Jeden z najúspešnejších slovenských výtvarníkov je miláčikom umeleckej obce aj ťahákom výstav. Tie mal už po celom svete, v metropolách ako New York či Berlín aj žil. Mestá ho však nemenia, lebo svoje ja si nosí všade so sebou.
Nasledujúci rozhovor je prepísanou a upravenou verziou relácie Ide o nás, ktorú Andrej Dúbravský navštívil v novembri minulého roka a môžete si ho pozrieť nižšie. Rozhovor bol doplnený o dodatočné otázky k vývoju v kultúre.
Nezačnem úplne umelecky, keďže viem, že ste človek, ktorý sa pohybuje na pomedzí mesta a dediny a na vidieku už nejaký čas žijete. Ako zvládate všetky záhradné práce? Čo napríklad zazimovanie?
Áno, to sú veci, ktoré už nejaký čas riešim. Napríklad, kedy je dôležité odpojiť čerpadlo, aby ho neroztrhal mráz. Záhradné práce ma bavia, ale záleží vždy aj na tom, čo okolo domácnosti treba spraviť. Opravovanie niečoho neživého ma teda nebaví vôbec. Nemám v sebe potrebu budovať si pekné hniezdo. Žijem tak, ako som tam prišiel pred deviatimi rokmi. U mňa doma to aj vyzerá ako predtým.
Takže nezveľaďujete?
Vôbec. Vymenil som strechu a nejaké funkčné veci, ale nábytok je rovnaký, akurát matrac na spanie som vymenil. K dekoru a interiérovému dizajnu nemám vzťah.
Čo vás motivovalo presídliť sa na dedinu? Narodili ste sa v Nových Zámkoch, ale hneď po narodení vás previezli do Bratislavy.
Mal som babku vo vedľajšej dedine, v Poľnom Kesove, kde som trávil všetky víkendy a prázdniny. Keď som mal asi štrnásť rokov, dom predala a ja som stratil kontakt s vidiekom a celým regiónom. Zhruba pred desiatimi rokmi som zašiel do Poľného Kesova – bolo leto, strávil som pár hodín na tamojšom kúpalisku, kde sa práve konala súťaž vo varení gulášu. Vtedy som si povedal, tak tu raz chcem tráviť leto… a stalo sa. Kúpil som si dom v Rastislaviciach.
Máte rok rozdelený na letné a zimné obdobie? Leto patrí dedine a príchod zimy skôr mestu?
Presne tak to je, aj keď minuloročné leto bolo úplne vyčerpávajúce pre dlhé a vysoké teploty. Sme na juhu, 20 kilometrov od Hurbanova, čo je najteplejšia obec na Slovensku. Keď v rádiu hlásia počasie s teplotami 29 až 38 stupňov, tak tých 38 je u mňa. Vnímam aj zmeny oproti minulým rokom. Ak kedysi ohlásili extrémne horúčavy, trvali možno pár dní. Počas ostatného leta však nie a nie ustať. Bolo to vyčerpávajúce a aj z hľadiska práce náročné. Najlepšie je v Rastislaviciach na začiatku leta a potom na konci septembra. Naprší, trochu sa schladí, záhrada chytí druhý dych a všetko exploduje. Vnímam to ako druhú jar.
Minulý rok ste uviedli novú výstavu s názvom Protest of the Dead Bee (Protest mŕtvej včely) v bratislavskej WHITE&WEISS Gallery. Ako veľmi sa do nej premietla ekologická téma?
Keď som sa presťahoval na dedinu, a možno aj vekom, začal som vnímať aj viaceré problematické veci. Klimatickú krízu, chemikálie, ktoré sa dávajú na polia alebo do záhrad. To, samozrejme, ovplyvnilo moju tvorbu. Včely a iný hmyz mám stále pred očami, tiež mi teda vleteli na plátno. Včely som začal maľovať v roku 2020 počas pandémie. Mal som vtedy moju prvú samostatnú výstavu v New Yorku a prežíval som to veľmi stresujúco. Predsa len, ak ste súčasťou skupinovej výstavy, tlak na vás ako autora je menší, v tomto prípade však bol obrovský, a keď som všetko poslal do Ameriky, bol som naozaj vyčerpaný. Začal som maľovať včely a lienky, čo bola úplná arteterapia. Aj som si hovoril: Toto asi nikto neuvidí, veď seriózny umelec nemôže predsa maľovať včeličky. Ale výsledok ma nadchol, a keď som potom mal výstavu v Botanickej záhrade v Košiciach, všetko do seba perfektne zapadlo. Som rád, že sa venujem tomuto námetu, pretože ma baví, a zároveň zaujíma aj ľudí. O hmyze sa môžeme viac rozprávať. Teraz som dokončil detskú knihu, ktorú pripravuje do vydania vydavateľstvo Brak. Volá sa Alica a hmyz a knižku som písal aj ilustroval. Je o mojej mačke Alici, ktorá sa stratila a je entomologička. Pre čitateľov, malých aj veľkých, bude objavovať rôzne zaujímavosti zo sveta hmyzu.
