Eugen Savojský zanechal po sebe viac ako víťazné bitky. Zámky Schloss Hof a Niederweiden neboli len jeho letnými rezidenciami – stali sa centrami poľovačiek a spoločenského života, umenia aj dômyselne budovanej stratégie.
Barokový self-made milionár
Eugen sa narodil v roku 1663 v Paríži ako piaty, najmladší syn šľachtickej rodiny, ale bez vyhliadok na dedičstvo. Jeho otec Eugen Maurice zomrel, keď bol ešte dieťa, a matka Olympia Mancini bola obklopená škandálmi – zaplietla sa do aféry s jedmi na dvore Ľudovíta XIV. A hoci jej účasť nikdy nedokázali, kráľ ju poslal do vyhnanstva. To, samozrejme, ovplyvnilo aj princa – keď sa ako mladý muž uchádzal o vojenskú kariéru v službách kráľa, odmietol ho.
Foto: Schönbrunn Kultur- und Betriebsges.m.b.H. - Severin Wurnig
Zúfalý, ale ambiciózny Eugen sa preto obrátil na habsburský dvor vo Viedni, kde ho cisár Leopold I. prijal s otvoreným náručím. A dobre urobil – mladý princ sa vyznamenal už ako dobrovoľník počas obrany pred osmanskými vojskami v roku 1683. A práve vojenská kariéra sa stala hlavným zdrojom jeho neskorších obrovských príjmov, ktoré investoval do svojich prvých veľkých nehnuteľností – Mestského paláca vo Viedni či do Belvederu.
Foto: Jana Kollárová
Po prvých úspechoch jeho kariéra raketovo rástla. Hodnosť generála získal v 27 rokoch. O dva roky neskôr ho prijali do Rádu zlatého rúna, čo bola vstupenka do najexkluzívnejších kruhov, vrátane viedenského dvora. V tridsiatke bol už cisárskym poľným maršalom, ako štyridsaťročný bol najvyšším veliteľom cisárskej armády a takisto prezidentom Dvorskej vojenskej rady. V čase, keď si kupoval Schloss Hof, mal ročný plat približne 300-tisíc guldenov. Na porovnanie – pomocníčka v kuchyni v Schloss Hofe zarábala ročne osem guldenov a správca veľkostatku 75 guldenov.
Stratég s darom slova
Talent princa Savojského neostal len na bojisku. Bol zdatným diplomatom, ktorý vedel bravúrne viesť nielen armádu, ale aj organizovať poľovačky a hostiny. Tie využíval ako diplomatický nástroj na plánovanie ďalších víťazných ťažení.
Foto: Jana Kollárová
Keď sa nevenoval boju a politike, trávil čas vo svojich rezidenciách – posledné roky svojho života najmä v Dolnom Rakúsku. Schloss Hof a susedný zámok Niederweiden sa stali výstavnými miestami jeho vybraného vkusu a moci. Barokové záhrady, architektúra a hostiny na týchto zámkoch sa stali legendárnymi v širokom okolí.
Foto: Severin Wurnig
Pôvodne skromný lovecký zámok Schloss Hof kúpil v roku 1725, vo svojich 62 rokoch. S pomocou architekta Johanna Lucasa von Hildebrandta sa plány na malé súkromné vidiecke útočisko rozširovali, až vznikol zámocký komplex s rozlohou takmer 50 hektárov. V zámku vybudoval až trinásť hosťovských apartmánov, z toho sedem pre dámy, s výhľadom na krásne terasovité záhrady. Nechýbali broderie – ornamentálne kvetinové záhony, bludisko, fontány, kamenné vázy či kovové brány.
V tom čase nebolo typické, že poľovnícke zámky boli zariadené. Väčšinou bývali prázdne a nábytok sa do nich priniesol len pár týždňov pred príchodom majiteľov. Schloss Hof bol však zariadený kompletne – dokonca aj sedacím nábytkom, ktorý má vlastný štýl s názvom "barok zámku Schloss Hof”. Sú vyrobené z vyrezávaného orechového dreva s poťahmi v sýtych farbách – zelenej, žltej a červenej. Stoličky mali rôzny tvar a veľkosť, podľa postavenia hostí. Kreslo s opierkami na ruky, samozrejme, zostávalo vyhradené pre najvyššie postavenú osobu, teda hostiteľa.
Mozoček ako delikatesa
O niečo menší a komornejší zámok Niederweiden slúžil najmä na poľovačky a menšie stretnutia s vybranou spoločnosťou. Zaujímavosťou je, že tu Eugen dal vybudovať aj zvláštnu kuchyňu – samostatnú budovu s prepracovaným systémom odvetrávania, čo bolo v 18. storočí ojedinelé. Z obdobia poľovačiek sa v zámkoch zachovali mnohé cennosti, napríklad pohár s vekom vyrobený z vyrezávaného rohu kozorožca, ktorý vraj dokázal indikovať alebo neutralizovať jed.
