Tvorcovia súčasnej výstavy pripomínajú, že Chagalla vystavovali už pred 20 rokmi – vtedy šlo o jeho obrazy súvisiace s Bibliou. Teraz sa s veľkou Chagallovou retrospektívou, ktorá zahŕňa množstvo jeho tém a motívov, kruh uzatvára: je to posledná výstava moderny a grandiózny záver štvrťstoročného pôsobenia Klausa Albrechta Schrödera na čele Albertiny. Mnohých Chagallovo pestré dielo uvádza do úžasu. Zdá sa nám známe a tajomné zároveň, cítime v ňom akýsi spirituálny nádych.
Až do 9.2. 2025 trvá veľká výstava diel Marca Chagalla vo viedenskom múzeu Albertina.
Nebo aj zem splývajú
Marc Chagal sa narodil 6. júla 1887 v malom židovskom štetli čiže mestečku Ľozna pri Vitebsku ako Moisej Chackelevič Šagal, neskôr bol známy pod menom Mark Zacharovič Šagal. Vitebsk bolo malé mesto, ktoré dnes leží na území Bieloruska, vtedy bolo zriadené pre Židov v rámci cárskeho Ruska. Chagall sa narodil do chudobných pomerov, no práve vo svojej domovine našiel inšpiráciu, ktorá ho sprevádzala celý život.
V jeho diele tak objavujeme tradičné, každodenné motívy z detstva – dedinské scény, huslistov, cirkus a klaunov popri zvieratách, ako sú kozy, kravy či haringy (Chagallov otec pracoval v rybárni). V jeho umení však nachádzame aj duchovné motívy z Biblie či rabínov, pretože niekoľkých rabínov mal sám Chagall v rodine. Ako pripomínajú tvorcovia výstavy, u Chagalla všetko môže fungovať spoločne. Stále znova reflektuje svoje témy v novom kontexte, či už ide o jeho osobné skúsenosti, či o aktuálne udalosti svetovej politiky.
Foto: Fondazione Musei Civici di Venezia © Bildrecht, Wien 2024
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Chagallove obrazy žiariace intenzívnymi farbami vyjadrujú šťastie. No jeho univerzálne témy týkajúce sa narodenia, materstva, lásky a smrti sú hlboké. Mnohé objasní aj pohľad do jeho biografie. Ako Žid vyrastal v dnešnom Bielorusku, bol večným vyhnancom a neustále v neistote. Žil vo Vitebsku, v Petrohrade, neskôr v Paríži, znova v Rusku a opäť vo Francúzsku, až nakoniec utiekol do exilu do New Yorku a potom znova do Francúzska. Tu sa usadil a dokončil svoje bohaté dielo. Často zažíval radosť i utrpenie zároveň, a tak jeho obrazy pozývajú vstúpiť do sveta, kde hranice medzi skutočnosťou a snom, nebom a zemou splývajú.
Práve v tomto zjednotení protikladov je podľa tvorcov výstavy Chagallovo dielo jedinečné. Chagall sa nedá zredukovať na jeden jediný štýl, vytvoril si nezameniteľnú poetickú obrazovú reč, ktorá spája fantastické s každodenným. Výstava v Albertine ukazuje sto diel umelca. Začína sa obrazmi, ktoré namaľoval v rokoch 1908–1910 v cárskom Rusku, pokračuje veľkými poetickými kompozíciami parížskych rokov 1910–1914 až po veľké formáty, ktoré maľoval v 80. rokoch minulého storočia v južnom Francúzsku. Obrazy Marca Chagalla sa vzpierajú zabehnutému poriadku, akoby nič nebolo na správnom mieste. Jedinou konštantou v jeho živote i diele je spomienka na detstvo a mladosť vo Vitebsku.
Z ortodoxného židovského pôvodu umelca pramení jeho odlišný postoj k realite a jej stvárňovaniu. Ako ortodoxný žid, ktorému je zakázané spodobňovať Boha a jeho stvorenia, využil folkloristické zjednodušenie a zmeny tvarov, či už šlo o postavy, či domy. Ľudia na Chagallových obrazoch sa teda prechádzajú vo vzduchu, hrajú na husliach na streche. Maliar postavičky zväčšuje či zmenšuje podľa ich významu, nie podľa optických zákonov perspektívy. Zvieratá sú na obrazom ľuďom rovnocenné. Sto diel zo všetkých Chagallových tvorivých období ho ukazuje v celej jeho rôznorodosti, ktorá vždy diváka uvádza do úžasu.