Čítajte viac Jakub Jablonský: Ak hráme iba pre ľudí, ktorí s nami súhlasia, tak niekde robíme chybu
Je tam zahrnutý aj fakt, že keď vyhynú včely, do štyroch rokov vyhynie aj ľudstvo?
Nie som prírodovedec, no viackrát som čítal, že tvrdenie sa nezakladá na pravde. Veľa sa hovorí o včele medonosnej, ktorú chováme, a málo sa spomínajú divoké včely, ktoré opeľujú. Na Slovensku ich máme stovky druhov. Tam, kde ubúdajú včely, pribúdajú napríklad pestrice, ktoré sú ako sesternice múch a tiež opeľujú. Počet hmyzu klesá všeobecne, čo nie je dobré a nechcem zľahčovať tému ani situáciu. Ale je veľa rôznych druhov hmyzu, ktoré tiež opeľujú. Určite by sme ich však mali chrániť. Nielen včely, ale celý biotop.
Maľujete s dôrazom na to, čo sa okolo deje. Aj podľa toho žijete?
Neviem, či ekologicky žijem, ale snažím sa nežiť extrémne neekologicky. Rezervy by sa našli. Do New Yorku stále lietam. Aj do Berlína. Síce som tam niekoľkokrát cestoval vlakom a bolo to super. Ale nie vždy to ide. Po hodinách strávených vo vlaku som trošku zbedačený, takže ak mám hneď po príchode niečo dôležité, nemôžem ísť vlakom.
Foto: Viki Kollerova
Vytvorili ste si rôzne zázemia – sú tu Rastislavice, Bratislava, raz alebo dvakrát do roka New York, prirátajme si k tomu aj spomenutý Berlín. Hľadáte v každom z miest nejaký dielik, ktorý vás ako umelca skompletizuje?
(smiech) V každom mám nejaké haraburdy a ľuďom, u ktorých ich mám uskladnené, sľubujem, že ich zoberiem preč pri ďalšej návšteve. Ale moje ja si všade prenášam so sebou. Samozrejme, nastavenie mysle sa zľahka mení podľa toho, kde sa práve nachádzam, ale keď ma niečo trápi alebo riešim maliarsku či životnú tému, väčšinou si ju nosím so sebou. Nedokážem moje trápenia nechať v Bratislave a uniknúť do New Yorku. Prostredie vplýva na človeka, ale ešte viac než mesto vplýva na mňa, v akom priestore práve žijem. Napríklad v dome v Rastislaviciach sa mi ťažko odpisuje na maily alebo niečo plánuje. Keď som v Bratislave, máme veľký biely stôl a priestrannú miestnosť, tam som oveľa racionálnejší Andrej. Je to trošku paradox: človek by si myslel, že v obci, v záhrade, sa myšlienky budú rozpínať, vymyslím niečo super a budem organizovaný. Je to presne naopak. Tam mám malý stôl, na ňom akvárium a vázičku, a musím všetko obchádzať.
Čítajte viac Ako herečka nemám strach z ničoho, ako občianka sa o našu spoločnosť bojím, hovorí hviezda z Dunaja Jana Majeská
Aké dôležité je, aby výtvarník získal dobrú galériu a aké dôležité je si s ňou udržať vzťahy? Čo sa napríklad môže robiť a čo nesmie?
Keď je spolupráca hladká a profesionálna, potom tam vzniká priateľstvo. Medzi ľuďmi, ktorí v galérii robia a umelcom. Ak sa spolupráca preklopí do priateľského vzťahu, osobne to hodnotím veľmi pozitívne. Ale sú aj galeristi, ktorí sa v rozhovoroch tvária, že majú s výtvarníkom nadštandardný vzťah, že ich náplň nie je práca, ale poslanie, alebo že píšu históriu. Skrátka všelijaké omáčky. A keď vás nevyplácajú niekoľko mesiacov alebo úplne okradnú a nevyplatia nič za obrazy, ktoré predali… Na vzletné reči od galeristov som citlivý a už aj obozretný.
Máte takú skúsenosť, že vám galéria nevyplatila to, čo mala?