Foto: Jana Kollárová
Súčasťou poľovačiek bolo, samozrejme, hodovanie pri slávnostnej tabuli, ktorú zdobili rôzne dekoratívne predmety – zvieratá, ovocie či zelenina vyrobené z keramiky alebo porcelánu. Zvieratá boli stvárnené veľmi realisticky až šokujúco – hlava diviaka mala napríklad odnímateľnú lebku.
Foto: Jana Kollárová
Servírovalo sa v nej dusené mäso, vnútornosti a mimoriadna vzácnosť – mozoček tohto divého zvieraťa. Ak sa však hostia chceli pustiť do tejto delikatesy, museli si priniesť vlastný príbor z domu, v špeciálnom puzdre. Tieto vzácne príbory sa používali do konca 18. storočia a v šľachtických rodinách sa dedili.
Foto: Jana Kollárová
Zaujíma vás život dvorných dám na dolnorakúskych zámkoch? To, že boli vynaliezavé, prezrádzajú bourdalous – zdobené oválne misky v tvare omáčnika, ktoré si s ľahkosťou vedeli strčiť pod bohaté sukne a vykonať potrebu (spodná bielizeň mala v tom čase dômyselný otvor). Dáma, ktorej sa pripisuje prvenstvo tejto stredovekej vychytávky, vraj už mala dosť dlhých kázní v studenom kostole a jednoducho si na cestu pribalila aj omáčnik z kuchyne… Neskôr sa, samozrejme, na tento účel používali špeciálne vyrobené a zdobené nádoby z porcelánu, tvarom však stále pripomínajúce pôvodný omáčnik.
Milovník umenia, ale nie žien
Eugen sa nikdy neoženil a nemal oficiálnych potomkov. A na rozdiel od mužskej spoločnosti bol v komunikácii s dámami nesmelý. Jedinou výnimkou bol priateľský vzťah princa Eugena s dvoma urodzenými dámami – jednou z nich bola grófka Eleonóra Strastmannová, vdova po cisárskom dvornom radcovi, a jej švagriná, takisto vdova – grófka Eleonóra Batthyányová. Jeho uzavretosť k ostatným dámam však vyvolávala dohady o princovom súkromí. Niektorí historici špekulovali o jeho možnej homosexualite, iní tvrdili, že jednoducho nikdy nenašiel vhodnú partnerku, pretože jeho srdce patrilo iným vášňam.
Jednou z týchto vášní bolo umenie. Eugenova knižnica Bibliotheca Eugeniana patrila medzi najväčšie súkromné zbierky svojej doby. Obsahovala 15-tisíc kníh a 237 rukopisov vrátane dvojzväzkovej Lutherovej biblie z roku 1545, ktorá sa dá vidieť na zámku Schloss Hof. O správu knižnej zbierky sa staral z Francúzska vyhostený básnik a dramatik Jean-Baptiste Rousseau. Princ Eugen bol mecenášom nielen jeho, ale aj ďalších umelcov, podporoval tiež vedu a architektúru. V jeho zámkoch nechýbali mapy, glóbusy, a dokonca aj vedecké prístroje, ktoré si nosil so sebou aj na vojenské ťaženia.
Banán ako zlatý prút
Princ Eugen svoj majetok neustále zhodnocoval vojenskými výpravami. Zbieral nielen umelecké predmety. Na začiatku 18. storočia mal jednu z najbohatších botanických zbierok. Bol milovníkom exotických rastlín a dokázal za ne utratiť neskutočné sumy. Za dve draceny bol ochotný zaplatiť sedemtisíc guldenov, čo bola tretina ročného platu prezidenta dvornej rady… Zatiaľ čo dnes sa o zámocký park stará 26 záhradníkov, v Eugenovej ére ich bolo viac než 100. Vyberal ich osobne, trénoval podľa rád od botanických dodávateľov z celého sveta a často aj sám priložil ruku k dielu.
Foto: Jana Kollárová
V jeho skleníkoch boli na tú dobu v našich končinách nevídané exotické banánovníky, ananásovníky či koreniny. Vlastniť vzácne rastliny a môcť ich pestovať v podnebí, ktoré pre ne nebolo vhodné, patrilo totiž takisto k prejavom moci a bohatstva. So vzácnym ovocím – ananásmi, datľami či banánmi – sa obchodovalo ako so zlatými prútmi. Aby prežili zimu, Eugen budoval skleníky a oranžérie s podlahovým kúrením pomocou pecí – systémom, ktorý na zámku Schloss Hof funguje dodnes.
Princ Eugen Savojský zomrel v roku 1736 vo svojom viedenskom mestskom paláci, šesť rokov po ukončení prestavby Schloss Hofu. Zámky, ktoré po ňom ostali, dnes rozprávajú za neho prostredníctvom mimoriadnej výstavy Eugen za maskou princa, ktorá potrvá do 2. novembra. Využite príležitosť nahliadnuť do života človeka, ktorý ovládol Európu nielen mečom, ale aj múdrosťou, zberateľskou vášňou a láskou k detailu.
