„Vľavo sú vystavené grafické listy. Návštevník si povie: jasne, zase grafika. Keď sa však pozrie doprava, čaká ho prekvapenie: obrazy,“ s úsmevom skomentoval Dušan Polakovič formu inštalácie svojej výstavy. Výnimočne sa popredný slovenský grafik, ilustrátor a karikaturista vo svetovej premiére predstavuje kolekciu najnovších olejomalieb a akrylov. „Opäť majú v sebe zničujúcu zbraň: humor. Láskavo neláskavý, ale aj citlivo ironický. Autor vie svojím tragikomickým štetcom poriadne "šľahnúť, ale aj nežne pohladiť,“ povedal na vernisáži kurátor Ľudo Petránsky.
Obraz Family chcem mať, zverila sa umelcovi mladá žena. Pokračovala otázkou, netajac úsmev – maľoval si podľa nás? Family je portrét spokojnej rodinky. Otec v obleku, matka vo sviatočných šatách, syn v námorníckej blúze. Dostali však iné tváre – somára, kravy a prasiatka. Iný fór… Dav ľudí, ktorým svietia len oči. Z množstva tvárí vylieza vysokánsky človiečik. Podáva si ruku s klaunom, ktorý sa „vezie“ na hlavách davu. Názov: Aspoň občas stretnúť človeka. A ďalší…Dvaja muži sa pretláčajú, nie však rukami, ale dlhokánskymi nosiskami. Názov: Politika. V Poslednej večeri má smutný klaun na tanieri len svoje zvončeky.
„Niektoré nápady boli najskôr len ilustrácie, niektoré zas kresby alebo exlibrisy, všetko väčšinou malé formáty. Z tých fórov som vybral také, o ktorých som si myslel, že ukážu vo farbe a zväčšené. Ale našiel som aj nové fóry, napríklad obraz Niekto zvoní. Z domu najrýchlejšie uteká doktor, lebo ten vie, kto zvoní. Smrtka,“ vysvetlil renomovaný výtvarník. Jeho fóry neraz presahujú do surreálneho sveta, neraz pulzujú krehkou poéziou.
A prečo od ilustrácií, karikatúr a výpravných grafických listov presedlal na maľbu? „Keď si zoberiete grafiku, to sú samé bodky a čiarky, robí sa to pod lupou, viac-menej je to babračka. Človek má toho plné zuby, láka ho farba, ako tečie, rozmazávať ju… proste je to zmena, ktorá osvieži. Potom, keď mám farieb plné zuby a zašpinenú od nich posteľ, zasa sa rád vrátim ku grafike,“ povedal Dušan Polakovič.
V grafických listoch rozpráva košaté príbehy, v obrazoch skôr fóry. Pošteklí, podpichne, vysmeje sa, ale aj poeticky zádumčivo rozmýšľa o nedokonalostiach sveta. Aj grafiky aj maľby vyžadujú od diváka čas, aby prenikol pod povrch príbehov a dobral sa podstaty príbehu i vtipu.
„Názov Metamorfóry som vymyslel ja. Pripomína slovo metamorfózy, ale je v ňom háčik. Mesiac som nad ním rozmýšľal, až sa mi z kečky parilo,“ vtipkoval Dušan Polakovič. S jeho Metamorfórmi možno viesť v bratislavskej Galérii Michalský dvor tichý dialóg do 28. októbra.
