Keď o ňom začal s kolegami uvažovať, nemali ani 30! Odvtedy toho veľa vykonal a najmä vytvoril. Na Cipára platí to, čo sa hovorieva o spisovateľoch: Ani deň bez čiarky! On miloval čiary, rád kreslil, a tak sa niet čo čudovať, že k nedožitému jubileu vychádza kniha Miro Cipár 90 kresieb, ktorá bude slávnostne uvedená do života na spomienkovej slávnosti 10. januára v Pálffyho paláci na Zámockej ulici v Bratislave.
Miroslav Cipár mal to šťastie, že jeho tvorbu poznali ľudia aj z bežného života. Bola totiž veľmi rôznorodá a stretol sa s ňou hádam každý, kto sa u nás zaujímal o kultúru. Či už to boli ilustrácie, voľná grafika, maľby i sochy, alebo minikompozície. Rád robil logá, značky, kaligrafiu.
Čítajte viac Cipárova priama cesta po kľukatej čiare
Však práve logo bienále ilustrácií – BIB s otočeným béčkom a terčovou bodkou nad i – bol jeden z jeho výborných nápadov, ale vtipné sú aj logá Slovenskej národnej galérie, Galérie mesta Bratislavy, Bratislavských hudobných slávností a mnohé ďalšie. Všetko to boli pekné obrázky, malé rébusy, ale vďaka vynaliezavému vizuálu aj ľahko dešifrovateľné.
Foto: Slovenské múzeum dizajnu SCD
Cipár si teda ako umelec užil všetko – od rozkoše zhutňovania obsahu na malý priestor čiernobielych miniatúr, cez veselé púte po cestičkách čiar až po vyhmatávanie obsahu literárnych textov do ilustrácií či svojich myšlienok do veľkých plátien. A pokúšali ho tiež objekty v priestore, ako aj obsažné prázdno – diery v tom, čo vytvoril. Skrátka, bol to usilovný, hravý mág, celý vesmír mal v hlave, ale nohami stál pevne na zemi. A stále po uši v robote.
Dostala som od Cipára pár ručne písaných listov. Každý som si vždy dlho obzerala a mám ich – aj s obálkami, ktoré vyzerali ako nejaký erb s mojím menom – odložené. Nielenže originálna kompozícia, písmo, obsah, ale – človek ide na tom oči nechať. Cipár bol človek, ktorý, čoho sa dotkol, to posvätil. Nie, nie všetko sa podarilo. Stali sa aj veci, ktoré sa vymkli, aj o tom boli naše rozhovory (myslím tie publikované), ale tak to v živote chodí. A on sa k problémom staval statočne, s nadpozemským pokojom, múdro.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Okno do neba
Intímnu spomienkovú slávnosť organizuje Cipárova rodina, manželka Vilma, dcéra Táňa, syn Vladimír, ktorí vždy boli jeho spoľahlivým zázemím. Už som neraz spomínala na ich mladú domácnosť na Michalskej 7, medzi Univerzitnou knižnicou a Michalskou bránou, kde kedysi bývali. Pavlačový dom s dvorom, vždy otvorené dvere, striedali sa tam priatelia, kolegovia, umelci, spisovatelia, historici, architekti. Priam disidentská domácnosť. Samí zaujímaví ľudia a reči vôbec nie opatrné, skôr naopak. Diskusné kluby avantgardné, progresívne, kritické a s množstvom vitality a humoru.
Čítajte viac Ako zvládnuť Božskú komédiu? S Cipárom to ide!
Neďaleko bola v Mirbachovom paláci mestská galéria, kde v kúte dvora mal svoj kabinet teoretik Fedor Kriška, znalec umenia a dobrý parťák. Aj tam to vyzeralo podobne ako u Cipárovcov. A kúsok odtiaľ bola kaviareň U Michala, Vagón, Klub spisovateľov a plno viech, Slovenská národná galéria s kultivovaným Karolom Vaculíkom v čele, kníhkupectvá a výstavné siene. A všade sa debatovalo, polemizovalo a veru aj rebelovalo. No Miro Cipár žiaden kaviarenský či vinárenský typ, v tom pravom zmysle slova, nebol. Neholdoval zábavám.
