Ste známa skôr minimalistickým štýlom, zatiaľ čo Alfons Mucha (1860–1939) sa preslávil svojimi dekoratívnymi ornamentmi. Keď ste dostali ponuku vytvoriť koncepciu výstavy v novom pražskom Mucha Museu, čo ste si povedali?
Úlohou architekta v takomto prípade – keď predstavujete umelca ako Mucha – je, aby architektúra bola len kulisou, pozadím, na ktorom herec hrá svoju hlavnú rolu. Keby sme boli v divadle, tak ten úžasný historický priestor barokového paláca Savarin by bol scénou a my doň vkladáme kulisy, pred ktorými hrá úžasný Mucha svoj herecký výstup. Cieľom bolo zoznámiť návštevníka, ktorý zaplatí za vstupenku do múzea, s úžasným človekom, čo ako chlapec vyrastal v malej chalúpke a od života asi veľa nečakal. Jeho rodina si možno myslela, že bude pásť husi alebo orať pole, ale vďaka talentu, ktorý bohvie po kom zdedil, naraz ovládol svet svojím umením a stal sa nielen umelcom, ale aj obchodníkom.
Svoje meno a umenie vryl do tváre Paríža, ktorý bol v období art nouveau, čiže secesie, centrom celého sveta. A nielen to, národu nechal ako svoju pozostalosť Slovanskú epopeju, teda umenie, v ktorom sa vzťahuje nielen k svojej rodnej českej zemi, ale k celej slovanskej rodine a ponúka svoje chápanie politickej scény. Neviem, ktorý iný národ sa môže pýšiť umelcom, čo presiahol hranice svojej krajiny tým, že objal celú slovanskú rodinu v podobe Slovanskej epopeje a svojich 20 plátien nechal ďalším generáciám. Teraz je, myslím, práve ten okamih, keď je Slovanská epopeja veľmi relevantná – vzhľadom na dianie vo svete. Nič sa nezmenilo, stále je hrôza z vojny, z konfliktov, neprávostí na dennom poriadku.
Hneď ste vedeli, ako pojmete Muchovu expozíciu?
Mucha bol úžasný umelec, ale bol to aj človek a jeho umenie súvisí s tým, ako sa vyvíjal. Dostal sa do životných situácií, ktoré nečakal a s ktorými sa musel vyrovnať. Trpel, ale vysporiadal sa s tým úžasne. Na začiatku expozície sa snažíme vytvoriť pozitívnu atmosféru aj použitím modrej farby, ktorá je farbou nádeje, neba, nekonečna. Na paneloch si návštevníci prečítajú a pozrú obrázky, ako Alfons začínal maľovať svoju rodinu, svoju matku, vidíte jeho skice. Potom prechádzame do jadra Muchovho života, keď prišiel do Paríža, Mucha objaví ženu, ktorá ho fascinuje svojimi červenými vlasmi – slávnu herečku Sarah Bernhardtovú.
Zároveň sa stane obchodníkom, ktorý svoje umenie predával, zarobil peniaze, neumieral od hladu ako ostatní umelci. Vedel sa predať, ale všetky tieto úspechy sa neskôr pretavili do depresie a Mucha sa začal báť vojny. Stal sa členom slobodomurárskej lóže a snažil sa riešiť problémy sveta. Zrodil sa vlastenec, ktorý sa začal zaoberať históriou slovanstva. Čiste farbou a akousi minimalistickou inštaláciou sa snažíme podporiť to, že ukazujeme životnú dráhu človeka s úžasným odkazom národu. Pod lustrami sú sklenené panely, kde preniká svetlo.
Foto: Nadace Mucha / JAN HROMADKO
Japonská kurátorka a odborníčka na Muchu Tomoko Sato povedala, že ste použili pastelové farby v štýle Muchu…
Tá idea tu je, ale netušili sme, ako to vypáli so svetlom, ktoré sa odskúšalo až deň pred prezentáciou expozície novinárom. Možno sme mohli farby prispôsobiť presne požiadavkám kurátorov, koľko luxov vyhovuje osvetleniu olejov a koľko kresbám. Ale naša idea bola použiť farby, aby sme sa jednak oddelili od neskorého baroka. Tento palác býval celý biely, dobre si to pamätám…
Na tlačovke ste spomenuli, že ste v paláci Savarin boli na „prodlouženej“, čiže na tanečnom venčeku, keď ste mali 17 rokov.