Z mladšieho veku, prišiel som o desaťtisíce. Bol som mladý naivný umelec zo Slovenska a nevedel som si dohodnúť nejaké zmluvy. Spolupracoval som napríklad s jednou galériou, ktorá mi robila výstavu, všetko predali, vyplatenie sa naťahovalo asi pol roka a potom galéria zanikla. Ani som nemal od koho peniaze vymáhať.
Foto: Peter März (Ideall Studio)
Má čo umelec urobiť v takejto chvíli?
Asi ako kedy a ako ktorý. Podľa toho, čo má podpísané a tak ďalej.
Ako to funguje v prípade, keď máte exkluzívne zastúpenie? Nechávate predávať svoje obrazy len galérii alebo ich predávate aj sám?
Nepredávam. V minulosti som to robil, ale dnes už ich nepredávam vôbec. Galeristi si berú 50 percent – čo možno niektorých ľudí prekvapí – ale podľa mňa ich provízia stojí za to, ak viete, že sa na svojho galeristu môžete spoľahnúť. Pre mňa je extrémne vyčerpávajúce, ak mi ľudia vypisujú, že chcú niečo kúpiť. Som za to vďačný, ale pozývať si návštevy do ateliéru, ukazovať im plátna a dohadovať sa, či im nedám „zľavičku“ – vnímam ako úplne traumatizujúce zážitky. Je náplňou práce galérie starať sa o zberateľov, komunikovať s nimi. Ak je galéria dobrá, pre umelca je obrovská pomoc. Môžem sa sústrediť na maľovanie, výlučne na kreatívnu časť. Oni sa starajú o biznis. A keď potom napríklad urobia nejakú večeru so zberateľmi, rád prídem, užijem si večer, rád sa porozprávam – tešia sa zberatelia, teším sa aj ja, ale nemusíme sa spolu baviť o peniazoch.
Čítajte viac Robil záhrady pre miliardárov, no zvládne aj výzvu za pár tisíc eur. V záhrade odo mňa musí byť ľuďom dobre, vraví architekt Leffler
Vaša dobrá kamarátka a kolegyňa Katarína Janečková mi prezradila, že mala obdobie, keď vedela, že sa dobre predávali maľby so sexuálnymi motívmi a chvíľu ju samotní galeristi tlačili do toho, aby kreslila provokatívnejšie, lebo to sa lepšie predáva. Deje sa to aj vám?
Našťastie nie. S berlínskou galériou Dittrich & Schlechtriem spolupracujem od 2014, a keďže som dlho maľoval čiernobielo, raz sa ma môj galerista opýtal, či nechcem skúsiť viac farby. Začal som s tým, ale nie preto, lebo to bola jeho požiadavka – viac farieb na moje plátna prišlo, keď som sa presťahoval do Rastislavíc. Začal som maľovať červené jabĺčka, kohúty a tak ďalej. Jeho slová dnes vnímam ako dobrú radu, nie v zmysle, čo mám maľovať, ale skôr ako maliarsky expandovať a skúšať niečo nové. Ani galéria v New Yorku, s ktorou spolupracujem teraz, ma nikdy do ničoho netlačila.
A ovplyvňujú vás ľudia okolo? Dáte si ako umelec do práce hovoriť, dovolíte iným kritizovať vás alebo poradiť?
Pre mňa je to zaujímavé a mám to vlastne rád. Som vždy svoj prvý divák a priznám sa, že mám rád svoje obrazy. Maľujem ich tak, aby som sám mal chuť zavesiť ich do spálne alebo do kuchyne. V prvom rade chcem potešiť seba. Dávam si aj osobné úlohy alebo výzvy – čo chcem dosiahnuť alebo preskúmať v danej maľbe. Keď robím výstavu, donesiem obrazy do galérie, vtedy sa rád opýtam mojich blízkych. Mamy, môjho frajera alebo nejakých ďalších blízkych ľudí, čo si myslia. Zaujíma ma to, lebo výstava už nie je iba pre mňa, je pre ľudí.
Foto: ROBERT TAPPERT
Chcete mať ako umelec dosah na to, ku komu sa vaše diela dostanú? Existuje trebárs aj taká vec, že si poviete: Dávam tento obraz do galérie, ale nesmie byť predaný tomu a tomu človeku?
