Zvonárka Leticie šéfuje rodinnej firme, čo odlieva zvony pre katedrály. Jej zvony zvonia v dóme sv. Martina, v Bardejove aj v pražskej katedrále sv. Víta

Ak niekto nemá hudobný sluch, je ako zvonár odpísaný, znie nekompromisný ortieľ Leticie Vránovej-Dytrychovej. Stojíme na dvore rodinného umeleckého zvonárstva Dytrychovcov v obci Brodek u Přerova, ktorému šéfuje práve brunetka Leticia. Postavou nevysoká, o to však zapálenejšia dedička rodinného remesla. O tom, že dobre vie, čo hovorí aj robí, svedčí aj medaila za zásluhy, ktorú jej pred desiatimi rokmi udelil vtedajší český prezident Miloš Zeman. Bez ohľadu na politické sympatie či antipatie je vyznamenanie zaslúžené - veď zvony od Dytrychovcov nezvonia len v pražskej katedrále, ale aj v bratislavskom Dóme sv. Martina či v bardejovskom chráme sv. Egídia.

19.12.2024 07:00
zvonárka Foto:
Laeticie Vránová - Dytrychová so zvonom.
debata

Práve zvon Urban vyrobený pre bardejovskú Katedrálu sv. Egídia je najväčším zvonom vyrobeným v Česku po 1. svetovej vojne – váži 4 300 kg. Zákazku na jeho výrobu získala Marie Dytrychová, mama dnešnej šéfky Leticie, v konkurencii ôsmich renomovaných európskych zvonárskych dielní. V Brodku sa môžu pýšiť aj ďalším úspechom – vyrobili tu aj dva zvony pre Viedenskú filharmóniu, ktoré slúžia ako hudobné nástroje.

Zvonica v Brodku u Přerova Foto: archív Dytrychovcov
zvonica, zvonárka Zvonica v Brodku u Přerova

Celkom prvý zvon z rodinnej dielne Dytrychovcov však visí v maličkom Kostole sv. Jána Krstiteľa v Brodku u Přerova a len pár metrov od neho je unikátna zvonkohra, ktorú nám neskôr Leticie Vránová-Dytrychová tiež hrdo predvedie. Má 22 zvonov, pričom najväčší z nich váži 220 kíl, najmenší len päť. Zvonkohra má rozsah jeden a pol oktávy a dokáže zahrať až 110 naprogramovaných melódií, ktoré miestni i návštevníci môžu počuť pravidelne každý deň o šiestej večer a v nedeľu aj na obed.

Dvojtonové D

To sme však skočili pani Leticii do rozprávania. Práve nám opisuje, že rodinnú dielňu založili jej starí rodičia – Josef a Laeticia Dytrychovci v roku 1950. Ktosi sa začuduje, ako v tých časoch vôbec mohli vyrábať zvony pre kostoly. „Iste, už prvý zvon vznikal za zložitých podmienok, režim nepodporoval cirkev, ale podarilo sa to, hoci doba bola ťažká. Maminka mi často hovorila, ako materiál tajne dovážali v noci a eštebáci stáli opodiaľ a sledovali, čo sa deje.“

Josef a Laeticie Dytrychovci, zakladatelia... Foto: archív Dytrychovcov
josef a laeticie dytrychovci, zvonárka Josef a Laeticie Dytrychovci, zakladatelia rodinného zvonárstva.

Ťažká doba podľa Leticie, ktorá má ako prvá vnučka meno po svojej babičke, postihla aj zakladateľa dielne Josefa. „Dedo zomrel vo svojich 53 rokoch na infarkt a zanechal dielňu svojej manželke, mojej babičke. Ona bola krehká duša s výtvarným talentom, jej muž ju doviedol k tomuto remeslu. Zaoberala sa spracovaním výtvarnej výzdoby zvonov. Ich najväčším spoločným dielom bol zvon, o ktorom natočilo Studio Barrandov Praha krátky čierno-biely dokumentárny film Dvoutunové D.“

Vysvetľuje, že dvojtonový zvon totiž vznikol ako presná kópia pôvodného renesančného zvonu Petr, ktorý spadol pri požiari zvonice v Plaňanoch u Kolína v roku 1961 a rozbil sa na niekoľko fragmentov. „Tie sa zachovali a pomocou nich babička vytvorila rôzne odtlačky a kópiu nového zvonu,“ rozpráva vnučka Leticie.