Presne preto si ho dobre pamätám. Maminka tu sedela, mala som bledomodré šaty prešité z maminých šiat, mali véčko, pretože na šatách bol golier, ktorý sme odstrihli. Babička mi požičala na krk svoje perličky.
Vraj máte doma holé steny, bez obrazov. Ani Muchu by ste si tam nedali?
Nie, rada sa naňho pozriem v origináli. Nie som taká bohatá, aby som si mohla na steny zavesiť originály, tak mám doma radšej kvetiny. Tých mám veľa. Nedávno som sa presťahovala z veľkého bytu do malého, som taká stará, načo by mi bol veľký byt. Viete, terajší byt má len 50 štvorcových metrov, na jednej strane je knižnica, na druhej je zasklený balkón, kuchyňa a skriňa s taniermi a podobne. V jednej maličkej izbe pracujem a v druhej spím. Som rada, že aj v Prahe mám malý byt, tu mám len jednu stoličku a odpočiniem si tu, môžem si premýšľať, nad čím chcem.
Foto: Nadace Mucha
Ako ste sa zoznámili s Muchovcami?
Vlastne sme sa zoznámili až pred výstavou Muchu vo Valdštejnskej jazdiarni, ktorá sa konala roku 2022. O Johnovi Muchovi, Alfonsovom vnukovi, som však vedela dávno, pretože bol dobrým priateľom mojej anglickej kamarátky, ktorá si zobrala môjho českého kolegu. O rodine Muchovcov som dosť vedela z rozprávania. Raz mi John zavolal, že mu na mňa dala číslo Victorie.
Čítajte viac Z Hollywoodu sa vrátil do Prahy za pradedom Alfonsom Muchom. Ten dodnes inšpiruje - komiks Wolverine či videohru Final Fantasy
Alfonsov pravnuk a Johnov syn Marcus o vás hovoril, že dnes ste už ich rodinnou kamarátkou. Hneď ste si porozumeli?
Prvý výstavný projekt roku 2022 bola naozaj tesná spolupráca. V Londýne som sa stretávala s Tomoko a Johnom a v Prahe potom s Marcusom, aby sme dali dohromady koncept. Vtedy nevedeli, čo bude na výstave, pretože Muchovci majú toľko rôznych inštalácií po svete, že nikdy nevedia, ktoré dielo budú môcť práve použiť a odkiaľ príde. Teraz sme napríklad do poslednej chvíle nevedeli, či nejaký obraz má rám alebo ho budeme musieť rámovať, aký veľký rám treba… Keď sme mali zoznam všetkých obrazov a ich rozmery, zložili sme si ich do českého obdobia. Tomoko urobila skupiny vecí, ktoré spolu súvisia, napríklad nejaké portréty, a až na konci sa dostali k slovu grafici, ktorí využili všetky texty od kurátorky Tomoko a premysleli ich umiestnenie na stenách. Dúfam, že si ľudia tie texty prečítajú, keď sa teraz koncom februára Museum otvorí verejnosti.
Čítajte viac Alfons Mucha v paláci. V Prahe otvárajú nový svätostánok secesného umelca
Čítala som, že obdivujete ohromnú Muchovu energiu a pracovitosť, ale to predsa platí aj o vás, nie?
Mám dojem, že on pracoval, lebo preňho to bola komunikácia s tým, čo sa mu preháňalo hlavou. Jeho schopnosť vidieť okolo seba, čo sa deje, bola úžasná. Všetky tie detaily, čo všetko si všímal! Pozrite sa na Leonarda da Vinciho, ktorý má práve v Londýne spolu s Michelangelom výstavu, vidíte, ako si každý všíma niečo iné. Leonardo bol posadnutý prírodou a technickými detailmi, zatiaľ čo Michelangelo sa zaoberal svalmi a ľudským telom, zaujímal ho výraz tváre, detaily prstov, nechty. Rozdiel medzi týmito dvoma umelcami je fascinujúci.
