On sám tvorí podobným spôsobom – vyjadruje sa k tomu, čo sa deje v spoločnosti, či už je to priamo politika, situácia v prírode, skúma rôzne symboly, historické súvislosti a javy. Vyjadroval sa k medveďom, peniazom, k ťažbe medi v Banskej Bystrici – o všetkom sme písali a teraz radi upozorňujeme na výstavu, ktorá prezentuje jeho pedagogickú činnosť a nové mená v tejto oblasti.

Výstava teda ponúka svieži pohľad na súčasné dianie očami mladých umelcov a tlmočí jeho výzvy. Študenti si všímajú problémy, ktoré ich znepokojujú, rovnako ako ostatných občanov, no komentovať ich obrazom si vyžaduje špeciálnu vynaliezavosť. Tak stvárňujú po svojom klimatickú krízu, migráciu, všímajú si politickú manipuláciu, ekonomickú neistotu, ale samozrejme, najmä svoje vlastné dilemy. Ich diela, vytvorené technikou sieťotlače, obsahujú osobnú kritiku i nádej.

V dnešnej zložitej dobe sa mladí neraz ťažko orientujú a dobre im padne podebatovať si s dôveryhodným človekom. „Myslím, že študenti uvítali možnosť konzultovať so mnou ako s pedagógom a kurátorom svoje zámery,“ hovorí Matúš Maťátko.
„Umožnilo im to lepšie uchopiť tému a pretaviť ju do vizuálneho prejavu. Ich tvorba ukazuje ako sa snažia komplexne chápať dnešnú dobu. Zámerom výstavy bolo, aby sa k nej mladí umelci vyjadrili a aby aj diváci prijali túto výzvu, zamysleli sa, prípadne o nej diskutovali. Študenti ponúkajú naozaj široké spektrum námetov. Napríklad Viktória Gavláková upozorňuje na ekologické problémy cez tému plastového odpadu a Veľkého pacifického koša (akumulácia plastov v oceáne), zatiaľ čo Matúš Gejdoš stvárnil hlucháňa ako symbol narušeného biotopu a environmentálnych zmien. Viktória Szoó vo svojom diele Na ceste reflektuje migráciu a odliv mozgov zo Slovenska, pričom zobrazuje osobnú dilemu medzi zázemím domova a lepšími podmienkami v zahraničí. Tomáš Varadzyn vo svojej Piete konfrontuje divákov s otázkami duchovných hodnôt v súčasnej dobe, pričom jeho dielo čerpá z tradičnej náboženskej ikonografie. Michaela Lengyelová (Ide to do kytek) reflektuje frustráciu z politickej situácie na Slovensku, kým Jakub Mlynarčík skúma moc a jej vplyv na jednotlivca a spoločnosť.“
Zaujímalo nás, či študenti majú radi takéto konkrétne zadania. Vždy dostanú niečo iné, alebo sa téma opakuje každý rok? A – necítia sa príliš usmerňovaní? Matúš Maťátko vysvetľuje, že študenti spravidla vítajú konkrétne zadania, pretože im poskytujú jasný rámec, v ktorom môžu rozvíjať vlastnú kreativitu a názor. „Zároveň však majú dostatok priestoru na osobnú interpretáciu. Tému výstavy Komentár doby sme zadali po prvý raz a ukázala sa ako mimoriadne podnetná. V budúcnosti môžeme uvažovať o variáciách – aby sa zachoval faktor novosti a aby študenti vždy reflektovali aktuálne dianie.“
Z tradície môže vzniknúť aj zaujímavý depozit obrazového komentovania dejín, čiže vizuálny miestopis osobných názorov.
Matúš Maťátko je sám ešte mladý, hoci už veľmi známy umelec. Narodil sa v roku 1984, vyštudoval voľnú grafiku a ilustráciu u profesora Dušana Kállaya na Vysokej škole výtvarných umení. Líšia sa dnešní študenti od vtedajších? Ako ich vlastne učí?
„Byť pedagógom dnes znamená pomáhať mladým ľuďom nachádzať ich hlas v neustále sa meniacom svete. Súčasní študenti sú ovplyvňovaní digitálnymi médiami a globálnymi problémami. Majú prístup k množstvu informácií, no zároveň čelia väčšiemu tlaku. Snažím sa ich viesť k tomu, aby kriticky mysleli, vnímali širší kontext a vedeli tieto poznatky pretaviť do svojej tvorby. Pracujeme cez dialóg, konzultácie a praktické zadania, ktoré rozvíjajú ich technické aj konceptuálne schopnosti.“