Hneď vášnivo vysvetľuje, že pri tvorbe zvonu je najdôležitejší jeho tón. „Majstrovstvo zvonára spočíva v tom, že dokáže vytvoriť zvon presného tónu. Niekedy je totiž vo veži starý historický zvon, no nemusí mať dobrú kvalitu tónov. V minulosti ju nevedeli vždy dosiahnuť. Preto je dnes ťažké prispôsobiť tri nové zvony starému historickému zvonu z 15. či 16. storočia. Navyše, všetci farníci už si naň zvykli a majú radi jeho zvuk.“

Babička dnešnej šéfky - Laeticie Dytrychová. Foto: reprofoto: Katarína Sedláková
zvonárka Babička dnešnej šéfky - Laeticie Dytrychová.

Keď teda príde na vežu, ako prvé zisťuje tón zvonu pomocou špeciálnych ladičiek vyrobených v Nemecku a svojho hudobného sluchu. „Niekedy zistím, že zvon nie je až taký kvalitný…“ Čo potom? Leticie sa rozosmeje, že musí byť veľký diplomat, aby to naplno nepovedala. „Nové zvony dokážu pomôcť staršiemu, keď upravím odchýlky alikvótnych tónov. Našťastie som hudobný sluch dostala do vienka od svojej babičky, menovkyne. Viete, u nás sa dlho rodili samé dievčatá, kým sa mi nenarodil syn Ondřej, boli sme zvonárstvo, ktoré sa dedilo nie po meči, ale po praslici. Aj zo syna je dnes zvonár. Študoval v zahraničí, ešte dokončuje štúdium metalurgie na banskej škole v Ostrave, ale už pracuje v rodinnej firme.“

Leticie Vránová Dytrychová na dvore svojho... Foto: Katarína Sedláková
Leticie Vránová Dytrychová, zvonárka Leticie Vránová Dytrychová na dvore svojho zvonárstva.

Odbočili sme z príbehu o zničenom zvone z Planian. Za jeho presnú kópiu sa Dytrychovci stali členmi Svazu československých výtvarných umělců, ktorý zaštítil osamostatnenie sa dielne a zaradenie medzi umelecké remeslá. V roku 1965 ešte Josef Dytrych zvíťazil v konkurze na preliatie Zvonu slobody vo Filadelfii a prevzal zákazku na zvon do Betlehema a Jeruzalema, no predčasne zomrel.

Potrebujeme vrtuľník!

Leticie ani nemusí hovoriť, že pracuje srdcom – je to hneď jasné. „V rodinnej firme nepočítate odpracované hodiny, kašlete na to, či je mráz alebo horúčava, tešíte sa, keď sa vám práca darí. A podobne to bral aj náš rodinný fotograf Vladimír Galgonek z Olomouca, ten nám fotil ešte za dôb babičky a mamičky, skákal po formách na zvony aj po strechách, aby zachytil najlepší okamih.

Totiž najemotívnejší moment je odlievanie zvonu, to je historický okamih. Aj včera, keď sme odlievali zvon, sme zavolali klientov, aby si ten okamih zrodu zvonu mohli pozrieť. Predstavte si, že nový zvon bude zvoniť možno 500 rokov. Po odlievaní máme rituál, keď si pripíjame, aby zvon krásne zvonil pre všetkých a hlavne pre lásku a mier na svete.“

Preprava zvonu Foto: archív Dytrychovcov
zvonárka Preprava zvonu

A keď sme pri zvuku, Leticie nezabudne zdôrazniť, že kým každý zvon príde do veže, prechádza hudobnou kontrolou kampanológa. „Dnes si ho vyžadujú skôr veľké štátne zákazky, ako keď sme robili úžasné zvony do Katedrály sv. Martina v Bratislave z roku 2000. Najväčší z nich vážil 2 200 kíl, menší 290 kíl. Za prvej svetovej vojny bolo totiž päť zvonov roztavených na delá – okrem malého 25-kilového a najväčšieho zvonu Wederin, ktorý vážil 2 513 kíl.

To bol ohromný projekt Zvony zmierenia a tolerancie – vtedy sa spojili krajiny bývalého Rakúska-Uhorska a každá z nich venovala jeden zvon Dómu. Najväčší zvon Maria Theresia darovala Viedeň, sv. Margharetu Budapešť, zvon Joannes Paulus II. Varšava, sv. Adalberta Praha a sv. Vladimira Kyjev. Tieto zvony sa pripojili k existujúcemu Wederinovi a požehnané boli 11. novembra 2000.“

Sada zvončekov pre Bratislavu. Foto: archív Dytrychovcov
sada Bratislava, zvonárka Sada zvončekov pre Bratislavu.