Foto: Pravda, Jozef Baran
Nepamätám si ho ani s pohárikom alkoholu v ruke, že by s chuťou popíjal. Tuším ani nefajčil, hoci vtedy to bola veľmi rozšírená neresť. Nikdy som ho nevidela príliš rozjareného, hoci pochopenie mal pre všetko. Patril do bohémskeho prostredia, on však neponocoval, nepozeral po dievčatách, nesúperil o pozornosť. Však mal svoju Vilmu. Šarmantnú, inteligentnú, priateľskú. Perfektne sa k sebe hodili, ona mu bola láskou i partnerkou na úrovni. Mali svoj svet, pevný bod, a tak mali aj rešpekt. Nízkosť na nich nedosiahla.
Zaujímavé je, že Miroslav Cipár sa za tie roky, čo som ho poznala, veľmi nemenil. Stále vyzeral trochu ako chlapec a nikdy nestučnel. Najradšej jedávali – ako mi raz povedali do rozhovoru – iba ľahkú polievku. Boli asketickí, ale pritom žili naplno. S akou rozkošou napríklad čítali! V staršom veku si aj navzájom čítali nahlas v tej ich spálničke, kde mali nad posteľou strešné okno do oblakov.
Ale to už bývali v dome, v ktorom bol ateliér, átrium a krásna veľká palma. V niektorých spomienkach ho vidím so psíkom. Cipár bol vždy mierny, tichý, s jemným vševediacim úsmevom. Všetko pozoroval zobďaleč. Ale keď sa pre niečo nadchol, priam sa rozžiaril. Utkvelo mi v pamäti, ako nadšene rozpráva o ešte len nastupujúcej kapele Beatles, ktorá ho hneď očarila. Rozpoznal kvalitu.
V dobrej spoločnosti
Bol to skrátka skvelý človek, takí ľudia ho vychovali a takých ľudí aj priťahoval. Na škole – začal študovať na pedagogickej a pokračoval na VŠVU, kde ho učil napríklad Vincent Hložník či Peter Matejka. No a po skončení školy patril do Klubu grafikov, avantgardného výrazného združenia výtvarníkov, ktoré bolo priebojné umelecky a spoľahlivé ľudsky. Spájalo ich priateľstvo, názory, spôsob tvorby aj ciele. Albín Brunovský, Ľubomír Kellenberger ,Orest Dubay, Miloš Urbásek, Jozef Baláž, Ján Lebiš, Emil Sedlák, Fedor Kriška, Miroslav Cipár a dámy Viera Gergeľová, Viera Bombová. A čestný člen Vincent Hložník.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Keď sa takéto osobnosti spojili, dokázali si vytvoriť slobodnú pôdu aj vo vtedajších podmienkach a byť v úcte, čo je myslím, dobrá správa o sile nášho umeni a charakteroch umelcov, ktorí sa snažili neprispôsobiť a nachádzať azyl a dôstojnosť v nadpriemernej tvorbe. Nedalo sa s nimi len tak mávať. Čo človek, to zaujímavý príbeh a veľké dielo.
Ani neviem, ako sa to stalo, vzali ma ako mladú novinárku medzi seba. Mala som tým pádom dvere všade otvorené, do ateliérov, k najvýznamnejším umelcom a všeličo som sa dozvedala a aj písala. Skrátka, videla som slovenské umenie zvnútra, mohla som o ňom informovať touto optikou a s ich záštitou. Spájali sme sily. Vlastne môžem povedať, že už vtedy sa v tomto cipárovskom svete (myslením, ujasnením smerovania) začala Nežná revolúcia, hoci bola hlboká normalizácia. Ani som sa teda nečudovala, že sa potom, keď čas dozrel, naozaj stal Miroslav Cipár vedúcou osobnosťou premien v roku 1989, bolo to prirodzené vyvrcholenie jeho snažení a úsilia prostredia, v ktorom žil.
Dejiny si ho vybrali v rozhodujúcom okamihu. Bola to dobrá voľba, splnil svoje poslanie, ale on si politiku nevybral a vrátil sa k umeniu, lebo to bol jeho svet a hlavné poslanie. Odtiaľ sa nám najmä prihovára aj dnes.
