Dočkali sme sa tretej fázy výstavy o architektovi Arturovi Szalatnaiovi-Slatinskom, ktorý vytvoril významné stavby, ale obohatil aj celkovú slovenskú kultúru. Bol komunikatívny a rozumel životu. Vy ste ho poznali dôverne, priam ako suseda. Čím vás zaujal? Ako sa obliekal, ako sa správal? Čo to bola za povaha?
Štefan Holčík: Manželia Slatinskí boli naši susedia v dome, kde som býval s rodičmi. Išlo o budovu Zemskej banky, kam sa architekt Szalatnai nasťahoval hneď po jej dokončení v roku 1926. My sme sa prisťahovali o niečo neskôr, v štyridsiatych rokoch, keďže otec pracoval ako bankový úradník. Slatinskí boli bezdetní, a tak si nás deti veľmi obľúbili. Často sme ich navštevovali a vytvorili sme si blízky vzťah.
Na výstave sú jeho osobné veci, napríklad otočná stolička. Ako to vyzeralo u neho doma? Čo tam všetko mal a čo z toho je na výstave?
Štefan Holčík: Szalatnai mal doma jednu izbu vyhradenú ako pracovňu. Vynikala veľkou knižnicou, v ktorej uchovával nielen knihy, ale aj množstvo projektov. V tejto izbe mal aj svoju otočnú stoličku, na ktorej sedával pri práci. Na výstave možno vidieť napríklad jeho skicár zo študentských čias, kresby z prvej svetovej vojny, ale aj lupu, pravítko či rôzne suveníry od dodávateľov stavebných materiálov.

Medzi exponátmi sú aj obrazy s námetmi kvetov. Mal rád prírodu?
Štefan Holčík: Maľovanie kvetov preňho znamenalo istý únik – najmä v obdobiach, keď sa architektúre nemohol venovať naplno, ako počas vojny alebo v neskorších rokoch, keď projektoval menej. Maľoval pre potešenie a obrazy darúval blízkym. Vystavujeme aj obraz, ktorý daroval mojej mame pri mojom narodení. Hoci mali peknú záhradu na Bartoňovej ulici, on sám bol viac mestský typ.
Aké mal vášne okrem architektúry či písania? Bol bohém? Fajčil napríklad?
Štefan Holčík: Bol to mestský človek a fajčil fajku. V medzivojnovom období bolo bežné tráviť čas v kaviarňach a reštauráciách – Szalatnai navštevoval Grand či Savoy-Carlton. Pohyboval sa v okruhu architektov – Weinwurma, Vécseia, Skuteckého, Quastlera. Žiaľ, všetci štyria zahynuli počas holokaustu. V posledných rokoch života ho spájalo priateľstvo s inžinierom Eugenom Bárkányom z Prešova, ktorý sa v Bratislave s manželkou usadil roku v 1955.

Akú mal Artur rodinu? Navštevovali ho alebo ste s ním najviac pobývali vy?
Štefan Holčík: Manželia Slatinskí nemali deti. Architektova sestra aj s rodinou zahynuli počas vojny, manželkini súrodenci emigrovali pred jej vypuknutím do USA. My ako deti sme u nich často bývali – volali sme ich ujo a teta. Teta zomrela roku v 1990.
Čím vás najviac bavila príprava tejto tretej fázy výstavy? Bude ešte pokračovanie?
Štefan Holčík: Tretia časť výstavy nám umožnila predstaviť menej známe stránky Szalatnaiovej osobnosti a života. Jeho stavby v Bratislave a inde na Slovensku sú známe, ale osobné predmety sme verejnosti ukázali po prvý raz. Pokračovaním by mala byť pripravovaná monografia, na ktorej pracuje kolega Maroš Borský.

Je úžasné, že synagóga získala týmto cyklom výstav akýsi nový historický pôdorys. Zmapovali ste všetko, z čoho vyrastala a jej príbeh je – pokiaľ ide o minulosť – ucelený. Čo vás v tomto príbehu najviac zaujalo?
Maroš Borský: Podarilo sa nám zachytiť širší kontext vzniku budovy – čítali sme archívne zápisnice zo zasadnutí židovskej obce, kde sa intenzívne diskutovalo o výstavbe novej synagógy a ako sa priebežne menilo zadanie pre architekta. Zároveň sa nám podarilo spresniť dátum jej dokončenia – nie 1926, ako sa roky uvádzalo, ale už na jar 1924.
Aké máte v múzeu ďalšie plány? Ktoré osobnosti by ste ešte chceli takto podrobne priblížiť?
Maroš Borský: Máme výstavné plány na tri roky dopredu, pracujeme na troch výstavných projektoch, ale zatiaľ ich nezverejňujeme.

Ako prijala projekt troch výstav verejnosť? Mali ste zaujímavé reakcie? Dozvedeli ste sa aj od návštevníkov niečo nové o Szalatnaiovi-Slatinskom?
Maroš Borský: Ohlasy boli veľmi pozitívne. Výstavy prehlbovali vzťah verejnosti k architektovi a – aj k miestu samotnému.
Kde ste získali architektove osobné predmety?
Maroš Borský: Predmety, ktoré vystavujeme, pochádzajú čiastočne zo zbierok nášho múzea, ale najmä z architektovej osobnej pozostalosti. Tú s veľkou starostlivosťou opatruje pán Holčík, ktorému sme veľmi vďační za spoluprácu. Vďaka nemu sme získali množstvo cenných vedomostí a osobných detailov o živote architekta. Ja sám sa Szalatnaiovi venujem už dlhšie a tento projekt pre mňa vďaka výstave získal nový, hlbší rozmer.