Nie vždy mám na to dosah a nie vždy vieme, kam náš obraz ide. Niektorí zberatelia – politici, podnikatelia – ani neprídu osobne do galérie – stačí im PDF so zoznamom diel, prípadne niekoho poveria, aby kúpu realizoval za nich. A tiež nedokážete ustrážiť, ak váš obraz niekto kúpi a potom ho rýchlo predá ďalej. Zberatelia by si však mali dávať pozor, lebo ak to urobia, dostanú sa na blacklist a už si nikdy nič nové z galérie nekúpia.
Cítite sa ako investičný umelec?
Za tento aspekt mojej tvorby neberiem zodpovednosť. Možno sa v budúcnosti moje obrazy nepredajú ani za toľko, za koľko sa kúpili. Niekedy si aj hovorím, že by som možno nejaké moje obrazy mal odkladať na zhodnotenie, ale sám si kupujem umenie na aukciách alebo od umelcov priamo s tým, že ho chcem mať doma. Chcem sa naň pozerať a je mi úplne jedno, či bude mať nejakú likviditu o desať, dvadsať rokov. Dúfam, že peniaze nebudem potrebovať a budem sa môcť z umenia tešiť.
Čítajte viac Stovka zamestnancov SNG podáva výpoveď. Chod galérie je v ohrození
Keď ste mali minulý rok výstavu vo WHITE&WEISS Gallery, po úvodnej vernisáži sa objavili fotky na sociálnych sieťach, kde pred jedným z obrazov stoja dvaja chlapci, možno vo veku 10 až 11 rokov. Pôsobia veselo a zjavne diskutujú o tom, čo vidia, a majú z toho radosť. V súvislosti s vašou tvorbou sa objavili tvrdenia, že čo keď toto uvidia malé deti a predsa to nie je pre ne vhodné. Jeden váš obraz v priestoroch Slovenského rozhlasu „vyrušil“ aj ministerku kultúry Martinu Šimkovičovú. Má byť umenie cenzurované? Nedokážu ho podľa vás aj tí najmenší prijať v jeho podstate?
Nemám na to jednoznačnú odpoveď. Už dlho som nemaľoval žiaden vyslovene explicitný obraz, až mi je to ľúto. Obraz, na ktorom sa dvaja ľudia spolu bozkávajú, môžu podľa mňa vidieť všetky deti sveta. To sa naozaj dá vysvetliť veľmi jednoducho. Keď je v zahraničí výstava, ktorá je extrémne explicitná – sú tam genitálie alebo nejaké extrémne násilie – čo sa, mimochodom, v mojej tvorbe vôbec neobjavuje – tak pred vstupom visí ceduľka, že je na zvážení rodičov, či tam deti zoberú, alebo nie. Ale čo sa vystavuje, by sa absolútne nemalo cenzurovať.
Ešte minulý rok ste vytvorili takpovediac na zákazku plagát k Filmovému festivalu inakosti – kresbu dvoch mužov doplnenú slovom odvaha. Prečo ste sa rozhodli podporiť podujatie Filmového festivalu inakosti?
Niekedy mám pocit, že kvôli tomu, že som často odcestovaný, nemám čas aktívne sa zapájať do všetkých tém a podujatí, ako by som chcel. Takže, keď prišla táto ponuka, zapojil som sa spôsobom, ktorý mi je najprirodzenejší. Plagát vznikol v hektickej chvíli, keď som dokončoval obrazy na výstavu. Natiahol som si malé franforce plátna, nakreslil túto kompozíciu – spontánnu, rýchlu a surovú. Použil som voskovky, špinavé plátno a rôzne materiály, ktoré festival veľmi pekne zapojil do celkového vizuálu. Mnohé detaily, ako moje písmo s olejovým pastelom, a neodstrihnuté nitky z plátna, ma prekvapili a výsledok ma veľmi potešil.
Ste súčasťou queer komunity. Ako vnímate vývoj postojov verejnosti, a najmä postojov politických špičiek a vládnucich politikov voči queer menšine?
Asi nepoviem nič nové. Stále sme využívaní ako nástroj na polarizovanie spoločnosti. Vytvára sa falošný nepriateľ, ktorý umožňuje politikom budovať si svoj fanklub. Je to smutné a depresívne. Samozrejme, že ma to otravuje a mrzí. Niekedy mám pocit, že robíme kroky späť. Politici strašia ľudí, ktorí sa skutočne boja niečoho, čo neexistuje a čo neohrozí ani ich deti, ani rodiny, ani ekonomickú situáciu. Keď vidím komentáre na mojom Instagrame, nejde mi ani o hejt, skôr ma trápi, že ľudia sú naozaj vydesení. Myslia si, že im môžem ublížiť tým, že namaľujem dvoch bozkávajúcich sa mužov. Je to absurdné. Prekvapuje ma, že niekto môže mať takýto strach.
