Božský hlas publika v koláčikoch šťastia
Svojský názov pochádza z publikácie Relational aesthetics od Nicolasa Bourriauda, slová v zátvorke sú zasa z Madonninho hitu Like a Prayer. „Súčasťou kurátorského textu je pekná veta o tom, či je súčasné umenie nejakým zjavením, ktoré je nutné interpretovať,“ vysvetľuje autorka výstavy. „Predstavila som si delfské Pýtie, ktoré museli mať svojich kňazov, interpretujúcich ich predpovede. Zamýšľala som sa nad tým, či je to nutné aj v umení,“ dopĺňa ju kurátorka.
Plagát k výstave odkazuje okrem iného aj na rozšírené internetové „memečko“ o biblických anjeloch. „Proces vzniku niektorých diel pracuje aj s technológiami. Prišlo mi zaujímavé, kam sa, hoci nie vždy, presúva alebo už presunul priestor, kde sa stretávame s nejakou spätnou väzbou, napriek tomu, že, rovnako ako tu, je vo výsledku posunutá, nie je priama a tiež prebieha v nejakom virtuálnom priestore. Často pracujem v digitálnom priestore, toto je v poslednom čase asi moja najanalógovejšia vec,“ hovorí Gašparovičová.
Súčasťou výstavy sú tzv. fortune cookies, teda čínske koláčiky šťastia, ktoré visia zo stropu v priehľadných taštičkách. Obsahujú komentáre pod príspevkami Otvorenej kultúry, Kunsthalle a Slovenskej národnej galérie (SNG) na sociálnych sieťach.
„Návštevník si položí otázku a odpovie mu na ňu božský hlas publika, ako nejaké zjavenie,“ objasňuje Gašparovičová, ktorá v týchto inštitúciách sama pracovala. Dobrocka to opisuje ako veľmi hravé využitie prorockého jazyka tak, aby bolo pre návštevníkov zaujímavé.
Nápadu s koláčikmi šťastia predchádzala snaha urobiť niečo podobné so známou detskou hrou nebo – peklo. „Riešime to dlhodobejšie. Začali sme pri detskej hre nebo – peklo a následne sme hľadali rôzne rozmery týchto "vešteckých hier“ a toho, akú dôležitosť im ľudia pripisujú. Chvíľu sme robili výskum o detskej hre ako takej, rozmýšľali sme, ako to spojiť tak, aby to bolo pre diváka prístupné. Tieto koláčiky sú individuálnejšie ako hra s jedným nebo – peklo. Je to hra, je tam proroctvo a je to veľmi ľahko pochopiteľné. Ľuďom sú tieto „fortune cookies“ veľmi známe, vedia, ako funguje ich mechanika," vysvetľuje kurátorka.
Foto: Natália Zajačiková
Reflexia súčasnej situácie v kultúre
Alexandra Gašparovičová začínala na VŠMU, kde študovala bábkarstvo, neskôr dokončila odbor intermédiá na VŠVU, kde sa zároveň intenzívne venovala digitálnym umeniam. V súčasnosti študuje program Experimental Game Cultures na Universität für angewandte Kunst vo Viedni, kde sa nezaoberajú len videohrami, ale celým spektrom hier.
„Aj v predstaveniach, na ktorých som spolupracovala, bol vždy nejaký interaktívny prvok,“ hovorí na margo využitia hier vo svojej tvorbe. „Ľudia na to veľmi dobre reagujú, vťahuje ich to, je to prístupné bez ohľadu na vek, vzdelanie či orientáciu v danej téme. Hra je väčšinou imerzívna a zároveň ponúka širokú škálu interpretácií. To sa mi na tomto médiu zdá skvelé.“
Gašparovičová sa aj vo svojej divadelnej tvorbe dlhodobo venovala búraniu falošných predstáv o tom, že výtvarné umenie musí byť za každú cenu prezentované zložitým „art speakom“, a naopak, že ak je niečo prístupné, automaticky to musí byť primitívne. „Dospelí ľudia sa občas zabudnú hrať a je fajn, keď sa k tomu vrátia,“ myslí si Dobrocka.