Foto: Katarína Sedláková
Pri práci na Muchovej výstave som si uvedomovala jeho neuveriteľný pozorovací talent, ktorý sa prejavil v jeho diele. A všetko zhrnul v Slovanskej epopeji, tie detaily sú úchvatné. Keď vidíte veľkosť tých ohromných obrazov, rozmýšľate, ako to robil. Je to niečo, ako keď maľoval Michelangelo v Sixtínskej kaplnke, koľko času strávil ležiac na chrbte a maľoval na jej steny to, čo si nakreslil na malých obrázkoch. Týchto umelcov zaujímalo všetko – politická situácia, vojna, mier, narodenie dieťaťa, smrť, kvetiny, príroda, nebo.
Zaujímavé je, že Muchovo dielo vôbec nestratilo svoju pútavosť a oslovuje ľudí aj po toľkých rokoch. Dnes v Japonsku vznikajú videohry, ktoré sú inšpirované secesným Muchom. Dozvedeli ste sa počas prípravy výstavy aj vy niečo nové o Muchovi?
Človek vždy nájde niečo nové. Pri prvej výstave som vnímala jeho umeleckú kariéru, farby, kompozície, teraz v druhej fáze čím viac sa nad ním zamýšľam, tým viac ma Mucha fascinuje ako človek, celá psychologická stránka jeho života. Teraz už čítam náladu, v ktorej bol pri maľovaní. Naozaj úprimne ma samotnú prekvapuje, že čoraz viac rozumiem, čo bol za človeka. Keby som ho stretla v dnešnej dobe, čo by sme si asi hovorili.
Foto: PETR TOPIČ / MFDNES + LN / Profimedia
To by ma zaujímalo – čo by ste si hovorili?
Myslím, že by nás spájala starosť o budúcnosť ľudstva. On prežil v mladosti obdobie, keď bol komerčný, zarábal peniaze, inšpirovali ho ženy. Ja som už stará „bába“, a hoci by som nikdy nemohla byť slobodomurárom, chápem jeho obavy. Tiež mám teraz denne starosti o to, čo urobí Putin a Trump a podobní šialenci. Čo bude so svetom? Trump chce rušiť Parížsku dohodu, to ma desí a verím, že s Muchom by sme si rozumeli. Keby žil Mucha dnes, som presvedčená, že by bol Trump na jeho obraze.
Mnohých umelcov trápilo politické dianie, no dnes akoby svet nemal umelecké osobnosti, ktoré by boli takými autoritami, že ich ľudia budú počúvať…
Presne, spomeňte si na Picassovu Guernicu. Leonardo navrhoval vojnové stroje, aby ukončili vojnu, lebo Leonardo tvrdil, že by ich použil na nastolenie mieru. V tomto by sme k sebe s Muchom mali najbližšie. Asi by som tiež mala pochopenie pre Muchovu prácu s detailom, ja som tiež posadnutá detailom. Keď niečo robím, kým to do posledného detailu nefunguje, nie som spokojná. Chcem docieliť dokonalosť. Tá úpornosť, ako dostal detail všade – či už do obrazov, plagátov, skíc – je úžasná. Koľko energie muselo vyžadovať, aby urobil Slovanskú epopeju. To musela byť posadnutosť, ale práve posadnutí ľudia menia svet.
Boli ste si pozrieť originálne plátna Slovanskej epopeje na zámku v Moravskom Krumlove?
Nebola, ale bola tam moja neter, ktorá v Anglicku o Muchovi písala svoju dizertačnú prácu z dejín umenia. Videla som teda epopeju na jej fotografiách, videla som kedysi aj Muchovu výstavu v Kláštore sv. Anežky Českej. Niekoľko obrazov epopeje tam bolo vystavených v origináli. Pamätám si, kde bol aký obraz. Uvidíme, či sa podarí, aby raz epopeja bola vystavená tu v Muchovom múzeu v Prahe. Chápem, že rodina by mala rada plátna v Prahe, na druhej strane chápem aj Moravský Krumlov, ktorý Muchu tiež chce.
