to poriadne neprečítala, rýchlo som to urobila a poslala. A oni boli úplne nadšení, že som urobila obe zadania. Ukázalo sa, že som mala pracovať len na jednom a takto som pôsobila ako úžasne schopná a snaživá, takže som súťaž vyhrala. Hlavne sa im páčil môj dizajn. Dostala som zadané rozmery, v Londýne som mala riešiť dynamické nasvietenie domu zberateľa umenia. V Dubaji som mala urobiť stropné svetlá vychádzajúce z tradičnej kultúry. Využila som tradičné arabské ornamenty z mašrabíje,“ sype zo seba umelkyňa.
Mašrabíja je arabská ozdobná mreža z tyčí, ktoré sú zostavené do rôznych zložitých geometrických obrazcov. Slúži na osvetlenie priestoru, cirkuláciu vzduchu a chráni pred slnečným žiarením. Ako zástena poskytuje diskrétne a nerušené pozorovanie diania za ňou. V učení islamu predstavuje jasné rozdelenie medzi verejnými, poloverejnými a súkromnými priestormi domu.
Ako sa výtvarníčka cítila v Dubaji? „Mala som tam úspech, robila som na veľkých projektoch, bolo to skvelé, ale aj náročné, a cítila som veľký tlak. Na druhej strane to pre mňa bola zásadná skúsenosť, chodila som na mítingy s klientmi a architektami. Lenže pobočky museli plniť plány a dizajnéri museli mať čo najviac potvrdených projektov, aby splnili plány. Obchodníci na nás tlačili, pritom bol tlak aj na originalitu, profesionalitu a na čas. Najskôr som robila jeden projekt týždenne, potom dva, tri. Vydržala som to tri roky.“
Foto: Igor Zacharov
Z púšte do krištáľových hôr
Nevrátila sa však do Česka, pretože dostala ponuku od firmy Swarovski. Takže púšť vymenila za rakúske hory. „V Innsbrucku to bola tiež skvelá skúsenosť, lenže prišla pandémia covidu. Všetko síce skvele šliapalo, ale firma dostala nové vedenie. Marketingová riaditeľka sa rozhodla, že namiesto rôznych retiazok sa Swarovski bude venovať skôr drahým šperkom. Zrušili veľa oddelení a sústredili sa len na jeden segment. Takže zrušili aj oddelenie osvetľovacích komponentov. Odišla som po roku a pol a pracovala pre Lasvit. Až ma jedného dňa oslovil Martin Wichterle s ponukou pracovať pre skláreň Rückl, vraj ma odporučil môj profesor Rony Plesl. Začala som tam v septembri 2022.“
Tu treba dodať, že geológ Martin Wichterle je vnukom slávneho vynálezcu kontaktných šošoviek Otta Wichterleho. Kúpil rodinnú značku Wikov, má podiel v sklárňach Bomma a Rückl Crystal. Boli pre Wichterleho dôležité dizajnérkine zahraničné skúsenosti?
„Bez toho, čo som zažila v Dubaji, by som asi moju dnešnú pozíciu nevedela zvládnuť. Bolo to veľmi zásadné, vo firme Swarovski som šéfovala dizajnu, riešila som aj manažérske úlohy. Bez toho by som nevedela, čo presne znamená pozícia kreatívnej riaditeľky. Študovala som na sklárskej strednej škole, čiže poznám sklárske techniky. Ovládam brúsenie, venovala som sa sklárskej bižutérii, prešla som si všetkým možným. Na vysokej škole sme si niečo robili sami, niečo sme si dali vyrobiť. Viem robiť tavené plastiky, vyrobiť si formu, ale dnes navrhujem – pričom je dôležité ovládať technológie, aby som vedela, aké sú možnosti. Chodievam na vzorovanie, kontrolujem, keď sa výrobky fúkajú a pri brúsení som celý čas. Pri výrobe prvých prototypov sa pozerám sklárom pod ruky,“ odpovedá.
Namiesto klasiky Hero.ine
Zaujíma ma, ako sklári reagujú na Katkine návrhy. Zasa sa smeje: „Oni veľa nehovoria, ale brusiči sú radi, je to pre nich výzva a vystúpenie z každodennej rutiny, baví ich to. Viete, každý brusič je dobrý v niečom inom, Kristián je výborný na geometrické veci, s Jardom je radosť vyvíjať niečo nové, je dobrý na voľnejšie, organické tvary. Vybrúsiť jednu vázu mu trvá asi päť hodín.“
A koľko trvá dizajnérke veci navrhnúť? „Zložitá otázka, keď robím nové kolekcie, na návrhoch pracujem niekoľko mesiacov. Keď som prijala ponuku ísť do Rücklu, došlo mi, že brúsenému sklu som sa nikdy predtým nevenovala, že o ňom nič neviem. Bola to veľká výzva, ale aspoň som nebola zaťažená tým, ako sa to má robiť. Hľadala som svoj originálny prístup. Myslím, že všetci máme trochu ambivalentný vzťah k tradičnému brúsenému krištáľu, poznáme ho z vitrín od babičiek. Vychádzala som z toho, ale musela som sa vyhnúť nude. Potrebovala som nájsť štýl brúseného skla, ktoré bude rezonovať s mojím cítením, bude svieže. Náročné bolo, že som do Rücklu nastúpila po Ronym Pleslovi, mojom profesorovi z vysokej školy.“
Prečo? „Keď Martin Wichterle kúpil skláreň, robil Rony rebranding a nastavil novú vizualitu značky. Vedela som, že na to musím nadviazať, zároveň má značka vybudovanú istú základňu zákazníkov, ktorým sa veci z Rücklu páčia. Rony ma odporučil, ale poznali sme sa aj s Martinom Wichterlem, lebo pracujem aj pre značku Bomma,“ vysvetľuje.
