MARTIN BANDŽÁK, fotograf: Súbor som chystal dva roky
Ako sa začala vaša spolupráca s Markom Ormandíkom? Poznáte sa už dávnejšie?
S Markom sa poznáme dlho, veď Bratislava je jedna „dedina“. Dlho sme ale neboli v kontakte, keďže ja sa na Slovensku vyskytujem veľmi málo. Začali sme sa opäť stretávať, keď Denisa prišla s ideou, aby Marek prekreslil moje fotografie. Trvalo mi to skoro dva roky dať tento súbor dokopy, aspoň sme mali šancu sa po rokoch opäť lepšie spoznať.
Pozrite si fotografie Martina Bandžáka a Marka Ormandíka z krízových oblastí
Objavil Marek pre vás niečo nové vo vašich vlastných fotkách? Prekvapil vás?
Základnou myšlienkou bolo, aby Marek vo svojej časti diela znázornil pocity, ktoré z fotografie idú. Zároveň mal odo mňa prerozprávaný celý príbeh osoby alebo udalosti na fotografii. Takže vďaka tomu má divák komplexnejší obraz a nemusí k tomu čítať dlhé popisky. Spolu to pôsobí ucelene a viac farebne.
V čom sa líši pohľad fotografa a výtvarníka na svet? Ukazuje to aj výstava Day after?
V ničom. Je jedno, či ste fotograf, alebo výtvarník, vždy vidíte svet vlastnými očami.
Foto: archív Marka Ormandíka
Ako ste sa dostali k tematike svedectiev z krízových oblastí? Z akých miest sú fotky na tejto výstave?
Pred vyše dvadsiatimi rokmi som spoluzakladal zdravotnícku a humanitárnu organizáciu MAGNA, ktorú aj stále riadim a ktorá má dva hlavné ciele. Prvým je poskytovať v čase katastrof, ako sú vojny, zemetrasenia alebo epidémie, zdravotnú a humanitárnu pomoc deťom a ich rodinám. Druhým cieľom je dokumentovať osudy ľudí v čase týchto katastrof a prinášať ich širokej verejnosti a zároveň informovať o neprávostiach, ktorým čelia. Fotografie sú teda z miest, kde sme posledných vyše dvadsať rokov pomáhali a pomáhame – Afganistan, Libanon, Ukrajina, ale aj Konžská demokratická republika.
Viažu sa k vašim fotografiám príbehy alebo sú to momentky? Spoznávate cez fotenie veľa ľudí?
Fotografie sú vyňaté z väčších celkov, ktoré rozprávajú príbeh. Fotografujem predovšetkým ľudí v ich prostredí a situáciách, ktoré sú často vypäté, takže, áno, musím mať k ľuďom blízko. Často sa na tie isté miesta vraciam. Mám k nim skoro neobmedzený prístup vďaka tomu, že na tých miestach MAGNA pomáha. Samozrejme, po katastrofe, akou je zemetrasenie na Haiti, kde vznikla aj fotografia dievčaťa, ktorá je súčasťou výstavy (stala sa fotografiou roka Czech Press Photo), nemáte priestor na nejaké bližšie spoznávanie. Takže záleží na udalosti, ktorú práve fotografujem.
Foto: archív Marka Ormandíka
MAREK ORMANDÍK, výtvarník: Na cesty si nosím vlastné krízy
Čím vás zaujali fotografie Martina Bandžáka? Čo vás dalo dokopy?
Skôr ako som spoznal Martinove snímky, narazil som na jeho charitatívnu činnosť. Teda Martinovu a Denisinu. Je obdivuhodná. Celý život zasvätili pomáhaniu a je neuveriteľné, že to dokážu robiť až v takýchto rozmeroch. Veľmi im držím palce a z času na čas aj s nimi spolupracujem. Bola to myšlienka práve Denisy Augustínovej, aby sa prepojili Martinove fotografie s mojimi maľbami. Napadlo jej, že by ma asi bavilo skúsiť spracovávať ťažké témy z Martinových záberov. A mala pravdu.
Ako na vás pôsobia Bandžákove fotografie? Čo si z nich predovšetkým vyberáte?
Martinove fotografie sú autentické, drsné a zároveň krásne. To je silná kombinácia. Komentoval som ich svojimi kresbomaľbami zakaždým iným spôsobom. Niekedy ma inšpiroval priamo príbeh tej-ktorej snímky, inokedy forma zobrazenia. Alebo som hľadal a nachádzal detaily, od ktorých som sa odrazil k svojej tvorbe. Často vzniklo aj niekoľko variant toho istého motívu.
Foto: archív Marka Ormandíka
Nakoľko je pre vás dôležitý ich reálny obsah? Môže byť aj maľba dokument?
Obsah je enormne dôležitý. Zväčša šokujúci. Krutý. Martinove zábery však nielen podávajú správu, a to veľmi drsnú, ale aj objímajú a dávajú nádej. Ja nevnímam jeho snímky ako dokumentárne. Jeho najlepšie fotografie sú výsostným umením. Aj maľba zrejme môže byť dokumentárnou, nie je to však prípad tej mojej. Mňa napĺňa maľovať tak, aby sa na plátne nachádzalo čo najmenej lokálnych konkrétností. Chcel by som, aby môj obraz skúmal „vyčistenú“ tému.
Rozprával vám fotograf o svojej ceste a zážitkoch? Nechystáte sa na nejakú spoločnú výpravu?
Áno, rád si nechávam rozprávať o Martinových a Denisiných cestách, o ich zážitkoch a skúsenostiach. Je zázrak, že ešte majú silu robiť dobro. Ja sa ale na nijakú cestu do krízovej oblasti nechystám. To nedokážem. Ja si na cesty nosím vlastné krízy.
Všetky diela na výstave sú predajné a výťažok poputuje na pomoc deťom a ženám v Afganistane práve prostredníctvom charitatívnej organizácie Magna. Spolupracovali ste už s podobnou organizáciou?
Snažím sa.
Foto: archív Marka Ormandíka
Obrazy a fotografie by mali ostať spolu ako výtvarný tandem?
Inštaláciu výstavy sme koncipovali tak, aby sa diela, ktoré k sebe patria, až fyzicky dotýkali. Ale, samozrejme, vedia fungovať aj každé osobitne. Vymysleli sme si aj jednu špecialitu. Spoločný obraz – veľkorozmernú kolorovanú fotografiu. V nej sa naša tvorba úplne prepojila. Pozývame!