Dytrychovské zvony znejú po celom Slovensku a podľa Leticie ich tam majú možno viac než v Česku: „Náš najväčší zvon je v Katedrále sv. Egídia – váži 4 300 kíl, nahradili sme tu dva väčšie prasknuté zvony. Úžasný zážitok mám aj z nitrianskeho biskupstva, tam sme zvon nevedeli dopraviť autodopravou, museli ho montovať s pomocou vrtuľníka.“

Ukazuje sa, že pre ženy z rodu Dytrychovcov nikdy nič nie je nemožné. Leticie rozpráva o svojej mame, ktorá bola dedovou pravou rukou a spolu s babičkou v jeho práci pokračovala. Dnes už je veľmi chorá a nepracuje, no pre firmu bola priekopníčkou. Leticie hovorí, že v 80. rokoch využila rôzne medzinárodné zlievarenské kongresy v Prahe či Košiciach, nadviazala kontakty, vylepšovala tavenie materiálu. „Dedo tavil trebárs 18 hodín, my dnes vieme za dve a pol hodiny roztaviť tisíc kíl materiálu. V súčasnosti stále pracujeme starou technológiou, keď sa formy zvonov modelujú z ílovitej hliny a po odliatí sa forma zničí, lebo prechádza vysokou teplotou. Neďaleko máme lom, kde si chodíme ťažiť hlinu – všetko je ručne spracované, hlina sa niekoľko týždňov suší.“

Japonci bez srdca

Dytrychovci robili zvonkohry pre Rakúsko či Taliansko, zvony odlievali aj do japonskej Hirošimy či Jokohamy. Ako sa o Dytrychovcoch dozvedeli Japonci? Práve zo spomínaných veľtrhov. Lenže japonské zvony majú celkom iný tvar než naše, sú skôr rúrovité a majú monotónny hlas. Navyše, ako pripomína Leticie, sa nevešajú do veží, ale ostávajú v chráme na zemi vo výške očí. A čo je hlavné, japonský zvon nemá srdce – tlčie sa doň zvonka tyčou.

„Mali sme zákazníka z Vietnamu, s ním sme tiež riešili tvar zvonu. Keď som mu u nás zazvonila na 500-kilový zvon, užasol a povedal, že chce zvon tohto tvaru. To bolo pre nás zložitejšie. U nás bije vnútri zvona srdce, takže máme presne vypočítanú hmotnosť srdca, ktoré v danej osi do zvonu môže biť. Je to jedna štyridsatina jeho váhy, to nie je tajomstvo. Zatiaľ čo Vietnamci bijú do zvonu rôzne zvonka drevenou tyčou, tak som im musela odliať body, do ktorých môžu biť. Náš zvon má nerovnomerný profil, najsilnejšie miesto má v mieste rany, kde bije srdce – inde je tenší. Keby naše srdce bilo inde, zvon by mohol puknúť.“

Aj pri výzdobe zvona si treba dávať pozor. Návrhy rôznych nápisov, reliéfov či mestských erbov robia renomovaní umelci. „Výzdoba veľmi mení alikvótne tóny. Keď na pôvodne hladký zvon pridáte trebárs tri reliéfy, to už je päť kíl navyše – a ovplyvní to tón. Zvonár však vie, kam dať výzdobu.“

Leticie Dytrychová zdobí voskový model zvonu. Foto: archív Dytrychovcov
zvonárka Leticie Dytrychová zdobí voskový model zvonu.

Hoci zvony z Dytrychovskej dielne sú často obrie, tím, ktorému šéfuje Leticie, nemusí byť veľký. „Vytvoríme formu, ktorá musí byť maximálne presná. Mám tu päť chlapcov a ďalších osem ľudí pracuje na výrobe drobných zvončekov, na to je zasa iná technológia. Viac ľudí treba na malé veci, pracujú na tom aj dievčatá. A keď vás zaujíma cena zvončekov, odvíja sa od ceny materiálu.

Vyrábajú nielen megazvony, ale aj malé zvončeky. Foto: Katarína Sedláková
zvonárka Vyrábajú nielen megazvony, ale aj malé zvončeky.