Čítajte viac Študenti komentujú dobu - od plastov v mori po odliv mozgov
Čo sa týka obsahu jednotlivých koláčikov, reflektuje súčasnú situáciu v slovenskej kultúre. „Bolo pre mňa dôležité nájsť v tom nejakú vlastnú opatrnú pozíciu, lebo napriek tomu, že som pracovne spätá s Bratislavou, väčšinu času trávim vo Viedni. Preto mi neprišlo úplne fér stavať sa do nejakej mesiášskej pozície,“ povedala autorka, ktorá zdôrazňuje, že len veľmi málo z komentárov bolo neutrálnych.
Natalia Dobrocka hovorí, že tému recepcie a prezentácie súčasného umenia, ako aj tému kultúrnej práce na pozícii kustódky, začali riešiť oveľa skôr. „To, že to tie komentáre reflektujú, je výsledkom toho, čo sa deje, a v reálnom čase to ukazuje, ako sa veci majú. Pôvodne to tak nebolo zamýšľané, ale bolo by zvláštne, ak by sme to nereflektovali.“
Nápad na projekt art is like an angelic programme (i’m down on my knees) vznikol pred rokom v januári, keď to podľa Gašparovičovej nebolo v slovenskej kultúre ešte také vyostrené. „Určite som nečakala, že to bude lepšie, ale v niektorých veciach ma to prekvapilo. Najmä leto bolo relatívne divoké, mám pocit, že práve vtedy sa to rozbehlo naplno. Výstava sa tomu v niečom prispôsobovala.“
Vzťah medzi kultúrnymi pracovníkmi a verejnosťou bol však podľa umelkýň zvláštny ešte pred nástupom súčasnej vlády. Nejde o fenomén, ktorý by sa dial len na Slovensku. „Možno v našom diskurze si ľudia dovolia viac,“ hovorí Dobrocka a Gašparovičová ju dopĺňa: „Áno, tu sme vyslovene stavaní do protikladu.“
Foto: Natália Zajačiková
Názory, že práca v kultúre nie je skutočná práca, sú podľa nich prítomné všade. „Rozprávali sme sa o tom s kamarátkou, ktorá robí komentované prehliadky v Albertine. Hovorila, že niekedy je to zvláštny boj. Rakúšania jej napríklad často vyčítajú, že v texte bolo niečo napísané inak, než ako to hovorí ona. Robí to pre nich, prišli tam za ňou, ale zároveň sú voči sebe v akomsi nepriateľstve. Myslím si teda, že sa to deje aj mimo Slovenska, ale tu sme na seba veľmi hrubí,“ opisuje autorka.
Prvým krokom k zlepšeniu tohto vzťahu by podľa Gašparovičovej mohlo byť otvorenie sa aj iným formám umenia, než na aké sú ľudia zvyknutí. „Slováci majú hrozne radi umenie, len im to nedochádza. V Košiciach nám seniori rozprávali, ako majú radi jarmoky, že sú súčasťou zboru alebo že radi paličkujú. Majú falošnú predstavu, že existuje obrovská línia medzi tým, čo je profesionálne umenie a tým, čo robia oni, čo radi sledujú,“ hovorí.
„Mne by sa páčilo, a je to podľa mňa dosiahnuteľné, keby sa odstránila predstava, že spevácky zbor je pre mňa a napríklad nezávislé Divadlo NUDE už nie. Keby sa to k sebe podarilo priblížiť, bol by to dobrý prvý krok. Ale je to len čiastková odpoveď – ďalšou vecou sú financie a politická scéna, ktorá strašným spôsobom burcuje a delí umenie na dobré a zlé.“
Čítajte viac Maťátko a Sabol odhaľujú lesk a biedu medeného mesta. Dnes pozývajú na komentovanú prehliadku do Banskej Bystrice
Hra umožňuje ľuďom ľahšie premýšľať
Ďalšiu časť výstavy tvorí interpretácia máp na oknách električky nakreslených počas workshopu modu hry The Quiet Year: Aká je budúcnosť kultúry „po apokalypse“? Účastníkmi boli poväčšine študenti z ateliéru intermédií VŠVU, ale aj umelci z Viedne.