Foto: Centre Pompidou, Paris © Bildrecht, Wien 2024
Od chasidov do sveta
V Chagallovej chasidskej židovskej rodine sa rozprávalo jidiš, až v základnej škole sa naučil po rusky. Vo svojich spomienkach Chagall opísal krivé drevené domčeky, kostoly a synagógy, robotníkov aj okoloidúcich. Vykreslil aj všadeprítomnú nábožnosť a židovské sviatky, ktoré jediné narúšali bezútešný bežný život v malom mestečku. Veľmi skoro vyjadril želanie stať sa umelcom, aby unikol banalite všedných dní.
V 13 rokoch začal študovať na súkromnej maliarskej škole, kde maľoval realistické obrázky zo židovskej každodennosti. Začal maľovať témy ako narodenie, láska a smrť, ovplyvnil ho mysticizmus chasidov, ktorý hľadá otvorenie duše cez tanec a hudbu. Preto Chagall toľko maľoval huslistov.
Na štúdiách v Petrohrade spoznal západoeurópske umenie – Paula Gauguina, Henriho Matissa a fauvistov. Experimentoval s výraznými farbami vzdialenými prírode a expresívnymi tvarmi. V Rusku prišiel maliar do kontaktu so zberateľmi a s mecénmi. Na jar 1911 mu štipendium umožnilo cestovať do Paríža, kde pokračoval v štúdiu. Chodil tam do múzeí a galérií a hľadal vlastný štýl pod vplyvom francúzskej avantgardy. Osvojil si tu geometrické rozkladanie tvarov z kubizmu, expresívne farby z fauvizmu, hral sa s výrezmi z obrazov a so zdeformovaným priestorom ako van Gogh a s dekoratívnymi prvkami ako Matisse.
Odmietal však pravidlá v umení a myslel si, že umenie má byť odrazom duše. Na rozdiel od iných židovských umelcov, ako boli Modigliani či Soutine, ktorí svoj židovský pôvod potláčali, aby mali v Paríži úspech, on svoj pôvod dával stále do stredobodu svojho umenia. Guillame Apollinaire a Max Jacob videli v Chagallovi poetického génia a v jeho umení ich nadchýnala fantastická nadprirodzenosť, ktorá sa inak do umenia dostala až v roku 1924 so surrealistami.
Foto: ALBERTINA, Wien – Sammlung Batliner © Bildrecht, Wien 2024
Prečo je krava zelená
V lete 1914 sa Chagall vrátil do Vitebska. Mal to byť len krátky pobyt, no vypuknutie prvej svetovej vojny mu znemožnilo návrat do Paríža. V Rusku ostal osem rokov. V roku 1915 mu zomrela matka a v tom istom roku sa oženil s Bellou Rosenfeldovou. Manželstvo dalo jeho životu a umeniu nový impulz. Centrálnym motívom sa stala Bella. Maľoval aj rodičov a súrodencov, autoportréty a krajinu Vitebska. Vo Vitebsku založil ľudovú umeleckú školu, ktorú riadil a učil tu.
Foto: Kunstmuseum Basel, Martin P. Bühler © Bildrecht, Wien 2024
Počas rokov v Rusku maľoval jednoduchý život mestečka: rabínov a žobrákov, židovské cintoríny, krajinu so synagógami a s cibuľovými vežičkami. Jeho poetický prístup k umeniu nepasoval do nekompromisných ideálov abstraktnej avantgardy Kazimira Maleviča a jeho prívržencov. Chagalla vyhlásili za nemoderného a on sklamaný a zatrpknutý opustil navždy Vitebsk a presídlil sa v roku 1920 do Moskvy. Len Stalin nechápal, ako môže byť na Chagallovom obraze krava zelená a kôň sa vznášať na oblohe. Napokon sa o dva roky pobral definitívne na Západ, do Paríža.
