Nájdete v ňom veľmi rôzne motívy čerpajúce z ľudovej kultúry, ale aj mytologické bytosti či sakrálne motívy. Drevené reliéfy, mangliarky, mangľovacie a pracie piesty či sošky vedia v priestore krásne vyniknúť a pohľad na ne človeka upokojí. Akoby viedli naspäť ku koreňom. Mŕtve drevo sa tak stáva živou vodou.
V košickom ÚĽUV-e vystavujú dial etnografa s originálnym prístupom v rezbárskej tvorbe.
Piest na pranie ako dar
Martin Mešša (75) vyštudoval národopis a do svojej práce s drevom prenáša aj mnohé motívy z ľudovej kultúry, inšpiruje ho však aj „vysoké umenie“, architektúra, výtvarný svet. V rezbárstve našiel záľubu už pred 45 rokmi a zvolil si zaujímavú formu: reliéfne vyrezáva na pracie a mangľovacie piesty.
Občas vytvorí aj sošku a dakedy aj nadrozmernú, ako si to téma žiada. Štyri jeho najznámejšie monumentálne sochy zdobia, či lepšie povedané zdobili areál amfiteátra vo Východnej.
„Azda najnáročnejšie bolo odlíšiť od tvorby moje teoretické poznatky. A nikoho nenapodobňovať. Vedome som sa tomu vyhýbal, lebo každý by hneď povedal, že to tak robím, lebo som vzdelaný,“ povedal k svojim začiatkom Martin Mešša pre košický ÚĽUV.

Tradičný tvar a obmedzený priestor na piestoch ho inšpiroval k originálnym dielam s figurálnym i zoomorfným motívom. Mangľovacie a pracie piesty boli kedysi rozšírené v celej Európe na dedinách i v mestách. Okrem pracovnej funkcie slúžili aj ako dary lásky, preto ich výrobcovia už oddávna zdobili. Martin Mešša pri nich našiel svoj vlastný jazyk na umelecké vyjadrenie.
S ÚĽUV-om spolupracuje ako výrobca od roku 1988, od roku 2004 vedie kury základov drevorezby v Škole remesiel ÚĽUV najprv Bratislave, neskôr v Košiciach.. V roku 2013 mu bol udelený titul majster ľudovej umeleckej výroby za originálny prístup v oblasti rezbárskej tvorby.

Prvé boli hračky pre dcéru
Vďaka svojmu vzdelaniu aj práci má hlboké znalosti z etnografie, histórie aj z archeológie. Vďaka otcovi, riaditeľovi prešovskej Galérie výtvarného umenia, odmlada poznal prostredie výtvarníkov, stretával sa s keramikármi i so sochármi. Drevo mu bolo blízke od detstva, cez starého otca, ktorý ako syn mlynára ovládal tesárčinu aj stolárske práce.
Práci s drevom sa priúčal už v chlapčenských rokoch pri zhotovovaní šablí, lukov a šípov či indiánskych totemov. V dospelosti, keď bol už zamestnancom múzea v Bardejovských Kúpeľoch a čakal na narodenie svojej dcéry, navrhol a vyrezal pre ňu hračky z dreva.
A keď neskôr písal článok o významnom ľudovom rezbárovi Pavlovi Šarišskom – namiesto odpovedí dostal od neho pri rozhovore do ruky drevo, nožík a dláto so slovami, aby skúsil vyrezať sochu a až potom sa prišiel pýtať. Tak vznikla jeho prvá soška Jánošíka a rezbárstvo ho už nepustilo.

"Vo výbornej partii šarišských umelcov (maliari M. Lovacký a I. Chabčák, sochári I. Mlynárik, V. Nahálka a M. Kútny, keramik L. Švantner a i.) sa v tvorbe stále zlepšoval. Spočiatku vyrezával len pre seba, no netrvalo dlho a predstavil sa na celoštátnej súťaži výtvarnej tvorivosti a vyhral okresné i krajské kolo.
V tých časoch ho bavilo najmä objavovanie spôsobov a zákonitostí rezby," predstavuje Martina Meššu košický ÚĽUV. Dodnes vytvoril asi 800 diel a spomedzi nich viac ako sto tvoria sochy.

U Martina Meššu dominujú motívy z ľudovej výtvarnej kultúry (muzikanti, tanečníci, Jánošík). Vo svetských dielach sa inšpiruje tradičnou rezbou anonymných tvorcov, často z úžitkových predmetov, napr. črpákov a zdobených častí nástrojov. Námety mu ponúkajú aj figúrky na drevených náhrobníkoch, výzdoba pastierskych palíc, ľudové hudobné nástroje či detaily ľudového odevu.
Sakrálne témy čerpá z veľkých európskych i zo slovenských architektonických, výtvarných i literárnych pamiatok, kde ho zaujalo zobrazovanie ľudských cností i nerestí. Vždy sa sústreďuje na postavu človeka, muža i ženy, muzikanta, pastiera, madony, Pantokratora, anjela či svätca, ktorých zachytáva láskavým a niekedy aj humorným pohľadom.
Výstava Rezbársky svet Martina Meššu v Regionálnom centre remesiel ÚĽUV v Košiciach potrvá do 25. júna.