Ako jedinú pozitívnu vec vnímal stopy v stenách, ktoré tam nechtami vyryli odsúdení a ktoré boli odkazmi anonymov anonymom. Na túto skúsenosť často nadväzoval vo svojej ďalšej tvorbe. Osudovým pre jeho život sa stalo stretnutie s významným francúzskym teoretikom Pierrom Restanym v Paríži v roku 1964, ktorý bol ústrednou postavou Nového realizmu a Mlynárčika si zobral do svojej „stajne“.
Vymyslel živohry
Alex našiel svojský a osobitý spôsob vyjadrovania, ktorý okrem iného spočíval aj v zapájaní bežných, obyčajných ľudí do tvorby umeleckého diela. Spočiatku to boli rôzne nápisy a odkazy písané priamo na jeho vystavené diela, neskôr to bola účasť stoviek ľudí na jeho rozsiahlych akciách, ktoré mali aj podobu živohier a boli posunom k zrovnoprávneniu človeka „z ulice“ s autorom diela.
Čítajte viac Vzrušujúci príbeh umenia a života
Jeho akcie boli oslavou jednoduchého človeka. Spomeňme Permanentné manifestácie, Pokušenie, Vila mystérií, Sprievod cisárovnej Theodory, Venuše a znaky, Pocta pravde, Trenie, Donácia, Posolstvo, Grafikon, Záhrady rozjímania, Tri grácie, Pax et Gaudium, Festival snehu, Polymúzický priestor, Slávnosti „živohry“, Bonjour, monsieur Courbet. Deň radosti – Keby všetky vlaky sveta, Memoriál Edgara Degasa, Evina svadba atď.
Foto: Richard Kohler
Podstatné boli slávnosti, sviatky ako niečo výnimočné, existujúce vo všetkých náboženstvách. V Mlynárčikovom podaní to boli Dni radosti a oslava života. Jeho tvorbu hodnotili poprední európski kritici, napríklad Jean-Jacques Leveque napísal o jeho parížskej výstave v roku 1966: „Nemožno nenavštíviť galériu Raymonde Cazenave a nepozrieť si najzábavnejšiu, najzvláštnejšiu a najvzrušujúcejšiu, jedným slovom najpoetickejšiu výstavu Alexa Mlynárčika.“
Mal kráľovstvo
V roku 1972, po nástupe normalizácie, bol vyhodený zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov a nemohol vystavovať v galériách, jeho diela nesmeli byť do ich zbierok zakupované. Vytvoril si vlastné hlinené kráľovstvo odinakadiaľ, duchampovský ready made štátu Argílliu, ktoré malo svojich ministrov, veľvyslancov či univerzitu. Mal aj svoju menu, svoje obligácie, poštové známky… Sám ho charakterizoval slovami: "Áno, moc Argíllie je výsmechom egoizmu bezduchosti a nadutosti ozajstnej Moci, ktorú robí bezmocnou.“
Foto: RICHARD KOHLER
Od roku 1972 spolupracoval s architektmi Vierou Meckovou a Ľudovítom Kupkovičom na projekte VAL. Cesty a aspekty zajtrajška, kde vytvorili počas 18 rokov osem precízne prepracovaných prospektívnych architektonických projektov, teda takých, ktoré nebolo možné v danej dobe zrealizovať, ale v budúcnosti áno.
Je to takmer neuveriteľné, ale Alex Mlynárčik je stále plný nápadov a vytvára ďalšie a ďalšie diela. V minulom roku dokončil rozsiahly cyklus Exodus, kde s citáciami Hieronyma Boscha vytvoril rozsiahlu ságu päťtisícročného ľudského putovania. V súčasnosti okrem iného pripravuje aj novú podobu svojej slávnej Villy dei Mysteri, ktorá sa bude hýbať, bude obohatená svetelnými efektmi a bude mať pre ňu špeciálne zloženú skladbu.
Foto: Richard Kohler
Keď mu v roku 1994 napísal monografiu sám Pierre Restany k výstave, ktorá sa napokon nekonala v Slovenskej národnej galérii, úvod k nej z New Yorku poslal dlhoročný riaditeľ Solomon Guggenheim Foundation Thomas M. Messer a zakončil ho takto: „Prišiel čas, keď sa toto všetko sústreďuje do jedného zväzku, ktorý vrele podporili umelcovi priatelia z celého sveta. Vďaka tejto knihe bude mať teraz širšie obecenstvo voľný prístup k dielu Alexa Mlynárčika. Uznajme, koľko získame týmito príspevkami, a pošlime mu spoločne srdečné Servus Alex, ako sa to zvykne v Bratislave.“ Servus Alex! Všetko najlepšie k Tvojej deväťdesiatke! Za Tvojich priateľov a obdivovateľov Ivan Jančár.