My používame bronz s najvyšším obsahom cínu, ktorý ovplyvňuje dlhé vyznievanie tónu. Plus práca, výzdoba, srdce zvonu, záves čiže uchytenie zvonu – môže visieť vo zvonici alebo byť na nejakej konštrukcii. Napríklad náš špeciálny jubilejný rodinný zvon k 70. výročiu firmy, ktoré sme mali v roku 2020, váži 260 kg. Taký stokilový zvon stojí asi 250 000 českých korún.“

Zaujíma nás, či majú klienti špeciálne požiadavky. „Všetci. Napríklad zvon pre Vietnam, to bola pre mňa výzva, príležitosť robiť niečo nové. Vietnamské zvony majú dračie hlavy a zákazník sa obával, že také niečo asi nerobíme. Nerobíme, ale povedala som im, že to nebude problém – nakoniec zvon do Vietnamu odchádzal s dvoma dračími hlavami, určite bol jediný z Česka.“

Ako keď zaplače novorodenec

Chcela byť Leticie vždy zvonárkou? „To som si nemohla diktovať, narodila som sa do zvonárskej rodiny, takže hneď som musela hrať na klavíri, maľovala som – na prvom mieste v našej rodine vždy boli zvony, tomu sa podriaďovalo všetko. Neviem si ani nič iné predstaviť. Keď sa mi narodil syn, až vtedy sa mi trošku zmenili priority. Ale inak chceme zákazníkovi vždy vyhovieť a podeliť sa s ním radosť zo zvonu. Babička mi vždy vravela, že keď sa u nás na dvore rozoznie zvon, je to akoby zaplakalo dieťatko pri narodení. Ja to tak tiež cítim. Je to pre mňa dieťa, čo odchádza do sveta.“

Žehnanie novému zvonu Foto: archív Dytrychovcov
zvonárka Žehnanie novému zvonu

Sama Leticie od mamy dostala na výber, či chce študovať na škole v Kremnici alebo Turnove. Vybrala si Česko: „Mám hudobnú aj výtvarnú školu plus dva roky metalurgie. Nemala som rada matematiku, ale najdôležitejšia je prax – naučila som sa všetko od piky. Preto ma tu aj páni rešpektujú. Po desiatich rokoch som od maminky dostala tovarišský list. Veľa úkonov si človek musí osvojiť, aby bol výsledok stopercentný.“

Nuž, ten dytrychovský je a radi by sme ho videli. Hoci mnohé pri zvonoch je výrobné tajomstvo, Leticie nás predsa len vezme do priestorov, kde sa modelujú hlinené formy na zvony podľa želania zákazníkov. Štandardne výroba zvonu do 500 kíl trvá dva mesiace, tisíckilový vyrobia za tri mesiace.

Zdá sa to pomerne komplikované, Leticie hovorí, že tón zvonu závisí od jeho profilu. Rozpráva o ľahkom, strednom i ťažkom zvonovom rebre. Ľahké je pri zvone D2, ktorý váži 150 kíl, stredné pri 220-kilovom zvone a ťažké pri 350-kilovom. „Ľahké rebro sa robilo v časoch vojny, keď bol nedostatok materiálu. Zvonia aj oceľové či železné zvony, ale tie nemajú dobrú kvalitu. Naopak, najúžasnejšie znejú zvony z ťažkého zvonového rebra, majú silný, mohutný zamatový hlas, ale stavby veľmi zaťažujú a ničia statiku.

Keď sa 500-kilový zvon rozhojdá, jeho hmotnosť sa násobí koeficientom 3,4, takže z 500 kíl máme hneď 1 600 kíl. Keď sú vo veži ako v Bardejove veľké zvony a je ich päť, raz za rok sa všetky zvony stretnú na jednej strane a zaťažia stavbu. V Bardejove je to v pohode, tam majú 90 cm steny, ale ak sa to zle spočíta, veža môže spadnúť. Hrozilo to na južnej Morave, kde to statik zle spočítal,“ chrlí Leticie historky.

značka zvonárskej dielne Dytrychovcov Foto: archív Dytrychovcov
zvonárka značka zvonárskej dielne Dytrychovcov

Pýtam sa Leticie, či sa vždy ide pozrieť na miesto, pre ktoré sú zvony určené. Isteže, odpovedá, aj keď občas niekam posielajú technikov – teraz majú práve šikovných z Trenčína. Dytrychovský zvon sa dá poznať podľa vetvičky tuje severskej, ktorá je v ich logu podľa dedovho návrhu. Do formy z hliny sa pridáva aj pivo a na prevzdušnenie aj kravská srsť. Znie to ako z rozprávky, no Leticie prisahá na overené staré postupy.

Niečo o tom vie, veď ich dielňa odliala od roku 1950 vyše 8 000 zvonov. Nie vždy sú obrie, ako tie v Bardejove či v bratislavskej katedrále, mnohým ľuďom už odliali hoci menšiu zvoničku na záhradu. A robia aj malé zvončeky či svadobné zvony.

Ako to spievala Marta Kubišová? Nechte zvony znít…

© Autorské práva vyhradené

Facebook X.com debata chyba Newsletter
Viac na túto tému: #Dóm sv. Martina #zvon #katedrála #zvonárstvo #Leticie-Vránová Dytrychová