Výstava v Kunstfore, ktorá trvá do 19. januára budúceho roka, sa volá Gauguin unexpected – čo by sa dalo preložiť ako Nečakaný Gauguin. Otvorená je každý deň od 10. do 19. h, v piatok až do 21. h, dokonca aj na Štedrý deň od 10 do 14. h a rovnako aj na Silvestra, prvého januára sa bude dať navštíviť od 12. do 19. h.
Pozrite si diela Paula Gauguina z výstavy v Kunstfore
A prečo je v podtitule Gauguinovej výstavy slovo nečakaný? Ukazuje totiž tvorbu výtvarníka od jeho začiatkov ako postimpresionistu až po jeho rolu jedného z otcov moderny a zahŕňa všetky časti jeho diela – maliarstvo, grafiku aj sochy. Kurátorkou výstavy, ktorá obsahuje vyše 80 Gauguinových diel zapožičaných z veľkých medzinárodných múzeí (vrátane The Art Institute of Chicago, londýnskej Tate Gallery, milánskej Galleria d’Arte Moderna, Minneapolis Institute of Art, The Museum of Modern Art, New York,The Metropolitan Museum of Art, New York; pražskej Národnej galérie, National Gallery of Art, Washington, viedenskej Albertiny a Kunsthausu Zürich) a významných súkromných zbierok, je Evelyn Benesch.
Od impresionistov na Tahiti
Gauguin (1848 – 1903), ktorý v Paríži 70. rokoch pôsobil ako úspešný bankár, sa pre dráhu výtvarníka rozhodol relatívne neskoro. Spoločné prvé výstavy s impresionistami začali jeho kariéru plnú prekážok a odmietnutí. Spochybňoval totiž tradíciu a zaužívané spôsoby videnia, zaujímali ho nové, moderné formy – abstrakcia, fauvizmus a expresionizmus.
Farby používal inak, v obrazovej reči sa sústredil na to podstatné. Túžil po diaľkach a stále po niečom novom, či už šlo o jeho výtvarnú reč, alebo spôsob života, preto bol časť života nepochopený. Dnes kritici skúmajú jeho postavu aj z hľadiska postkolonializmu a zneužívania mladistvých (na Tahiti mal niekoľko životných partneriek, ktoré mali len 13 či 14 rokov).

Výstava v Kunstfore chce Gauguina predstaviť ako umelca, ktorý si vyvinul vlastný štýl a maliarstvo nechápal ako výsek z prírody, ale zachytenie nálady, archetypov a emócií. Gauguin unexpected ukazuje jeho vývoj od neskorého impresionistu cez symbolistu a syntetistu až po nový štýl smerujúci ďaleko do 20. storočia. Nečakaná je nielen kvalita a bohatosť jeho maľby, ale aj grafické cykly a sochy. Práve na nich vidno zmenu od akademického poňatia k uvoľnenému zaobchádzaniu s formou a oscilovanie medzi kultúrami a tradíciami.

Gauguinova umelecká kariéra sa začala v krúžku impresionistov. Až do 80. rokov 19. storočia maľuje podobne ako oni premeny prírody a idylické žánrové rodinné obrázky. Prvé teda na výstave vidíme nečakane obrázky korčuliarov na dánskom jazierku (jeho prvá manželka Mette bola Dánka), deti pri kočíku či zvieratá v lese. V jeho dielach však chýbala ľahkosť, akou sa vyznačovali obrazy jeho súčasníkov. Čoskoro sa Gauguin začne zaoberať sochami, a to z keramiky i z dreva, a aj rôznymi grafickými technikami.

Návštevníci môžu obdivovať jeho zinkografie Suite Volpini, kde maľuje rôzne bretónske motívy. Po rozhodnutí neviesť viac meštiacky život a venovať sa len umeleckej kariére sa totiž stiahol z veľkomesta a civilizácie, v roku 1886 najskôr do Bretónska (ktoré sa v tých rokoch bralo ako miesto, kde prežíva svet starého Francúzska, kde sa žije prosto ako v stredoveku), o rok neskôr na ostrov Martinik, ktorý bol francúzskou kolóniou. Tu ho v trópoch očarilo svetlo a jednoduchý život.
Pri druhom pobyte v Bretónsku v roku 1888 už Gauguin maľoval nie podľa prírody, ale skôr podľa spomienok a vnútorných predstáv. Gauguin sa spriatelil so symbolistickými spisovateľmi ako Stéphane Mallarmé. Tí v jeho obrazoch plných vízií a rôznych úrovní reality videli maliarsku podobu ich poézie a oslavovali ho ako zakladateľa symbolistickej a syntetickej maľby.

Keď sa Gauguin v roku 1891 vybral prvýkrát na Tahiti, už si svoju výtvarnú reč upevnil a svoj farebný svet, ktorý vyvolával rozruch, zakomponoval do svojich obrazov. Inšpirovala ho zbierka fotografií umenia z celého sveta, tvoril nové svety, ktoré spájali ďalekovýchodnú tradíciu s ikonografiou a obrazovou rečou kultúr Francúzskej Polynézie.
Nevynášajú súdy
Život v trópoch Gauguinovi sťažovala finančná núdza a choroby. Aby sa pripomenul a predstavil svoje diela z Tahiti, vrátil sa do Francúzska. Jeho texty Noa Noa o kultúre francúzskej Polynézie s ilustráciami Suite Noa Noa však boli francúzskemu publiku cudzie. A tak sa maliar opäť rozhodol vrátiť do južného Pacifiku. V roku 1895 opustil Francúzsko navždy. Keď sa vrátil naspäť na Tahiti, videl, ako pokročila kolonizácia – v roku 1901 sa stiahol na ešte odľahlejšie ostrovy Markézy, ktoré ešte stále patrili k Francúzskej Polynézii, kde v roku 1903 aj zomrel. Jeho obrazový svet bol hybridom západnej tradície, jeho vlastného štýlu a nových impulzov z markézskej kultúry.
Gauguin bol nepochybne ambivalentnou osobnosťou. Cieľavedome sa venoval svojej umeleckej kariére, akceptoval aj strádanie, údery osudu, rozchod s rodinou a kolegami. Dnes kunsthistorici hodnotia postavu Gauguina pod vplyvom nášho chápania exotiky, kolonializmu, zneužívania mladistvých a privlastňovania si kultúr.
Zodpovedajúc vnímaniu Gauguinovej doby mal umelec eurocentrický a paternalistický pohľad na iné kultúry, idealizoval ich a stereotypizoval. Tvorcovia výstavy Nečakaný Gauguin nechcú nad maliarom vynášať žiadne súdy. Ide im o jeho umelecký vývoj v jeho mnohostrannosti, ukázať jeho vysoký podiel abstrakcie a neuveriteľný farebný svet, ktorý inšpiruje a fascinuje ľudí dodnes.