Ako teda hľadala svoj štýl v Rückle? „Zistila som, že ma zaujíma nepravidelnosť a skôr organické tvary, výbrus, ktorý pripomína ťah štetcom. Rony do výbrusu dával svoje posolstvá ako srdiečka. Do skla sa dá vniesť istá haptická stopa. Zobrala som klasický výbrus a naddimenzovala som ho, čím získal súčasnú podobu.“ A potom Katka opisuje, že všetky jej návrhy pre Bommu alebo Rückl odrážajú niečo, čo prežíva.
Foto: Igor Zacharov
Prvú kolekciu ručne fúkaných váz, mís, svietnikov a pohárov s unikátnym výbrusom a v niekoľkých farbách a veľkostiach nazvala Hero.ine. Venovala ju silným ženám, ktoré ju v živote inšpirovali, či už svojím príbehom, alebo odvahou.
„Heroine po anglicky znamená hrdinka. Váza priestor, kam ju dáte, pozdvihne. Do váz sa dávajú kvetiny, ktoré si buď kupujeme sami, alebo ich dostaneme, buď že sa nám niečo podarilo, prekonali sme chorobu, porodili dieťa, urobili skúšku, ktorá vyžadovala odvahu. A pokiaľ ide o ženy, inšpirovali ma módne návrhárky ako Coco Chanel či Vivienne Westwood, architektka Věra Machoninová (tvorila v štýle brutalizmu, známy je jej návrh obchodného domu Kotva v Prahe), japonská návrhárka Rei Kawakubo, ktorá prišla ako prvá s konceptom unisexovej módy, operná speváčka Ema Destinnová, prvá víťazka Veľkej pardubickej steeplechase Lata Brandisová…“
Medaily ako z ľadu
Na nedávnych majstrovstvách sveta v hokeji, ktoré sa konali v máji v Prahe a Ostrave, sa zviditeľnila aj Katka Handlová. A opäť to súvisí so sklom, pretože práve z neho talentovaná dizajnérka vytvorila medaily pre hokejistov. Ako k tejto pozoruhodnej zákazke prišla?
Foto: archív Kateřiny Handlovej
„Na medaily sa robil tender, kam sa prihlásila aj firma Kolektiv Ateliers z Nového Boru. Občas pre nich robím inštalácie, tak ma oslovili, či to nechcem skúsiť. Zdalo sa mi to veľmi zaujímavé. Pri rešeršovaní som zistila, že sa mi doterajšie medaily vôbec nepáčia. Moja voľba bola jasná: sklo.“ Bolo to azda v zadaní? Kdeže, namietne výtvarníčka. V zadaní bola len povinnosť stvárniť na medailách hostiteľskú krajinu, teda Českú republiku, a hokej. "Hovorila som si, že české sklo je pre náš štát absolútne signifikantné. Český krištáľ a hokej sú vo svete pojmy. Nechcela som použiť prvoplánovo hokejku či hokejistov. Zrazu mi došlo, že sklo predsa jasne vyzerá ako zamrznutá ľadová hracia plocha.
Prekvapilo ma, že to ešte nikto nepoužil, veď sa to samo ponúka. Tým, že sa venujem brúsenému sklu, bolo jasné, že využijem aj rezy – čím som na medaily dostala dynamiku hokeja. Telo medaily pripomína rozkorčuľovaný ľad. Aby bolo sklo medaily chránené, má obrúčku v zlatej, bronzovej a striebornej farbe – navyše to pripomína mantinely, ktoré chránia hráčov i divákov. Tým som na medaily dostala ďalší element. Ešte bolo treba použiť českú trikolóru a zdalo sa mi pekné, že by každá medaila mala svoju farbu a keď sa poskladajú dokopy, vznikne trikolóra. Zároveň to symbolizovalo komunitu, ako sa všetci počas hrania hokeja spoja."