Foto: Katarína Sedláková
Foto: Katarína Sedláková
Koľko hodín denne pracujete vy?
Viete, celý život som pracovala aj v soboty a nedele, či bolo ráno, večer, alebo noc. Mám šťastie, že to, čo robím, mám celý život rada. Takých ľudí je málo, takže som za tú príležitosť vďačná a že ešte v tomto veku odo mňa niekto niečo chce.
Vám asi nikdy nehrozilo vyhorenie, však?
Pokiaľ môžem – uvidíme, koľko mi ten hore dovolí, aby som tu strašila – naozaj sa teším na každý nový problém. V Ostrave robíme prestavbu vysokej budovy, takého komunistického vežiaka, ktorý postavili roku 1968, keď som z Československa odišla do Londýna. Teraz ho obaľujeme novým plášťom a Ostravská televízia o tom so mnou pred vami robila interview. Mám rôzne ďalšie projekty, takže sa nemôžem sťažovať, že by som nemala o čom premýšľať. Neviem, či ešte pracujem tak intenzívne, ako keď som mala o dvadsať, štyridsať či päťdesiat rokov menej, ale voľný čas nemám.
Foto: ČTK / Šimánek Vít
Ste niekedy vôbec unavená?
Nemám ten pocit, ale keďže mi vymenili bedrový kĺb a trochu to zbabrali, trpím tým, že som pomalá. Leziem pomaly do schodov a zo schodov.
Nájdete si čas na čítanie beletrie?
Veľmi rada čítam knihy, ktoré niečo objavujú. Teraz som posadnutá knihou teoretického fyzika Carla Rovelliho, ktorý vysvetľuje históriu fyziky, ale aj filozofie a píše o Einsteinovi a rôznych súčasných vedcoch, napísal asi 40 kníh a ja som asi v polovici tretej jeho knihy. Mám jeho audioknihy, ktoré počúvam, keď idem do postele, robí mi radosť počúvať, ako on vidí vesmír alebo všeličo, čo sa vymyslelo, keď už som do školy nechodila. Za mojich školských čias sa nevedelo prakticky nič, dnes majú deti prístup ku všetkému možnému.
Architekt sa vlastne asi stále musí vzdelávať a sledovať nové trendy, aby neustrnul, pravda?
Musí, pýtali sa ma napríklad, aké nové materiály dávame do toho spomínaného domu. Neviem, lebo to závisí od toho, čo nám developer povolí a zaplatí. Celá budova bude zvonku porastená zeleňou, ktorá sa bude zavlažovať, budú tam okná s najmenšou priepustnosťou tepla, aby sme čo najlepšie izolovali. Ale architekt, bohužiaľ, neovplyvní, či to developer zaplatí. Človek sa však musí učiť o nových materiáloch.
Čo si myslíte o umelej inteligencii, dá sa využiť aj v architektúre?
Mám čerstvý príklad, jeden náš mladý kolega architekt vyskúšal umelú inteligenciu, keď jeden náš klient chcel rýchlo urobiť dosť veľkú stenu v recepcii. Prezentácia mala byť už o pár dní, ale to je práca nadlho. Tak kolega Filip požiadal umelú inteligenciu, aby to navrhla. Ukážem vám v telefóne obrázok, čo vymyslela a ako s tým bojujeme. Klienta návrh AI očaril, chcel ho, ale z návrhu sa nedalo zistiť, čo je to za materiál, takže sme to nevedeli ani naceniť. Klienta, samozrejme, zaujímalo, koľko to bude stáť, ale my sme to nevedeli dať do žiadneho programu, takže sme to starým spôsobom museli rozdeliť na štvorčeky, rukou to obkresliť, preniesť na papier a skúmať, ako sa to dá vyrobiť. Trvalo to dva mesiace, potom sme si povedali, že to urobíme z polystyrénu, ale nakoniec to robíme z korianu. Stále mám teda nad čím premýšľať.
