Pre Galériu Tower 5 ste pripravili výstavu obrazov a skla z dvoch ateliérov. O čom je táto výstava? Hodí sa na máj, mesiac lásky?
Tajomstvá záhrad Ivany Orviskej sú o láske k životu. Autorka náročnými technologickými postupmi, všetko v technike oleja, maľuje rukopisom jej vlastným. Sú to nové pohľady aj na májový svet. Impresionizmus dnešných dní. Sklo v tvorbe Silvie Hílkovej predstavuje diela s prvkami úžitkového umenia, ale rozvíja sa až po voľné komorné sochy. Chcem zdôrazniť, že sklo je fenomenálny materiál, ktorý sa nedá neobdivovať.
Aj tieto obrazy uvidia návštevníci výstavy Ivany Orviskej Tajomstvá záhrad
Ako spolu obe kolekcie korešpondujú? Vychádzajú z podobných pocitov?
Už som spomenul: sklo je úžasné! Má v sebe hodnotu samu osebe. Autorka ho obohacuje plejádou tvarov i farebných zátiší. Umelecké sklo vie obohatiť každý interiér i ročné obdobie. Ivanine obrazy sú v úplne inej rovine. Nesú silu výpovede nielen o kráse, ale hodnote prírody. V jej rozsiahlej kolekcii sa prelína život stromov, kvetov i vody tiež s každým ročným obdobím. Májová krása v jej obrazoch prináša impresionistické svetlo, pestrofarebnosť i filozofiu vzťahov a opakovania cyklov života.
Ako vznikajú tandemové výstavy? Je na to každý priestor vhodný?
Priestory tejto galérie sú nielen reprezentačné, ale zároveň sú vhodné na hodnotnú prezentáciu autorskej tvorby vo väčšom rozsahu. Vystavené diela Ivany Orviskej a Silvie Hílkovej dokážu naplniť takýto priestor.
Foto: Ivan Majerský
Rád pripravujete tandemové výstavy? Akú koncepciu uprednostňujete? Zdôrazňujete radšej dialóg, súlad alebo aj rôznosť prejavu tvorkýň?
Pri mladých, presnejšie, pri spolupráci so súčasnými umelcami nemám rád koncepcie. Tie sa nakoniec návštevníkovi výstavy samy vytvoria. Načo ho nútiť prijímať akési posolstvo výstavy. Tvorivosť je uplatnená v slobode diváka prijať vnemy, prípadne vytvoriť si názor sám. Fascinuje ma umenie, ktoré vzniká úplne nezáväzne v ateliéri. Umenie, ktorého cieľom je osloviť, zaujať človeka. A výstavy pripravujem s dôrazom na umeleckú hodnotu, zdôraznenú kontrastom, harmóniou, výstrednosťou a podobne.
Foto: Ivan Majerský
Máte rád tvorbu žien? Sú nežnejšie, či vedia aj šokovať?
Milujem všetko, čo sa v životných cestách človeka týka ženy. Ich umenie ťažko opísať, ale možno ho cítiť. Jednoducho je krásne a to v každej umeleckej disciplíne.
Vy dobre poznáte napríklad tvorbu grafičky Nade Rappensbergerovej – Jankovičovej, ktorá je takou výraznou osobnosťou staršej generácie. Vidíte súvislosti v tvorbe žien napríklad na tejto výstave? Má Naďa nejaké pokračovateľky?
Jej tvorba je stále silným pojmom. V staršej generácii má stále fanúšikov. Mladí ľudia nepoznajú ani Laluhu. Grafika ako taká stráca na slovenskom trhu s umením svoje bývalé významné postavenie. Asi pred rokom som Naďu navštívil, ale inak neprijíma nikoho. Občas si zavoláme a obdivujem ju. Stále má život v hlase. Pokračovateľky nemá.
Vidíte vôbec nejakú kontinuitu v našom výtvarnom umení?
Vidím umenie desiatok odtieňov. Iba pomocne, keď prednášam, vytváram dve kategórie: klasika, to sú tí, ktorí rozvíjajú klasickú maľbu či sochu, až do ťažko prijímaných námetov. Experiment je zasa zhluk rozličných prvkov z rozličných umeleckých disciplín, kde vzniká chaos pri hľadaní hodnoty. Niet sa o čo oprieť. Ale netvrdím, že to vidím správne.
Foto: Ivan Majerský
V čom sa náš výtvarný život zmenil? Je záujem verejnosti o výstavy?
Verejnosť na Slovensku o umenie nemá záujem. Na výstavách vidím stále tých istých ľudí.
Z iniciatívy rodiny a priateľov sa má udeľovať Cena Bohumíra Bachratého. Ako je dnes spoločensky akceptovaná práca výtvarných teoretikov a kurátorov?
Nič nemožno porovnať ani s dobou pred 30 rokmi. Možno len snívať o kultivovanosti ľudí. Nemám štatistiky, ale zdá sa, že je to špecialita Slovenska. Chýba osveta. Tú nerobí štát, je to však jeho úloha. Nepíšem o kvalite nášho umenia, tá je stále veľmi dobrá, ale o organizácii výtvarného života. Teoretici a kurátori sú stále spoločensky akceptovaní. Chýba však prostredie na ich profilovanie.
