Tuším po prvý raz sa stretávame s vašou tvorbou v múzeu. Znamená to, že viac historizujete?
Ormandík: Vlastne áno. Mám na to vek, aj „mamutie“ obrazy. Chvíľu som zvažoval, či nepatrím do starého železa, ale vyšlo mi, že skôr teda do múzea. Sídelná budova SNM je krásna, aj keď poznačená časom. Tým výstavným priestorom sa nedalo odolať.
Foto: archív Mareka Ormandíka
Šmondrk: Tak ja som optimistickejší ako Marek pri vnímaní svojho veku, stále sa cítim veľmi mladistvo, čo je jeden zo znakov krízy stredného veku. Vnímam múzeum predovšetkým z pohľadu mojej profesie architekta ako významnú stavbu a jedinečné priestory, v ktorých som mal ponuku vystavovať, by som nevedel odmietnuť. V súčasnej architektúre už ťažko takéto priestory vznikajú, takže zážitok v nich je naozaj jedinečný a ťažko opakovateľný.
Marek Ormandík a Norbert Šmondrk majú v SNM spoločnú výstavu nazvanú V múzeu
Máte radi dejiny? Čo z nich najmä?
Ormandík: Mám rád „kunsthistóriu“. Teší ma spoznávať dobu prostredníctvom jej umenia. Ak by som mal niečo konkrétne menovať, tak aktuálne ma baví napríklad manieristická, respektíve baroková maľba. Paradoxne ma však najviac zaujímajú diela, z ktorých sa obdobie ich vzniku takmer nedá odčítať.
Foto: archív Mareka Ormandíka
Šmondrk: Všetko okolo nás má základ v histórii, v každej oblasti, nielen v oblasti umenia. V každej etape dejín je možné nájsť obohacujúce informácie, inšpirácie, skúsenosti. Ja sám viac inklinujem k etapám, ktoré sú menej dekoratívne, až asketickejšie vo svojom prejave. Architektúra a umenie je vždy odrazom doby, v ktorej vzniká, čím vytvára ucelený odkaz do učebníc dejepisu. Stojí za to v nich hľadať odpovede na otázky.
Foto: Mgr.Art.Sona Sadlonovna
Je prostredie múzea pre vás inšpirujúce? Čím?
Ormandík: Veľmi. Tým zastaveným časom, ale aj pompéznosťou, ktorá niekedy vyznieva kuriózne, až komicky. Múzeá sú svetmi samy osebe. Osviežujúcim zážitkom vie byť tiež, ak sú stále expozície muzeálnych artefaktov komentované súčasným umením. Svetlým príkladom je pre mňa Múzeum lovu a prírody v Paríži.
Foto: archív Mareka Ormandíka
Šmondrk: Inšpirujúce sú pre mňa okrem kontextu funkcie múzea predovšetkým priestory a architektúra, v ktorej máme možnosť vystavovať. Ako som už spomínal, dnes podobné priestory ťažko vznikajú. Súčasná architektúra často disponuje podstatne komornejšími priestormi na komunikáciu umenia. Niektoré objekty, o ktorých som si myslel, že sú „mamutie“, majú v skutočnosti výstavné priestory veľmi skromné, až malé. Nie nepodstatná je i možnosť hľadania spolupôsobenia histórie so súčasným umením, ktorá je vždy zaujímavá a symbiotická.
Vystavujete spolu s kolegom. Čo vás spojilo?
Ormandík: Naše výtvory už nejakú chvíľu spolu koexistujú v Norovej domovskej galérii KFA. Myslím, že sa im spolu dobre nažíva, aj keď sú vlastne veľmi rozdielne. Expresívne, gestické maľby dopĺňajú objekty čistých geometrických tvarov. V Norovej, no aj v mojej tvorbe ale nájdete tiež akési spojenia robustnosti a krehkosti. A to je to, čo máme spoločné.
Šmondrk: Myslím, že Marek to vystihol výborne, obaja máme sklony k určitému monumentálnemu pôsobeniu obrazov či objektov, aj keď sa pohrávajú s krehkými témami.
Foto: archív Mareka Ormandíka
Je výstava určená aj mládeži, ktorá chodí do múzea za vzdelaním? Čo by si mala najmä všimnúť?
Ormandík: Toto neviem. Nemaľujem adresne, pre niekoho. Ani výstavy tak nekomponujem. Snažím sa len tu a teraz predstaviť to, o čom rozmýšľam, spravené tak, ako najlepšie viem. Poteší ma, ak diváka osloví čokoľvek z mojej tvorby.
Foto: archív Mareka Ormandíka
Šmondrk: Výstava je pozvanie do vnímania nášho sveta, myšlienok, abstrahovania vnemov reagujúcich na prostredie okolo nás. Pozvaní sú všetci bez ohľadu na vek, pohlavie…
Pomáha umenie dejepisu?
Ormandík: Umenie pomáha všetkému. Umenie pomáha žiť.
Šmondrk: Umenie je súčasťou kultúry, kultúra je nerozlučnou súčasťou nášho života. Reaguje na život spoločnosti, v ktorej vzniká a tvorí absolútnu súčasť histórie. Mnohé dejinné etapy dnes vnímame práve prostredníctvom umenia a architektúry.
Foto: archív Mareka Ormandíka
