Niet sa teda čo čudovať, že neuplynul ani rok bez Bohumíra Bachratého a rodina i kolegovia pripravili až dve výstavy, ktoré ho pripomenuli (jedna bola v Dome kultúry v Dúbravke pod názvom Spomíname, a druhá v Dome umenia v Piešťanoch nazvaná Piešťanské spomienky.
(Vystavovali: Eva Bachratá Linhartová, Martin Kellenberg.r, Milan Lukáč – v Piešťanoch, Ladislav Berger, Ladislav Černý, Kvetoslava Fulierová, Martin Kellenberger, Eva Bachratá Linhartová, Ivan Popovič, Jirí Strachota, Jozef Šarman, Stanislav Šišlák a Veronika Weberová v Dome kultúry Dúbravka.)
O oboch výstavách sme písali, teraz chceme najmä pripomenúť, že sa na nich potvrdil projekt udeľovania Ceny Bohumíra Bachratého. Bude pre aktívnych kunsthistorikov na Slovensku a po prvý raz ju udelia na jeseň tohto roku.
Výstavy, ktoré boli teda aj prísľubom do budúcnosti, vzdali hold historikovi výtvarného umenia, dlhoročnému pedagógovi a podmanivému človeku, ktorý mal veľa priateľov a rešpekt v profesii.
Jeden z vystavujúcich, maliar, grafik a ilustrátor Martin Kellenberger, pre nás na priateľa Bachratého zaspomínal: „Bobeš, ako ho volali priatelia, bol úžasný zjav, výnimočný kunsthistorik. Bol milý, kultivovaný, strašne pracovitý. Dlhé roky pôsobil ako profesor na Katedre dejín umenia na FFUK. Študenti ho milovali. A on miloval výtvarnícky svet “
Foto: archív Martina Kellenbergera
Pracoval s rómskymi deťmi
Uznávali ho všetky generácie. Pre jeho rozhľad aj nadšenie. Pre jeho schopnosť diplomaticky komunikovať doma i so zahraničím. Pripravil počas svojho života veľa výstav pre množstvo výtvarníkov. Individuálnych aj kolektívnych, ale nielen to. Organizoval sympóziá a stretnutia, spojené s diskusiami, a to nielen v Bratislave!
"Založil maliarsky plenér a sochárske sympózium v Banskej Štiavnici,“ pripomína Martin Kellenberger.
„To sa stalo veľmi populárne a pomohlo mestu. Do Štiavnice prichádzalo veľa umelcov zo Slovenska, z Čiech i z cudziny. Pracoval s rómskymi deťmi. Organizoval detskú maliarsku súťaž Miro Jilo (nazvaná po českom hudobníkovi, autorovi piesní pre deti). Spolu s manželkou, skvelou maliarkou Evou Bachratou Linhartovou, boli aktívni aj v Českom spolku v Bratislave, kde Bohumír Bachratý prednášal o umení a Eva prezentovala svoje diela.“
Čítajte viac Zomrel významný slovenský historik umenia Bohumír Bachratý
Po revolúcii v Štúdiu S
Bohumír Bachratý bol naozaj dušou rôznych spoločností a dokázal hravo a so šarmom rozprúdiť kultúrny život na Slovensku. Na vernisážach hovoril zaujímavo, živo, vedel priblížiť výtvarné dielo aj nie celkom pripravenému publiku. Mal veľmi civilný spôsob vyjadrovania aj charakteristickú dikciu. Na výstavách Martina Kellenbergera pôsobili ako zohratá dvojica. Bachratý poznal aj Martinovho otca.
„Už sa nepamätám presne, ako sme sa zoznámili. Ale určite na nejakej výstave, kde sa mi prihovoril a spomínal na môjho otca, skvelého grafika a ilustrátora, maliara Ľubomíra Kellenbergera. V tom čase sa začalo naše priateľstvo. Po revolúcii v roku 1991 otváral v Štúdiu S výstavu Arc de triomphe maliarovi Ladislavovi Bergerovi a mne. Privítali sme ňou novú nádej pre slobodné umenie. Prišlo množstvo ľudí, kolegov maliarov, sochárov, spisovateľov a za Štúdio S Julo Satinský."
Šikovné žiačky
V roku 1996 otváral Kellenbergerovi výstavu v Prahe v Slovenskom inštitúte pod názvom Putovanie. Nasledovalo mnoho ďalších. Roky utekali, a tak navrhol, že napíše monografiu k maliarovej šesťdesiatke.
„Nakoniec sa to podarilo k mojej šesťdesiatpäťke. Epidémia covidu všetko zdržala, ale vyšlo to výborne. Bobeš vedel spájať ľudí, umelcov. Zdravo ich nasmerovať na dôležité témy, spoločné akcie, výstavy aj umelecké aukcie v prospech miestnej kultúry, nemocníc či škôl. Malo ho rado a vážilo si ho preto veľa ľudí, výtvarníkov i fanúšikov či obdivovateľov kumštu.
Jeho odkaz by mal ostať v pamäti spoločnosti a verím, že aj ostane. Výstavy v Dome umenia v Piešťanoch a v Kultúrnom dome Dúbravka, ktoré otvárali spolu s Bobešovou manželkou Evou jeho žiačky, umelecké historičky Lenka Modrovičová a Lenka Kultanová, sú toho prísľubom.“
Učitelia sú veľmi dôležití a šťastní sú tí študenti, ktorí na takých správnych natrafia. Bohumír Bachratý taký bol, mal veľký zmysel pre humor, veľa žartoval, ale vedel aj polemizovať a obhajovať pravdu. Rozumel umeniu a pre umenie žil.
Svoju profesiu bral veľmi vážne a zodpovedne. Zaslúžil sa o to, že aj v rokoch normalizácie slovenské umenie nestratilo tvár a rozvíjalo sa. Cena môže motivovať nielen kunsthistorikov, ale celkovo osviežiť náš výtvarný život.
