Bol to výborný spoločník a sympatický muž. Vysoký, príjemný, nevtieravý a – nezmar. O to viac prekvapila slovenskú kultúrnu obec správa, že náhle zomrel. Ale aj smrť bola k nemu láskavá, mozgová porážka prišla nečakane, v noci, po tom, čo si ešte pozrel otvorenie olympiády v Paríži.
Spomienky Anny Šikulovej
Smutná správa sa hneď rozšírila a ľudia vyjadrovali priateľke Igora Holáka Anne úprimnú sústrasť, posielali jej spomienky na Igora. Mne o tom napísala: „Helenka, zomrel Igor. Bola som na dovolenke, mne sa vždy stane vtedy všetko zlé. Vracala som sa včera cez Terst v noci, predčasne, aby som plakala doma, a nie v mori. Moja dcéra Elenka mi vybavila nejaký lístok na autobus, čakala som v Terste štyri hodiny na prípoj na autobus do Bratislavy, blízko miesta, kde sme pred štyrmi rokmi sedeli s Igorom na káve pri soche Jamesa Joycea. Potom cez Portorož a tak, nekonečne dlhá, únavná cesta. Ale tých deväť rokov, to bolo niečo iné. Po 15 rokoch od Vincovej smrti sme sa s Igorom stretli na Patrónke a mala som s kým chodiť na kávu, aj po svete. Len aby si vedela, že zase budem chodiť na tú kávu sama.“
Foto: archív Anny Šikulovej
A ešte mi porozprávala, že Igor mal rád vážnu hudbu, že jeho mama bola hudobná redaktorka v rozhlase, folkloristka, ktorá spolupracovala aj s Ľubou Pavlovičovou Bakovou. Otec študoval v Taliansku, na Sorbonne, bol historik, právnik a vedel veľa jazykov. Keď nemal prácu, prekladal z latinčiny kartotečné lístky v Univerzitnej knižnici.
Anka súhlasila, že Igor naozaj stmeľoval ľudí, vraj mnohí z jeho generácie odišli po roku 1968 do cudziny a všetci sa vracali za ním, boli vždy u neho a okolo neho. A kamarátil sa od detstva s Ivanom Čietekom, synom básnika Jána Smreka. Ivanov syn Ivo (básnikov vnuk) bol Igorov krstný syn a po Ivanovej smrti sa mu Igor venoval a raz za čas sa stretli na obede uňho alebo na Kolibe.
Igor vedel stále prijímať nových kamarátov, prízvukuje Anka. Peter Belan, jeho lekár, sa čudoval, že Igor každého pozná a každý pozná jeho. Keď niekto niečo zažil, Igor si to rád vypočul, prežíval a ďalej šíril nadšenie zo zážitku. Ukázalo sa aj, že keď bol Ľubo Feldek na praxi v škole na Jilemnického ulici, Igor bol jeho žiak! Žiačik môj, oslovoval ho, keď sa stretli.
Mal rád tvorivých
Igor Holák bol aj kurátor mnohých výstav. Vážil si ho aj Vincent Polakovič z Danubiany, ktorý vraj vždy vravieval, že ako galerista bol jeho vzorom. Igorovo meno je vytesané na tabuli v Danubiane, vedľa Zimkovcov. On sám nemaľoval, ale mal rád tvorivých ľudí, cenil si osobnosti. Výtvarníkov rovnako ako spisovateľov, dirigentov, hudobníkov. Bude chýbať aj tým, že úctu k dielu iných vedel ďalej prenášať. Rád žil, mal rád život a nemal rád veľké reči, dodáva ešte Anka Šikulová. Keď som mu za niečo chcela oficiálne poďakovať, ani ma nepustil k slovu – nie, toto nemám rád.
Toľko teda o Igorovi Holákovi v pohnutých chvíľach povedala priateľka a ja ešte dodávam, že som Igora poznala skoro celý život, lebo sme sa stretli pri práci ešte v dávnej mladosti. Pracoval na Zväze výtvarných umelcov a pre výtvarníkov veľa urobil.
Fešácky tandem
Priatelili sa (a to doteraz) s kunsthistorikom Bohumírom Bachratým a ich fešácky tandem bol protiváhou mnohým kiksom ideologickej moci v umení. Boli frajeri. Snažili sa ochrániť tvorbu a výtvarníkov. Však aj slová sochára Juraja Bartusza o Holákovi to potvrdzujú: „Práce sa vtedy nedali do cudziny vyviezť bez povolenia. Tajomníkom zväzu bol Igor Holák. Zavolal som mu s tým, že mám možnosť vystavovať vo Varšave. Opýtal sa ma: A čo tam budeš vystavovať? Kozmické veci, povedal som a on mi bez toho, aby ich vôbec videl, dal povolenie. Z Varšavy moje práce poputovali ešte do Torune, kde je Kopernikovo múzeum.“
K tomu obdobiu na zväze sa ešte vyslovil známy kunsthistorik Ľuboslav Moza: „Bolo to dávno, ešte ako vysokoškolský poslucháč som začal pracovať na vtedajšom Zväze slovenských výtvarných umelcov, na Obchodnej 9. Privítal ma výnimočný a kamarátsky pán Igor Holák. Na tej Obchodnej 9 sme vytvorili veľmi zaujímavý pracovný kolektív, s ktorým sa stretávam dodnes. Akýmsi nepísaným, ale rešpektovaným šéfom bol Igor. Rozhľadený, výborne sa orientoval vo výtvarníckom živote a umelcoch. Jednoducho, poznal ich. Temer všetci vtedajší výtvarníci Slovenska, a bolo ich cez tritisíc, navštevovali tieto priestory.“
Ľubo Moza to výborne vystihol, Igor Holák mal všade automaticky rešpekt šéfa, bol tichou autoritou, ktorá však zavážila viac než rôzne oficiálne direktívy.
K úmrtiu Igora Holáka sa vyjadril aj básnik Emil Babín, kedysi náš kolega v Pravde: "Zaskočilo ma to. V Modre som sa s Igorom nedávno stretol pred kostolom, keď sa rozprával s Ferkom Kovárom a prehodil som aj ja zopár slov. Podali sme si ruky. Myslím, že by to potvrdil aj on sám, že sme sa za celé tie roky mali celkom radi, minimálne od čias, keď som ešte ako redaktor písal o výtvarnom umení a chodieval na vernisáže, kde sme sa s Igorom neraz stretli a takmer vždy dali reč.“
Aj toto vyjadrenie potvrdzuje, že Igor Holák bol stále medzi ľuďmi, mal si s nimi čo povedať a každý s ním rád pobudol, lebo bol zaujímavý, vzdelaný, mierny a rozvážny. Úprimne sa zaujímal o toho, s kým práve bol. Za Igorom Holákom si povzdychne aj sochárka Klára Patakiová, ku ktorej chodieval na kávu. Mali sme naplánované, že k 94-ročnej sochárke ešte zájdeme spolu, to sa už, žiaľ, neuskutoční. Smrť je rýchlejšia než naše plány.