Foto: archív Kateřiny Handlovej
Musíme sa, samozrejme, Kateřiny opýtať na jej vzťah k hokeju. Odmalička vraj s bratom sledovala NHL a majstrovstvá sveta. „Dúfala som, že Česi získajú medailu, ale aj tak ma to prekvapilo. Keď bola tlačovka, hovorila som, že zlaté medaily majú červenú stuhu, aby pasovali k našim českým dresom. Vtedy som netušila, že budeme hrať so Švajčiarmi. Bola som na zápase Česko-Fínsko. Keďže som robila medaily, dostala som sa na tento zápas, čo by sa mi inak nepodarilo a stúpla som tak v bratových očiach, že som ho vzala na hokej. Brat bol zrazu rád, že ma má,“ smeje sa.
Práve pri tomto zápase jej napadlo, že by to Čechom mohlo vyjsť, zdali sa jej rýchli a dynamickí. Jej nevšedné medaily má aj český prezident. Po majstrovstvách sa Kateřine ozvalo veľa ľudí, že by ich chceli vlastniť. „Moja autorská súprava poputuje do rôznych múzeí, je o ňu záujem. Dizajn však už nepatrí mne, ale hokejovému zväzu, takže všetko, čo sa s medailami deje, musí schváliť hokejový zväz.“ Ešte nás zaujíma, či aj brat je výtvarník. Nie je, pracuje pre škodovku, kde vyvíja systém do áut. A čo na Katkine úspechy hovoria jej rodičia? „Dnes sa tešia, ale zároveň sú aj najväčšími kritikmi. Otec má pocit, že keď sa veľa chváli, škodí to. Ale, samozrejme, sú radi, že sa mi darí,“ odpovedá Handlová.
Doma má papierové lampy
Počúvajúc Katkin príbeh nás zaujíma, či žien sklárok pribúda. „Áno, ale v sklárni pracujú hlavne muži, lebo je to náročné remeslo. Ženy sa venujú maľovaniu či rytiu, ale brusiči sú hlavne muži. Pokiaľ ide o dizajn, už aj na UMPRUM je asi polovica žien. Kreatívnych riaditeliek je však málo, okrem mňa ešte Lucie Koldová, ktorá pracuje vo firme Brokis.“
Dôvod? Podľa Katky Handlovej ženy zbrzdí materstvo. „Aj ja som chcela mať deti okolo tridsiatky, no keby som ich mala, asi by som dnes kreatívnou riaditeľkou Rücklu nebola,“ hovorí otvorene. Pritom v arabských krajinách ženy ako dizajnérky akceptovali? Záleží na krajine, vysvetľuje Kateřina. „Keď sme cestovali do Kataru, museli sme mať so sebou muža, bolo to pre Katarčanov potvrdením, že nás môžu brať vážne. V emirátoch sme tiež nemali žiadny problém. Moja skúsenosť na Blízkom východe bola neskutočne pozitívna. Za celý čas som nemala pocit, že by sa ku mne niekto správal zle – asi aj preto, že som biela Európanka, mala som inú pozíciu. Máme silný pas, to bolo dôležité. Aj v Kuvajte, kam sme s kolegyňou leteli na mítingy, nás na letisku pustili dopredu, pomáhali nám s kuframi. Cítila som sa tam veľmi bezpečne, všetci sa ku mne správali dobre, skôr bol tvrdý náraz sa vrátiť do Čiech, už som si zvykla na arabskú pohostinnosť.“
Foto: Pavel Urbánek
Keď sme pri pohostinnosti, napadá mi, či má Katka svoj byt plný svojich diel. „Mám doma dve svoje vázy a cenu Elle Woman Awards – vtipné je, že som tie ceny navrhovala a jednu som aj vyhrala. Mala som radosť, ale cítila som sa trápne. Keď sme dostali zadanie vytvoriť ceny, naša marketingová riaditeľka sa ma spýtala: a nebude hlúpe, keď to vyhráš? Lebo aj mňa do jednej kategórie nominovali, no zdalo sa mi, že popri ostatných nominovaných to nemôžem vyhrať. A potom som stála ako obarená: teraz to vyzerá, že sú tie ceny zaplatené!“
A potom veselo pokračuje, že svoje svietidlá má v škatuliach. Vraví, že je ako kováčova kobyla, čo chodí bosá. „Musela som si zaobstarať pekné poháre, pretože návštevy sa dosť divili, keď som im niečo naliala do pohárov z Ikey. Inak aj v dome mám všade papierové lampy z Ikey a z Brokisu, čo je asi jediná česká firma vyrábajúca svietidlá, pre ktorú som nepracovala. Páčia sa mi veci Lucky Koldovej a nemám tendenciu hromadiť svoje výrobky. Naopak, mám rada diela svojich kamarátov.“
A kým nás vezme do Domu Diamant, kde užasneme nad nádhernými sklenenými výtvormi – svietidlami, vázami, pohármi – ešte v skratke zhrnie: „Čo ma ženie dopredu? Som neskutočne zvedavá a rada skúšam neprebádané cesty, učím sa nové veci.“ Držme jej palce.