Dúfal, že tu nadviaže na úspech spred roka 1914. Pozvanie surrealistov, aby sa k nim pripojil, odmietol. Keďže jeho staré obrazy sa stratili, maľuje ich nanovo alebo robí varianty stratených diel, čo teší zberateľov i publikum. V 20. rokoch sa z neho stáva jeden z najúspešnejších umelcov. Môže znova žiť mondénny život a do jeho obrazov sa vracia ľahkosť a nežné farby. Maľuje vznášajúce sa kytice a okrídlené bytosti, prepája ľudí a zvieratá a dáva dušu bežným predmetom. V jeho obrazoch sa prepája pozemské s kozmickým. Odteraz sa uňho nedá vidieť vývoj štýlov. Opakuje motívy, no dáva ich do nových kontextov.
Foto: Burda GmbH, Offenburg © Bildrecht, Wien 2024
Stratený v Amerike
Keď sa Hitler chopil moci, začali o Chagallovom umení hovoriť ako o „zdegenerovanom“. Jeho obrazy verejne pálili. Po obsadení Paríža Chagall utiekol najprv na juh Francúzska, no keď v roku 1941 nastúpila kolaboračná vláda vo Vichy, utiekol do newyorského exilu.
Židovská kultúra je v niektorých štvrtiach New Yorku veľmi živá a hoci tu Chagall stretol mnoho starých priateľov, ostal cudzincom v cudzej krajine. Nechcel sa naučiť po anglicky, chýbalo mu Francúzsko, čo sa odrazilo v jeho snových svetoch. Zasa prepracovával prinesené obrazy. Keď mu v roku 1944 nečakane zomrela žena Bella, bol to preňho úder osudu, ktorým stratil kus domova. Minulosť chcel vrátiť tým, že maľoval spomienky na spoločne strávený čas. V obrazoch so vznášajúcimi sa milencami či so ženíchmi a s nevestami cítiť zármutok. Čo bolo kedysi plávaním do šťastia, sa zmenilo na útek pred súčasnosťou.
V biblických scénach reflektuje Chagall osobné skúsenosti aj súčasnú politickú situáciu. Nechce ilustrovať biblické udalosti, tvorí univerzálne platné diela. Najsilnejšie je preňho ukrižovanie, utrpenie Krista, ktoré symbolizuje aj prenasledovanie a utrpenie Židov. Ukrižovanie Chagallovho Ježiša so židovskou modlitebnou šatkou na hlave sa koná v štetli. Chagall takýmito prirovnaniami hľadá vysvetlenie židovského i vlastného osudu.
Foto: Centre Pompidou, Paris, Musée national Marc Chagall, Nizza © Bildrecht, Wien 2024
Popritom maľoval Chagall aj cirkusantov. Povedal o nich: „Klaunov, akrobatov a hercov som videl ako tragické bytosti, ktoré mi pripomínali postavy z náboženských obrazov. Keď dnes maľujem ukrižovanie, mám rovnaké pocity ako pri maľovaní cirkusantov.“
Cirkusový život ho fascinoval od detstva – videl v ňom túžbu po slobode a úniku z reality. Po bolestivej skúsenosti s útekom a vyhnanstvom nachádzal Chagall v cirkusantoch paralelu k životu bez domova. V roku 1948 sa vrátil z amerického exilu do Francúzska, ktoré považoval za svoj druhý domov. Spolu s Matissom a Picassom vytvorili veľký trojuholník moderny.
Foto: ALBERTINA, Wien – Sammlung Batliner © Bildrecht, Wien 2024
V obrazoch z 50. rokov cítiť jeho lásku k Francúzsku a Parížu, no aj spätosť s ruskou domovinou. Parížske motívy ako Notre Dame či brehy Seiny sa miešajú s motívmi z Vitebska. Nad siluetou Paríža sa vznášajú milenci, nevesty a ženísi aj matky s deťmi. Láska je preňho najvyššie dobro, východiskový bod pre všetko tvorivé, symbol zmierenia. Dostáva monumentálne zákazky na výzdobu operných domov v Paríži a New Yorku, ale robí aj vitráže pre významné kostoly a synagógy. Zomrel 28. marca 1985 ako 98-ročný v provensalskej dedinke Saint-Paul de Vence.