„Zarámcovali sme to tak, že svetom prehrmela apokalypsa a hráči majú rok na to, aby niečo vybudovali. V prenesenom význame sa to týka útokov na inštitúcie, možnosti finančnej podpory či vystupňovania prekarizácie. Hra ide po ročných obdobiach, má štyri typy kartičiek, a tie posledné, zimné, majú otázky, ktoré vás vedú ku konfliktu. Väčšinou to dopadne zle a na konci neviete, či ste prežili. Nebolo to teda žiadne spasenie sveta,“ opisuje Gašparovičová.
„Táto hra umožňuje ľuďom dostať sa do špekulácie o budúcnosti a o veciach, o ktorých bežne nerozmýšľajú. Ide o bezpečný spôsob, ako prežiť utopické či dystopické predstavy o budúcnosti,“ dopĺňa kurátorka.
Foto: Natália Zajačiková
Hry podľa autorky výstavy ponúkajú priestor niečo prežiť a uvažovať nad tým inou formou. „Aj vo svojej divadelnej tvorbe som robila rôzne workshopy – raz sme boli v knižnici v Ružinove na stretnutí seniorov a snažili sme sa s nimi rozprávať o možných budúcnostiach. Keď sme to robili len v rámci rozhovoru, išlo to ťažko, bol to problém. Hra je však skvelým facilitačným prostriedkom, ktorý dáva jasné pravidlá. Ľuďom sa tak ľahšie dostáva k myšlienkam o konkrétnych témach.“
Dôležitou zložkou projektu je zvuk. Z reproduktorov zaznieva live-coded zvukové prostredie vytvorené v Tidal Cycles z fragmentov nahrávky v SNG počas ôsmich hodín, teda jednej smeny. „Tematizuje tak liminálnu skúsenosť kustódskej práce – neviditeľnosť, konštantnú prítomnosť, či rolu mediátora či mediátorky medzi dielom a diváctvom,“ píše Natalia Dobrocka v kurátorskom texte.
Čítajte viac Stropné maľby Sixtínskej kaplnky tvoril štyri roky, opísal ich ako mučivé. Pred 550 rokmi sa narodil geniálny sochár Michelangelo
Hravá reinterpretácia každodenného priestoru
V priestore električky sa tímu stojacemu za projektom pracovalo skvelo. Vo vytvorení výstavy, špecificky prispôsobenej danému priestoru, Gašparovičovej pomohol aj jej divadelný background. „Je to inštalácia, ktorá nemá šancu fungovať mimo slovenského kontextu. S tímom T3 sa mi pracovalo výborne, sú veľmi zlatí a nápomocní. Snažia sa pomáhať začínajúcim umelcom a toto je moja prvá sólová výstava.“ Dobrockej sa zase páči, že ide o úplný opak typickej galérie.
„Človek sa tu potýka s realitou vozňa, riešili sme tu všeličo. Myslím si, že väčšinu sme úspešne vyriešili. Návštevník príde do priestoru, ktorý dôverne pozná. Je to hravá reinterpretácia každodenného priestoru, s ktorou sa dá pracovať a rozmýšľať nad ňou. Ľudia z T3 nám dokonca hovorili, že sa sem chodí pozerať veľa nadšencov,“ hovorí, na čo Gašparovičová so smiechom poznamenáva: „Niekto sa sem príde pozrieť na električkový vozeň a zavadzia mu tu nejaká výstava.“
Projekt art is like an angelic programme (i’m down on my knees) je pre Alexandru Gašparovičovú zaujímavý aj z hľadiska prezentácie diel.
„Mala som diela na výstavách, kde som mala pocit, že ide o výkrik do tmy. Usporiadali sme tiež niekoľko divadelných predstavení, ktoré sú interaktívne a veľmi energicky náročné. Teraz mám prvýkrát výstavu, kde je dielo hotové, a ja už nemusím nič urobiť. Tým, že väčšina ľudí príde na vernisáž a počas týždňa bude publikum násobne menšie, je pre mňa fascinujúce sledovať, ako bude tá interakcia fungovať a ako sa budem cítiť. Je to niečo, nad čím vo svojich dielach intenzívne uvažujem – ako vlastne funguje výmena medzi dielom a divákom.“
