Pred štyrmi rokmi pribudla ku klasickej viedenskej Albertine, kde si možno okrem mnohých iných výstav pozrieť napríklad impresionistov, aj Albertina Modern. Dlhoročný šéf Albertiny Klaus Albrecht Schröder (viedol túto inštitúciu 25 rokov) vtedy premenil krachujúci viedenský Künstlerhaus a po rekonštrukcii budovy tu umiestnil zbierku riaditeľa stavebnej firmy Strabag Hansa Petra Haselsteinera. Podobné to vraj bolo aj s Albertinou Klosterneuburg a s budovou, ktorá vznikla ako sídlo zbierky Karla-Heinza Essla.
Pozrite si moderné diela, ktoré vystavujú v novej Albertine
Aj jeho firma sa po finančnej kríze a neskoršej štátnej kríze dostala do problémov a hrozilo, že jeho zbierka sa bude musieť rozpredať. No znova zasiahol Haselsteiner, predaje sa utlmili a zbierky pripadli Albertine, ktorá na jar v Klosterneuburgu otvorila svoje nové sídlo. Dnes, keď 69-ročný šéf Albertiny končí, tak môže spokojne konštatovať, že za jeho vedenia sa z Albertiny stalo obrovské múzeum – aktuálne má plochu 35 000 metrov štvorcových.
Foto: Katarína Sedláková
Návšteva novej Albertiny je zážitok. Sídli v modernej budove na dohľad od veľkolepého kláštora, z diaľky láka plagátmi dvoch bežiacich postáv v pruhovanom žltom a zelenom obleku. Ide o Bežiaceho Klemmera, ako svoje diela z rokov 1969 a 1970 nazval umelec Robert Klemmer, ktorý sa silno nechal ovplyvniť pop artom hneď po jeho objavení sa v Rakúsku. Často maľoval seba a skúmal, ako pôsobí navonok. A ako sa dozviete priamo v galérii, vlastný portrét sprevádzal umelca, ktorý zomrel v roku 1971 ako 33-ročný aj po smrti – počas jeho pohrebu nakrútil Kurt Kren film Klemmer a Klemmer opúšťajú svet a hodil zvitok filmu do hrobu.
Nielen toto človek zistí na jednej z troch aktuálnych výstav. Hneď, ako vstúpi do expozície Pop Art, spozná diela Andyho Warhola – sú tu portréty Mao Ce-Tunga aj známe obrazy formuly Mercedes-Benz, elektrického kresla či cibuľovej polievky v plechovke, spolu s nimi vtipné komiksy pripomínajúce sochy a obrazy Roya Lichtensteina.
Pop art v 60. rokoch bol reakciou na hospodársky rozmach po druhej svetovej vojne, na komercionalizáciu všetkých oblastí života, vzrastajúci konzum a kult celebrít. A tak tu nájdeme aj nahú krásku sediacu na tuleňovi sloňom či inú nahotinku s logom Coca Cola – obraz sa volá vtipne Lola Cola – od amerického maliara Mela Ramosa či diela Alexa Katza.
Foto: Katarína Sedláková
Okrem známych amerických autorov spoznáme aj rakúskych umelcov pop artu a neopopu plné vtipu a hravej (seba)irónie. Sú tu obrazy Kiki Kogelnik s názvami ako Bon Appetit či Kuchársky kurz, obrazy Christiana L. Atterseeho sa volajú napríklad Torta s jedlými guľami a jedlou modrou. Isolde Maria Hoham maľuje v roku 1979 na plátno Harley Davidson, Ernst Zdrahal zasa Fantomasa, Peter Pongratz Strážneho anjela.
Foto: Katarína Sedláková
Po žiarivo farebných dielach pop artu nasleduje výstava z celkom iného súdka – volá sa Die lädierte Welt, čo by sa dalo preložiť ako Poškodený či Zranený svet. Uvádza ju citát rakúskej spisovateľky Marianne Fritzovej: „Život je rana a rana sa hojí tak ťažko.“ V roku 1978 tak komentovala pomery na konci druhej svetovej vojny.
Témou výstavy je človek a jeho posledná existencia ohrozená chorobami a smrťou, človek ako nositeľ rán, ktoré utŕžil od spoločnosti. Franz West stvárňuje márnu snahu Sizyfa, Virgilius Moldovan trestajúcu ruku boha, Fritz Wotruba utrpenie v občianskej vojne. Pokračuje sa k smrteľným chorobám ako AIDS, k prehreškom americkej armády v irackom väzení Abú Ghraib, spáleným telám v Auschwitzi až po utečeneckú krízu.
Foto: Katarína Sedláková
Pozornosť zaujmú najmä sochy dvoch autorov. Politicky zameraného rumunského sochára Virgiliusa Moldovana a mladého britského sochára Marca Quinna. Moldovan v roku 2008 vytvoril zo silikónu, pigmentov a epoxidovej živice sochu s názvom Pápeži (Liečivá akrobatika). Protagonistami sú Joseph Ratzinger a Karol Wojtyla. Stvárnil týchto dvoch po sebe úradujúcich najvyšších predstaviteľov katolíckej cirkvi hyperrealisticky, priam až rúhavo. Oblečený len v spodkoch a čiapočke stojí Ratzinger prehnutý pod váhou svojho predchodcu.
Divák je konfrontovaný s nemilosrdnou každodennosťou ľudského tela – vidí zle prekrvené, napuchnuté žily, ktoré presvitajú na koži, aj slabé svaly. Dielo vzniklo v roku, keď chorý Ratzinger zomiera – a nebojí sa prekračovať hranice grotesknosti a sarkazmu.
Nad pápežmi je z kňazskej sutany ušitý nadrozmerný chrobák – roháč so zlatými ornamentmi na chitínovom pancieri. Je to textilná socha Gudrun Kamplovej, žiačky Marie Lassnigovej, ktoré diela v novej Albertine tiež nájdeme – na tretej výstave nazvanej Od Hundertwassera po Kiefera.
Foto: Katarína Sedláková
A potom pobaví či vydesí bronzová socha dvoch súložiacich kostier od Marca Quinna z roku 2007, volá sa Egoistický gén. Hrôzostrašná je aj jeho socha mučeného väzňa s kapucou na hlave. Volá sa Mirage – čiže Prízrak alebo Prelud. Ani Maria Lassnigová nemaľuje veľmi optimistické diela – napríklad Strach z raka či rakoviny. Stojí však zato pozrieť si ju spolu s nemeckými individualistami ako Georg Baselitz či Markus Lüpertz.
