Podnet k výstave prišiel z prestížneho múzea Liaunig, kde si ju možno pozrieť do konca októbra. Je aj pre nás zaujímavé spoznať túto umeleckú inštitúciu?
Múzeum je výsledkom nadšenia pre umenie podnikateľa a zberateľa Herberta W. Liauniga. Tomuto filantropovi sa do jeho smrti roku 2023 podarilo zhromaždiť vyše 5 000 prvotriednych diel výtvarného umenia. Aktuálne vedie aktivity okolo prezentácie zbierok a nových akvizícií syn Herberta W. Liauniga, architekt Peter Liaunig. Múzeum otvorené roku 2008 je nielen skvele situované v kopci nad riekou Dráva, ale vďaka architektúre z dielne štúdia querkraft je pre mňa osobne jednou z najzaujímavejších muzeálnych stavieb, aké poznám. Pre návštevníkov zo Slovenska by toto múzeum mohlo byť dôkazom, že vysoké umenie nie je len fenoménom kultúrnych centier, ale výrazne prispieva aj k rozvoju vidieckych oblastí.
Foto: Johannes Stoll/Belvedere Wien
A ako teda prišiel nápad na túto výstavu v úžasnom prostredí?
Podnet prišiel od Petra Liauniga po tom, čo som v Belvedere spolu s Haraldom Krejcim pracoval na výstave českého avantgardistu Zbyňka Sekala. Iritovalo ho, aké slabé je v Rakúsku povedomie práve o tvorbe z najbližšieho, susedného prostredia. Oslovil ma preto s ponukou na prípravu výstavy, ktorú som nakoniec koncipoval ako reakciu práve na fenomén nezáujmu o to, čo sa deje v bezprostrednom okolí.
Výstava sa volá Terra incognita. Bolo to aj pre vás objavovanie neznámej zeme?
Vzhľadom na vzdialenosti medzi Viedňou, Bratislavou, Brnom a Prahou a históriou ich vzájomných kontaktov znie pojem paradoxne, ale tento paradox len potvrdzuje absurdnosť situácie. Počas studenej vojny sa naše kultúry vyvíjali rozdielne. Napriek tomu kvalitné umenie u nás vznikalo a je úžasné sledovať, ako sa vyvíjal výtvarný prejav v navzájom umelo izolovanom Rakúsku a Československu.
Foto: Museum Liaunig
Bol vývoj európskeho umenia napriek rozličným podmienkam vyrovnaný alebo sú rozdiely veľké?
Rozdielny bol predovšetkým umelecký ekosystém a ten dal vyrásť rôznym typom umelcov. Kým v Rakúsku existoval súkromný sektor zberateľov, investorov a galérií, v Československu, ale aj v celom východnom bloku sa z oficiálneho umenia stala takmer výlučne verejná objednávka. Naši umelci síce tvorili, ale bez úzkeho kontaktu s globálnym trhom s umením. Na jednej strane z tohto dôvodu u nás cítiť nezaťaženosť v tvorbe trendmi, ktoré by boli „módnymi“, na druhej strane sa tu deformoval obraz umelca na dekoratéra v intenciách spoločenskej zákazky. Voľné umenie, experimentálne formy a kritické komentáre boli za socializmu neverejné, a preto s touto oblasťou spoločnosť stratila kontakt a nenadobudla ho dodnes.
Ako to je teda u nás?
Umenie u nás je kvalitné, má svoje miesto v moderných dejinách svetového umenia, je však viac-menej politicky trpené a spoločensky prehliadané a v horšom prípade démonizované. Preto takmer štyri dekády po páde komunizmu nemôžeme ani zďaleka hovoriť o vyrovnaných podmienkach pre umenie u nás a vyspelými kultúrnymi centrami. Kým vo Viedni je z umenia – a to aj súčasného – turistické lákadlo, v Bratislave je umenie buď menšinovým apelom kultúrnosti, alebo, a to je to najhoršie, je ministerstvom kultúry trestuhodne zamieňané za prostriedok propagandy.
Foto: Museum Liaunig
Vráťme sa na aktuálnu výstavu – aké diela tam sú?
Výstava sa rozprestiera na ploche vyše 2 000 štvorcových metrov. Vystavených je 144 diel, pričom ide o snahu inscenovať dialógy medzi rôznymi autormi rakúskej a československej proveniencie tak, aby boli čitateľné podobnosti aj rozdiely. Siahol som po najvýraznejších tendenciách, ktoré sa vyvíjali v období po druhej svetovej vojne. Výber bol ovplyvnený aj samotným zadaním konfrontovať československé umenie so zbierkou Liaunig. Keďže tá sa koncentruje predovšetkým na klasické médiá, ako je maľba a socha, prispôsobil som výber týmto kritériám. Dobové vymedzenie som stanovil práve na roky totalitného režimu u nás, teda na diela od februárového prevratu 1948 až do nežnej revolúcie 1989. Sú tam aj mladší umelci, ale mimo základného pôdorysu výstavy. Tak sa tam stretáva napríklad najstarší Emil Filla (1882) s Natáliou Šimonovou (1995).
Foto: Museum Liaunig
Bude sa výstava – po skončení v jeseni – konať aj inde alebo ostane len v Korutánsku?
Výstava by mala byť v roku 2027 v obmenenej podobe realizovaná v Galérii Stredočeského kraja (GASK) v Kutnej Hore. Kým v Rakúsku je proporčne viac pozornosti venovanej práve československému umeniu, v Česku to bude zas opačná perspektíva.
Povedzte ešte niečo o sebe – prečo vás baví táto práca a ako ste si v nej získali medzinárodný rešpekt?
Pochádzam z Pohorelej, malej horehronskej dediny, a verte mi, v našom dialekte slovo umenie znie cudzo, neprirodzene. Na Slovensku to však nie je ojedinelé. Mal som veľké šťastie, že moja rodina ma formovala v cite ku krásam života, a tak som už od detstva nadšene čítal o tvorbe dôležitých umelcov. Vďaka mojej manželke som sa dozvedel, že v Trnave možno študovať dejiny umenia, a tak som sa pre toto štúdium rozhodol a nadchol. Bolo mi však jasné, že ak chcem v tomto odbore rásť, musím ísť do zahraničia. Študoval som na elitnom multiuniverzitnom a transdisciplinárnom odbore AISTHESIS v Bavorsku, kde som úplne podľahol čaru filozofie umenia a jeho teóriám.
Foto: Museum Liaunig
Kam ste dospeli dnes?
Práve toto zameranie mi nakoniec pomohlo. Historik umenia zo Slovenska má totiž pri výberových konaniach na zaujímavé miesta v renomovanejších inštitúciách hendikep práve chýbajúceho kultúrneho pozadia. O Slovensku jednoducho nikto nič nevie, a tak ste oproti kolegom z Talianska, Anglicka, Nemecka a podobne nutne v nevýhode. Preto aj teraz pri mojich kurátorských konceptoch a prednáškovej činnosti vždy hľadám spôsob, ako nasmerovať pozornosť na biele miesta dejín umenia, na tie neznáme teritóriá, ktoré však môžu prekvapiť kvalitou produkcie. Verím, že to je cesta, ako vyjsť z anonymity malej krajiny a vyhnúť sa tomu, že pri zmienke o Slovensku v zahraničí zavládne rozpačité ticho.