Ako to vnímate v rámci dedinského života? Premieta sa to do každodenného súžitia v dedine?
Všetci sa na mňa usmievajú, zdravíme sa, máme sa radi. Mám pocit, že to nie je téma, ktorú by tam niekto riešil. Neviem, čo si hovoria doma, ale zjavne sa to neprejavuje v našich vzťahoch. Mladí ľudia sú úplne v pohode, a nielen tí bratislavskí. Ľudia sa nedajú vystrašiť vymyslenými vecami, ktoré často šíria v prvom rade politici.
Jeden váš obraz visí aj v Slovenskej národnej galérii. Ako vnímate vývoj v tejto inštitúcii pod vedením rezortu ministerstva kultúry a ministerky Martiny Šimkovičovej?
Je to pre mňa v prvom rade obrovská pocta, že Národná galéria má v zbierke 7–8 mojich obrazov, a dokonca aj jeden skicár, a že teraz tam “visí” jedna húsenica ako súčasť stálej expozície. Všetky výstavy, ktoré zatiaľ prebiehajú v SNG, sa pripravovali dávno predtým, ako sme chyrovali o ministerke Šimkovičovej a sú na profesionálnej úrovni. Nedokážem si predstaviť, aké výstavy by sa tam mohli pod novým vedením otvárať a ani kto ich bude pripravovať. No som si istý, že nebudem ich súčasťou.
Čítajte viac Zuzana Ťapáková: Nemohla som zrušiť niečo, čo nebolo v pláne. Na inscenácie ako Mesačný kameň sú vhodnejšie iné scény ako SND
S galériou prerušilo kontakty mnoho inštitúcií zo zahraničia, nedávno napríklad pre aktuálnu situáciu zrušilo svoju účasť na diskusii trio z Rakúska – dvojica architektov Benjamin Konrad a Maik Novotny a fotografka Hertha Hurnaus. Výpovede v SNG podali desiatky zamestnancov. Hrozí podľa vás – a nielen galérii, ale slovenskej kultúre ako takej – ochromenie a izolácia?
Národnú galériu, ale aj kultúru, tvoria jednotlivci. Mám pocit, že sa to bežným ľuďom niekedy zdá príliš abstraktné – že „trpí kultúra“. Za každou jednou zničenou inštitúciou však stoja osudy konkrétnych ľudí, ich snahy a celoživotná alebo dlhoročná práca, živobytie. Sú to často ľudia, ktorí za málo peňazí tvrdo pracujú, aby divák mal ten najlepší zážitok, aký môže v tejto krajine dostať. Kultúra je celé roky na absolútnom chvoste záujmu a je hlboko podfinancovaná – aj v porovnaní napríklad s Českom. Teraz rozložia aj Fond na podporu umenia, kde naozaj nikdy nešlo o sumy, z ktorých by niekto zbohatol. Vždy to boli len peniaze na prežitie. A práve otázka prežitia je dôležitá. Myslím, že veľa inštitúcií, kultúrnych centier, divadiel, filmov a podobne sa bude pokúšať obrátiť na súkromný sektor. Mnohé inštitúcie a projekty sa však pravdepodobne zrušia, čo pocítia aj bežní diváci – „konzumenti kultúry“. Pretože my si to všetko nerobíme pre seba, ale pre divákov.
V dokumente na nemeckej Arte TV nazvanom Zlaté časy pre populistov použili tvorcovia vyjadrenia Martiny Šimkovičovej o perverznom umení či tradičnej slovenskej kultúre alebo slová Roberta Fica proti transsexuálom. Redaktori vás oslovili ako reprezentanta súčasného umenia. Pred kamerou hovoríte s optimizmom, že cítite nádej, pretože takmer polovica krajiny nesúhlasí s názormi, ktoré zastupujú mnohí predstavitelia vlády a vládnej koalície. Stále to platí?
Mám takú vlastnosť, že čím som nervóznejší, tým veselšie pôsobím, čo mi spôsobovalo problémy najmä v škole. Natáčali sme tri dni a naozaj som v tom videu pôsobil oveľa veselšie, ako som sa v skutočnosti cítil. Samého ma to prekvapilo. Ale áno, pociťujem nádej. Podľa prieskumov Smeru už klesajú preferencie, o SNS ani nehovoriac. Verím, že čoskoro budeme na súčasnú ministerku kultúry spomínať ako na tragikomickú a krátku epizódu v dejinách slovenskej kultúry. Potom sa pustíme do opravovania toho, čo sa pokúsila zničiť.
