Fotograf prišiel celý v bielom, v dobrej nálade a vtipne ďakoval návštevníkom: „Ďakujem, že ste prišli, lebo ja som súdil, že nikto nepríde. Myslel som si, že ste tu kvôli niekomu inému.“ Kurátor Ulický pripomenul, že Saudek sa narodil v rovnaký deň ako Mária Terézia, len tá už v roku 1717. Saudek o chvíľu dodal: „Prednesiem reč, pripravte sa na najhoršie. Učil som sa to naspamäť, hádam neurobím chybu: Toto je výstava česko-slovenského fotografa Jana Saudka a teraz sa poďme pozrieť na obrázky. Ďakujem vám.“ Rozosmial tým publikum, ktoré si natešene prišlo pozrieť výber toho najlepšieho z jeho tvorby plus niekoľko noviniek. Ako bonus ponúka Stredoeurópsky dom fotografie na prízemí aj výstavu snímok Pavlíny Saudkovej. Oslávencovi Saudkovi sme položili niekoľko otázok a on na ne odpovedal s noblesou a humorom sebe vlastným.
V čom sa líši vaša najnovšia výstava v Dome fotografie od tej spred piatich rokov v Prešove? Aj tá oslavovala človeka a volala sa Life. Na čo sa môžeme tešiť?
Každá výstava je iná. Snažím sa pozmeňovať výber fotografií, aj keď ľudia chcú zvyčajne tie „stálice“. Snažím sa cteného diváka nenudiť, preto rád pridávam i fotografie menej často ukazované. Ale, samozrejme, viem, že sa odo mňa chcú hlavne tie 50 rokov staré obrázky, tie „pecky“ ako Život, Hey, Joe, Osud kráčí do údolí a vede s sebou dvě nevinné děti. Alebo, naopak, fotografie „korpulentných“ žien, pretože niektorí ma skutočne vnímajú ako fotografa tlstých „ženštín“. Ale ja len oslavujem krásu akéhokoľvek tela.
Foto: Ľuboš Pilc
Keď sme sa bavili naposledy, mali ste 85 a pol roka a tvrdili ste, že máte šesť výborných fotiek a čakáte na siedmu. Už ste ju urobili alebo čakáte ďalej? Máte predstavu, čo by na nej mohlo byť?
Čakám stále. Ale myslím, viem, že už ju nikdy nevyfotografujem. Presne vidím, aká by mala byť. Tehotná žena orajúca pole, nad ňou dramatické mračná. Už som aj mal tehotnú ženu, pluh i pole a ani vtedy som tú siedmu neurobil. Myslím, že je dobré stále mať bod, ku ktorému idete. Potom máte pred sebou stále nejakú cestu. Aj v deväťdesiatke.
Foto: Jan Saudek
V deň narodenín ste prišli na Slovensko. Kedy ste fotili Slovensko naposledy a čo na tej fotografii bolo?
Snažím sa, aby moje fotografie boli „bezčasé“ a univerzálne. Mám len málo takých, ktoré sa na prvý pohľad prepoja s určitým miestom a určitou dobou. Vlastne sú to len míľniky dejín, rok 1968, koniec 2. svetovej vojny, rok 1989.
V akej zostave ste oslávili deväťdesiatku, koľko členov rodiny prišlo?
Oslava bola milá, bolo nás len zopár, moja žena, naše tri deti, potom dcéra Marie a traja z jej piatich synov. Žijeme spoločne v jednom dome, a aj tak sa dosť často míňame. Tak deväťdesiatka aspoň bola dobrým dôvodom sa na chvíľu zastaviť a stretnúť sa.
Čítajte viac Jan Saudek: Na svoju siedmu najlepšiu fotografiu stále čakám
Minule sme sa bavili o tom, že niektoré vaše fotky sú dnes považované za pornografiu. Ako sa zmenili podmienky na fotografovanie? Mrzí vás to? Mal kedysi fotograf viac slobody ako dnes? A má to umelecký fotograf ťažšie, keď má dnes každý mobil a môže si bez rozmyslu fotiť, čo chce?
Niekedy preháňam. Pravdou je, že trebárs kedysi v Moskve zakázali počas troch dní moju výstavu práve pre prílišnú nahotu. Ako keby sa tam ľudia rodili inak než my tu. A v Pekingu a Šanghaji som tiež zažil cudne sklopený zrak niektorých divákov. Iný kraj, iný mrav. Podmienky na fotografovanie sa zas až tak veľmi nezmenili. Možno je viac možností, čo sa týka výberu techniky a – obľúbené slovo – postprodukcie. Ale ja si stále tvrdohlavo myslím, že nezáleží na tom, či píšete svoj príbeh paličkou do hliny, ceruzkou na papier, alebo či ho vyťukávate do najnovšieho „kompjútra“. Dôležité nie je ako, ale čo. Čo chcete vlastne povedať.
Foto: Jan Saudek
Ste priam stelesnením optimizmu a dobrej nálady, nemení sa to rokmi alebo vidíte veci z ešte väčšieho nadhľadu?
Zdá sa mi, že v súkromí som skôr smutný klaun. Ale keď prídem medzi ľudí, nemám ani najmenšie právo ich obťažovať svojím nariekaním. A tak je zo mňa radšej šašo.
Čo vás poteší, keď sa vás niekedy zmocňuje splín?
Žena s peknou vôňou vždy zaberie. Občas i dobrá kniha. Alkohol som prestal piť už pred vyše dvoma rokmi.
Foto: Jan Saudek
Vraciate sa rád k svojim starým fotografiám? Ak áno, vnímate ich inak, ako keď vznikli? Páčia sa vám viac alebo si hovoríte, ako by ste to dnes nafotili inak?
Svoje fotografie nemám nijako zvlášť rád. Ale pri niektorých si občas hovorím, že keby som ich videl vyfotografované niekým iným, tak budem zúrivo kopať nožičkami.
Sledujete aktuálnu politiku alebo sa radšej venujete iným aktivitám?
Staroba ma oprávňuje nevedieť nič. Odložil som telefón, neovládam počítač, nedívam sa na televíziu, nečítam noviny. Občas sa ku mne niečo o súčasnom dianí donesie. A neraz sa bojím, že sa história opakuje, že sme my ľudia nepoučiteľní. Bojím sa, že zase nastane doba utrpenia mnohých ľudí, utrpenia, ktoré zažíva už dlhé mesiace Ukrajina. Žiadna vojna totiž nikdy neprinesie nič dobré…
Čo robíte, aby ste si udržali svoj imidž šviháka?
Naozaj si myslíte, že deväťdesiatročný starec ešte vyzerá ako švihák? V tom prípade ďakujem…
